Karel Čapek

O UMĚNÍ A KULTUŘE III
kompletní kniha, e-book

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

ŠTVRŤ HODINKY S KARLOM ČAPKOM

Hneď po podaní ruky pustí sa do mňa:

– No pravda, Slováci! To aby ich človek za kabát ťahal. Je ich už tu v Prahe pekná hromádka, ale nikde ich nevidieť. Sakramentskí chlapíci! Vari kolenačky máme behať za nimi, aby prišli medzi nás? Na koľkých pekných akciach by sa mohli tu zúčastniť! Myslím v prvom rade na slovenských spisovateľov. I v Prahe sú už niekoľkí zo Slovenska a každú chvíľu je tu niekto, ale oni ani náhodou nezablúdia do nášho rajonu.

Výčitka je akiste myslená žartovne, ale z úst Čapkových znie hodne vážne. Počas celého rozhovoru mám dojem, že jeho slová, formované v hĺbke duše s hravou ľahkosťou ex tempore, skrivajú sa, náhle sú vyslovené. Akási vnútorná ustavičná nervozita stiera z nich nádých bezprostrednosti, ktorej sme si pri Čapkových dielach toľme navykli. Lenže literárny profil zriedkakedy kryje i profil ľudský. Čapek je azda najvšestrannejší duch modernej českej literatúry. A čím komplikovanejší je duch, tým skôr môžeme hovoriť o takzvanej melancholii intelektuála. Na vonkajšiu provokáciu reagujú takíto ľudia vždy podráždene. “Noli turbare circulos meos!” No, reporterskej agresivite sa ani Čapek nevyhne a po niekoľkých pekných slovách odovzdane jej padá v obeť:

Váš vzťah k Slovensku?

– Bol už vo famílii. Datuje sa od roku 1910. Môj nebohý otec totiž odtedy pôsobil ako kúpeľný lekár v Trenčianských Tepliciach. Zprvu len cez letné mesiace. Prázdniny som trávil u neho a tak som sa sblížil so slovenským životom. Mohol by som povedať, že rodičia sa mi celkom poslovenčili. Roku 1916 už definitívne presídlili do Trenčianských Teplíc a ostali tam až do roku 1922. Považie som poznal skrz naskrz z častých vychádzok a bezprostredného styku s ľudom. Smutný, naozaj veľmi smutný bol vtedajší život slovenský. Chudoba a nad ňou krutá päsť. Len ako ilustráciu spomeniem, že roku 1917 povolali otca na župný úrad do Trenčína a zaviedli proti nemu prísne vyšetrovanie, upodozrievajúc ho z politických machinácií. Že prečo? Úradom sa stal nápadný tým, že sa k Slovákom choval slušne a humánne. Roku 1918 za prevratu bol – i predsedom miestneho revolučného výboru. Nová ilustrácia pre nové pomery: na oslobodenom Slovensku mu skalami vybili okná. No, časom sa už mnoho zmenilo a na mnohé zabudlo a já som svoj záujem o Slovensko väčšmi rozšíril. K Trenčianskym Tepliciam som pridal Tatry, Oravu a každý rok Topoľčianky.

Aký špeciálny rozdiel vidíte medzi Čechom a Slovákom?

– Češi sú iný národ ako Slováci, ale nie jazykove. (Na môj protest zdôrazňuje:) Slovenská otázka vôbec nie je otázkou jazykovou. Ide o dva národy rozdielne nie jazykom, ale povahou! A to je dobre tak. Lebo práve tento rozdiel pováh znamená prínos pre spolunažívanie Čechov a (...)

(......)