Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.
Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub 
, PDF 
a MOBI.
Přejít na nový web Literární doupě
PLUKOVNÍK GRIŠIN strávil zvyšok dopoludnia zavretý v kancelárii a počúval pásku so záznamom z porady medzi patriarchom Alexejom II. a Jasonom Monkom. Trikrát si vypočul štyridsaťminútový rozhovor, kým sa pustil do doslovného prepisu.
Čo počul, bolo také zlé, že horšie si nemožno ani predstaviť. Monk prezradil, že hneď po Novom roku sa začne koordinovaná kampaň, ktorá zničí volebné šance Igora Komarova.
Zablokovanie akejkoľvek publicity pre Komarova na oboch kanáloch komerčnej televízie bolo dielom bankárov na čele s Leonidom Bernsteinom. To bol jeden účet, ktorý bude treba vyrovnať.
Monkov druhý príspevok sa týkal mafie Dolgorukých. Grišin ich už dávno považoval za háveď, ale ich finančná podpora bola životne dôležitá. Páska odhalila, že na finančných dokladoch, ktoré sa našli pod kasínom, začal už pracovať tím účtovníkov a čoskoro poskytne dôkazy o finančnom prepojení medzi mafiou a ÚVS. Medzitým bude Petrovskij jednou raziou po druhej tlak na klan Dolgorukých zvyšovať. V tom prípade, uvažoval Grišin, neexistuje, aby Dolgorukí uverili jeho ubezpečovaniu, že za tým všetkým nie je prameň v Čiernej garde.
Potenciálne azda zo všetkého najnebezpečnejšie boli patriarchove slová, ktoré zazneli ku koncu pásky.
Úradujúci prezident Markov, povedal, bude tráviť Nový rok s rodinou mimo Moskvy. Vráti sa 3. januára. V ten deň prijme patriarchu, ktorý zamýšľal Markova presvedčiť, aby zrušil kandidatúru Igora Komarova, pretože ide v dôsledku jeho spojenia s gangsterskou mafiou o “nespôsobilú osobu”. A bolo veľmi pravdepodobné, že Markov presne také čosi urobí. Ak odhliadneme od všetkého ostatného, aj sám kandidoval, a netúžil sa vo voľbách postaviť zoči-voči Komarovovi.
Traja zradcovia, dumal Grišin. Štyria, ak rátame aj toho renegáta generála Nikolaja Nikolajeva. No čo, zradcov trestal celý život. Vedel, čo s nimi treba robiť.
Osobne prepísal svoj rukou písaný zápis na stroji a požiadal Komarova o dvojhodinový rozhovor.
IGOR KOMAROV dočítal poslednú stránku prepisu a zaklonil sa v kresle. Nikdy nebol veľmi ružovučký, ale dnes večer, ako si Grišin všimol, mal tvár ako list papiera.
“To je zlé,” povedal vodca ÚVS.
“Veľmi zlé, pán prezident. Ale to, čo vieme, mi umožňuje obrátiť úlohy. Dočkáte sa svojej pomsty. Len mi dajte rozkaz.”
“Ako to myslíte, Anatolij Grišin?”
“O niekoľko dní, pán prezident, už nijakého kandidáta na trón celej Rusi nebude. A teraz navrhujem ďalšiu prevenciu a retribúciu.”
“Všetkých štyroch?”
“Nemáme inú možnosť,”
“Nič sa nesmie dať vystopovať. Ešte nie. Na to je priskoro.”
“Samozrejme. Ale chcete, aby tí štyria, čo sa usilujú o vašu skazu, prestali fungovať?”
“Rozhodne.”
“Ďakujem, pán prezident. Len toľko som chcel vedieť.”
HOTELOVÁ IZBA bola rezervovaná na meno pána Kuzičkina, a človek toho mena sa do nej naozaj aj nasťahoval. Potom odišiel preč a kľúč nenápadne podstrčil Jasonovi Monkovi. Bol to azda najbezpečnejší spôsob, ako sa dostať k dvadsiatim minútam na telefóne, ktorý keby aj vystopovali, prezradil by iba izbu v nečečenskom hoteli ďaleko od centra mesta.
“Generál Petrovskij?”
“Zase vy. Neviem, kam chodíte na informácie, Američan, ale zdá sa, že sú dobré.”
“Ďakujem. Ale Komarov a Grišin to len tak nenechajú. Najradšej by som bol, keby ste ženu i Tatianu poslali von z mesta. Hneď, dnes večer. A vy tiež. Nasťahujte sa do kasární. Prosím.”
Monk zložil telefón, chvíľku počkal a vykrútil číslo Moskovskej federálnej banky. Bolo už neskoro večer a reagoval iba odkazovač. Monk sa mohol iba modliť, aby Bernstein v najbližších hodinách skontroloval odkazy a odišiel aj s rodinou z krajiny.
Tretí telefonát bol k patriarchovi.
“Mali by ste ísť do kláštora v Zagorsku.”
“Prečo?”
“Obávam sa o vás. Veci začínajú byť nebezpečné.”
“Pouvažujem o tom, čo hovoríte.” Telefón stíchol.
Pri štvrtom telefonáte sa ozval strohý hlas: “Počúvam.”
“Generál Nikolajev?”
“Kto... Počkajte, vy ste ten prekliaty Yankee.”
“Áno. Mali by ste odtiaľto vypadnúť a ísť k synovcovi na základňu.”
“Prečo?”
“Mohlo by sa stať, že vás navštívia istí banditi.”
“Chuligáni, čo? Môžu ísť do čerta. V živote som neustupoval, mládenec. Tak už teraz nebudem začínať.” Telefón zmĺkol.
Monk si vzdychol a položil slúchadlo. Pozrel na hodinky. Dvadsaťpäť minút. Čas ísť. Nazad do toho bludiska potkaních dier, ktoré tvorilo čečenské podsvetie.
LIKVIDAČNÉ KOMANDÁ boli štyri a zaútočili 21. decembra. Najväčšie si vzalo za terč súkromnú daču Leonida Bernsteina. Strážilo ju dvanásť príslušníkov súkromnej bezpečnostnej služby a v prestrelke štyria z nich zomreli. Aj dvaja čiernogardisti zostali ležať. Veliteľa súkromnej stráže surovo zmlátili, ale on len opakoval, že jeho zamestnávateľ odletel do Paríža. Zvyšok personálu, ktorý pochytali a nahnali do kuchyne, to potvrdil.
Terčom druhého útoku bol činžiak, kde býval generál Valentin Petrovskij. Pri bariére pred budovou zastal jediný čierny Mercedes. Strážny vyšiel z teplej búdky skontrolovať doklady. Strelili ho do tyla. Bezpečnostného na recepcii stihol ten istý osud. Štyria čiernogardisti zaisťovali vestibul a šiesti sa vyviezli hore výťahom. Dôkladná prehliadka bytu ukázala, že v ňom nik nie je, a tak oddiel odišiel.
Kozáka, ktorý otvoril dvere na patriarchovej rezidencii, ihneď zastrelili a mŕtvolu vyniesli na poschodie. Podľa plánu mali kozákovou zbraňou zastreliť osobného tajomníka a patriarchu a potom vložiť zbraň do ruky mŕtvemu tajomníkovi. Otec Maxim by potom odprisahal, že kozák s patriarchom prekvapili tajomníka, keď prehrabával zásuvky, a v nasledujúcej prestrelke všetci traja zomreli.
Namiesto toho zabijaci našli tučného kňaza v špinavom župane, ktorý vrieskal na vrchu schodov: “Čo to robíte?”
“Kde je Alexej?” zavrčal jeden z mužov v čiernom.
“Preč,” bľabotal kňaz. “Išiel do Zagorska.”
Likvidačné komando nechalo mŕtvolu kozáka tak a zmizlo.
Dvere na osamotenej chalupe pri Minskej ceste otvoril obstarožný sluha. Do pŕs ho zasiahol výstrel a do domu vtrhli štyria čiernogardisti. Z druhej strany obývačky na nich zaútočil vlčiak a vrhol sa na hrdlo vedúceho gardistu. Jeho spoločník odstrelil psovi hlavu.
Starý chlap s naježenými bielymi fúzami sediaci pri dohasínajúcich siahoviciach v kozube namieril makarova na skupinu vo dverách a dvakrát vystrelil. Jedna guľka zaviazla vo verajach a druhá zasiahla muža, ktorý mu práve zastrelil psa.
A nato tri guľky v rýchlom slede zasiahli starého generála do pŕs.
UMAR GUNAJEV zavolal krátko po desiatej ráno. “Práve som došiel do kancelárie. Fantastický cirkus.”
“Prečo?” spýtal sa Monk.
“Všade samá milícia. Včera podnikli nejaký útok na budovu, kde bývajú vyšší dôstojníci milície.”
“To bolo rýchlo. Budem potrebovať bezpečný telefón.”
“Daj mi pol hodiny. Pošlem po teba.”
O jedenástej už Monk sedel v skladisku plnom pašovaného alkoholu. Telefónny mechanik práve dokončoval robotu. “Ak sa niekto pokúsi vystopovať hovor na tomto prístroji,” povedal Monkovi, “skončí v kaviarni tri kilometre odtiaľto.”
Monk začal tým, že vykrútil číslo veliteľstva GUVD. “Spojte ma s generálom Petrovským,” povedal.
“Nemá čas. Kto volá?” spýtal sa operátor.
“Tak ho vyrušte. Povedzte, že ide o Tatianu.”
Petrovskij sa ozval o desať sekúnd.
“To som ja, ten nočný návštevník. Sú obe preč z Moskvy, Tatiana i vaša žena?”
“Áno. Kilometre odtiaľto.”
“Ak sa nemýlim, na vašu budovu zaútočili.”
“Bolo ich desať, ozbrojených až po zuby. Zabili dvoch strážcov.”
“Hľadali vás.”
“Dal som na vašu radu. Som v kasárňach. Kto to bol? Prekliati gangstri.”
“Nijakí gangstri. To boli Čierne gardy.”
“Grišinove gorily. Prečo?”
“Pravdepodobne sa boja, že tie papiere, čo ste zabavili, dokážu spojenie medzi mafiou Dolgorukých a ÚVS.”
“No, nič také nedokazujú. Sú to zväčša kvitancie z kasína.”
“Grišin to nevie, pán generál. Obáva sa najhoršieho. Počuli ste o ujovi Koľovi?”
“O tom tankovom generálovi? Čo je s ním?”
“Dostali ho. Podobné likvidačné komando. Včera večer. Odsúdil Komarova, pamätáte sa?”
“Samozrejme. Ale nikdy som si nemyslel, že zájdu až tak ďaleko. Pankharti.” Monk položil slúchadlo a zazvonil na Moskovskú federálnu banku. Bernsteinov osobný tajomník ho ubezpečoval, že jeho šéf je teraz na kilometre ďaleko.
“Poraďte mu, aby tam zostal.”
“To nebude problém.”
Nasledovali Monkove telefonáty reportérom v siedmich rozličných redakciách. V Pravde, bývalom orgáne Komunistickej strany, ho spojili s hlavným reportérom rubriky zločinu.
“My dvaja sa nepoznáme,” povedal Monk. “Ale čosi pre vás mám. Tejto noci došlo k útoku na rezidenciu patriarchu. Atentát a pokus o zavraždenie. Nezájdete tam?”
Reportér sedel za písacím stolom a počúval bzukot stíchnutej linky. Bol ako omráčený. Ak to je len spolovice pravda, tak je to najväčšia senzácia, na akej kedy pracoval.
23. decembra sa ranné vydania všetkých novín sústreďovali na senzácie, na ktoré ich Monk nasmeroval. Novinári si navzájom čítali články a potom nanovo prepisovali vlastné reportáže, v ktorých uvádzali tie štyri útoky do súvislosti. Nikto ani na okamih neuveril, že by mohlo ísť o vlámačku, ktorá sa zle skončila. Vlámačka mohla byť dôvodom na to, aby niekto prepadol dom nesmierne bohatého bankára Leonida Bernsteina, ale nemalo zmyslu vlámať sa ku generálovi na penzii, do bytu vyššieho policajného dôstojníka alebo do rezidencie patriarchu.
Druhý deň anonymných telefonátov začal Monk pred poludním. Pod každé líce si zasunul zrolovaný kus servítky, čo mu zmenilo hlas aspoň natoľko, aby nik nezistil, že volá ten istý človek, čo včera, a všetkým siedmim novinám sprostredkoval ten istý odkaz. “Vy ma nepoznáte a nemôžem vám ani uviesť svoje meno. Stálo by ma to život. Som vyšší dôstojník Čiernych gárd. Ale som aj veriaci kresťan. Už dlhé mesiace ma znepokojujú názory, ktoré sa vyjadrujú v srdci ÚVS. Na verejnosti hovoria jedno, ale popravde nenávidia cirkev a demokraciu a chystajú sa zriadiť štát jednej strany a vládnuť ako nacisti. Ja už mám toho dosť. Musel som sa ozvať. Tie štyri útoky podnikli Čierne gardy.”
Popoludní už bola Komarovova centrála ako za stavu obliehania. Atmosféra vnútri nemala ďaleko do paniky.
Boris Kuznecov s vlhkými škvrnami pod pazuchami sa usiloval zvládnuť telefóny, ktoré v jednom kuse vyzváňali. “Nie, nie je to pravda,” kričal na jeden dopyt za druhým. “Je to podlá lož, hrubé ohováranie. Neexistuje nijaké spojenie medzi stranou a akýmkoľvek mafiánskym gangom.”
V JUHOZÁPADNOM KÚTE centrálnej moskovskej zóny, na výbežku zeme, ktorý vytvára serpentína rieky Moskvy, stojí stredoveký Novodevičij kláštor a v tieni jeho múrov leží veľký cintorín.
Osem hektárov zeme, tienenej sosnami, brezami, lipami a vŕbami, prichýlilo dvadsaťdva tisíc hrobov. Gagarin, astronaut, ktorý sa zabil ako skúšobný pilot, keď zalietaval prototyp lietadla po konzumácii vodky, tu leží len niekoľko metrov od kamennej sochy Nikitu Chruščova s guľatou hlavou.
Keďže priestor sa tu vyvažuje zlatom, v zime roku 1999 ostávalo na hroby už len málo miest, ale jedno z nich bolo vyhradené pre armádneho generála Nikolaja Nikolajeva, a tu 26. decembra Miša Andrejev pochoval svojho uja Koľu. Usiloval sa, aby pohreb bol taký, ako si ho starý bojovník pri poslednej spoločnej večeri žiadal. Komplet všetko, povedal, a tak miništranti hojdali kadideľnicami a v chladnom vzduchu stúpali oblaky voňavého dymu.
Náhrobný kameň mal tvar kríža, ale nebola na ňom podobizeň mŕtveho, iba meno a pod ním slová Russkij soldat - ruský vojak.
Reč nad hrobom predniesol generálmajor Andrejev. Bola krátka. Ujo Koľa nenávidel vzletné slová. Keď Andrejev skončil a biskup začal pospevovať slová rozlúčky, položil na rakvu tri purpurové stuhy a zlaté kolieska Hrdinu ZSSR. Osem vojakov jeho Tamanskej divízie, ktorí niesli rakvu, ju spustilo do zeme. Andrejev odstúpil a zasalutoval. To isté spravili dvaja ministri ústrednej vlády a osemnásť generálov.
Keď sa vracali cestičkou k bráne cintorína, námestník ministra obrany, generál Butov, položil Andrejevovi ruku na plece. “Hrozné čosi,” povedal. “Strašné, takto zomrieť.”
“Jedného dňa ich nájdem,” povedal Andrejev, “a zaplatia mi za to.”
OSEM KILOMETROV odtiaľ, v slabnúcom svetle zimného popoludnia, drobčil v snehu malý kňaz v habite a vysokej čiernej kamilavke, a zmizol pod cibuľovitými kupolami kostola na Slavianskom námestí. O päť minút bol pri ňom plukovník Grišin.
“Veľmi sa bojím,” povedal otec Maxim.
“Nemusíte. Neúspech sa môže pritrafiť, ale nie je to nič také, čo by som nevedel zvládnuť. Povedzte, prečo patriarcha tak náhle odišiel?”
“Neviem. Ráno dvadsiateho prvého mu niekto telefonoval. Kým som sa nazdal, rozkázal mi zabaliť kufor. Ostal niekoľko dní u mníchov v Zagorsku a včera sa vrátil.”
“Takže je nazad. A vy ste ma volali nato, aby ste mi to povedali?”
“Samozrejme nie. Ide o voľby.”
“O voľby sa nemusíte obávať, otec Maxim. Mali sme neúspechy, ale úradujúci prezident Markov určite vypadne v prvom kole. A v druhom kole Igor Komarov napriek všetkému nad komunistom Ziuganovom zvíťazí.”
“Práve o to ide, pán plukovník. Dnes ráno išla Jeho Svätosť na Starú ploščaď, kde mala súkromné stretnutie s prezidentom. Ako počúvam, boli na ňom aj dvaja generáli milície a ďalší.”
“Ako viete?”
“Vrátil sa tak zavčasu, že stihol obed so svojím osobným tajomníkom. Ja som nosil na stôl, mňa si nevšímali. Rozoberali to rozhodnutie, ku ktorému Markov konečne dospel.”
“A to znelo?”
Otec Maxim sa triasol ako osika. Plameň sviečky v jeho rukách sa chvel, takže jej svetlo tancovalo po tvári Madony s dieťaťom na stene. “Začína to byť nebezpečné.”
“Upokojte sa, otče. O dvadsať dní, keď zvolia Igora Komarova, nastúpite do postavenia, o akom sa vám ani nesnívalo. No a čo sa rozprávalo na tom stretnutí s úradujúcim prezidentom?”
“Voľby nebudú.”
“Čože?”
“Teda, voľby budú. Ale bez pána Komarova.”
“To by sa neopovážil,” zašepkal Grišin. “Neopovážil by sa vyhlásiť Igora Komarova za nespôsobilú osobu.”
“Ide to ešte ďalej, pán plukovník. Tí generáli sa vraj nedali odbiť. Zabitie generála Nikolajeva a pokusy o atentát na bankára, na milicionára, a predovšetkým na Jeho Svätosť ich zrejme vyprovokovali.”
“K čomu?”
“Dávajú dokopy jednotku štyridsaťtisíc mužov. Prezidentská ochrana, sily rýchleho nasadenia a elitné jednotky ministerstva vnútra.”
“A načo?”
“Aby vás všetkých pozatýkali. Na Nový rok. Obvinili z protištátneho sprisahania. Nejaký dôstojník Čiernych gárd je to pripravený dosvedčiť.”
Plukovník Grišin stál, akoby ho bol zasiahol elektrický prúd. Časť mozgu mu hovorila, že títo zbabelí potrimiskári by na niečo podobné nemali odvahu. Iná časť mu hovorila, že by to mohla byť pravda, ak si úradujúci prezident a ľudia okolo neho uvedomili, čo by ich čakalo, ak Komarov vyhrá.
“Vráťte sa do rezidencie, otec Maxim,” povedal po chvíli. “Chcem vedieť všetko, čo sa stane, všetko, čo budete počuť. Odteraz až do Nového roku.”
Vyľakaný kňaz vďačne odbehol. Neuplynulo šesť hodín a jeho staručká matka dostala ťažký zápal pľúc. Láskavý patriarcha mu dal dovolenku. Keď sa zotmelo, otec Maxim už sedel vo vlaku do Žitomira. Vravel si, že urobil, čo mohol - všetko, čo od neho žiadali a ešte aj čosi navyše. Ale ani svätý Michal so všetkými svojimi anjelmi by ho neudržal v Moskve o sekundu dlhšie.
IGOR KOMAROV sedel za stolom, vo svetle lampy popolavý. Grišin práve doreferoval vodcovi ÚVS, čo sa dozvedel od otca Maxima. Kým Grišin hovoril, Komarov sa navidomoči scvrkával. Voľakedajšie ľadové sebaovládanie sa roztápalo; rozhodnosť, nepoznajúca váhanie, sa z neho cedila ako krv. Všetko sa rúcalo.
“Bola chyba podniknúť tie štyri atentáty na našich nepriateľov,” povedal Komarov po chvíli.
“Ak dovolíte, pán prezident, takticky to bolo správne. Iba nesmierna smola tak chcela, že traja z nich práve vtedy neboli doma.”
Komarov zašomral. Smola to možno bola, ale výsledok bol ešte horší. Kde nabrala tlač tú predstavu, že za tým všetkým je možno on? Kto zradil? Médiá vždy viseli na každom jeho slove; a teraz ho špinia.
“Ste si istý tým otcom Maximom, pán plukovník?”
“Áno, pán prezident.”
“Dôverujete mu?”
“To určite nie. Ale dôverujem jeho chúťkam. Túži po povýšení a po živote plnom rozkoší, a sľúbené má oboje.”
“Ale... mali by naozaj tú guráž, aby si s nami začali?”
“Nemyslím, že to môžeme len tak spakruky zavrhnúť. Ako hovoria boxeri, ide sa na holé päste. Ten náš hlúpy úradujúci prezident vie, že proti vám nemôže vyhrať, ale proti Ziuganovovi by zvíťaziť mohol. Veliaci generáli milície si práve uvedomili, akú čistku u nich zamýšľate. Možno využijú tvrdenia o finančnom prepojení medzi ÚVS a mafiou a zlátajú nejaké obvinenia. Áno, myslím, že by sa o to mohli pokúsiť.”
“Keby ste boli na ich mieste, pán plukovník, a plánovali tú vec, čo by ste spravili?”
“Presne to isté. Čím viac o tom rozmýšľam, tým je to logickejšie. Včasráno prvého januára je fantastický termín. Kto nemá po takej noci kocúra? Aké stráže nespia? Áno, je to logické.”
“Čo to hovoríte? Že je s nami koniec? Že všetko, čo sme vykonali, bolo zbytočné, že naše veľké plány sa nikdy nestanú skutkom?”
Grišin sa naklonil ponad stôl. “Nie, pán prezident. Kľúčom k úspechu je poznať zámysel nepriateľa. A ten poznáme. A necháva nám iba jedinú možnosť - preventívny úder.”
“Úder? Proti komu?”
“Pán prezident, na Silvestra budú naši nepriatelia oslavovať, ich jednotky budú zavreté v kasárňach až do rána. Môžem dať dokopy vojsko o sile osemdesiattisíc mužov a cez noc obsadiť Moskvu. A kto má Moskvu, má Rusko.”
Komarov sa zamyslel. Obsadí televízne štúdiá a prehovorí k národu. Bude tvrdiť, že konal, aby zabránil sprisahaniu, ktoré chcelo zrušiť voľby. Ľudia mu uveria. “Naozaj by ste to dokázali?” spýtal sa.
“Pán prezident, v tejto úplatnej krajine je všetko na predaj. Za peniaze si môžem kúpiť vojska, koľko chcem. Dajte mi príkaz, a na poludnie na Nový rok vás posadím do reprezentačných miestností Kremľa.”
Igor Komarov si oprel bradu o ruky zopäté do striešky a hľadel na písaciu podložku na stole. Po niekoľkých minútach zdvihol zrak a stretol sa pohľadom plukovníka Grišina.
“Urobte to,” povedal.
KEBY BOL GRIŠIN potreboval zorganizovať ozbrojený útvar s cieľom obsadiť Moskvu, a keby bol musel za štyri dni zorganizovať všetko od nuly, nikdy by sa mu to nebolo podarilo.
Lenže on nezačínal od nuly. Už mesiace vedel, že bezprostredne po víťazstve Igora Komarova v prezidentských voľbách mu pripadne úloha odzbrojiť a rozpustiť všetky ozbrojené útvary štátu.
V rámci príprav na túto úlohu už vedel, kde nájde prirodzených spojencov a kto budú jasní nepriatelia. K tým posledným patrila predovšetkým Prezidentská garda, tridsaťtisíc mužov v plnej zbroji, z ktorých šesťtisíc bolo posádkou priamo v Moskve. Pod velením generála Sergeja Korina budú bojovať za legitímnosť štátu. Po nich nasledovalo ministerstvo vnútra, ktoré malo vlastnú stopäťdesiattisícovú armádu. Treťou úlohou bude pozatýkať a internovať dva útvary na boj proti organizovanému zločinu: federálny útvar, ktorému velili z ústredia ministerstva vnútra na Žitnom námestí, a moskovskú mestskú jednotku, GUVD, ktorá mala na čele generálmajora Petrovského, a zároveň s nimi aj ich jednotky rýchleho nasadenia.
Grišinove bezprostredne podriadené sily boli jeho Čierne gardy - teraz v sile šesťtisíc mužov - a dvadsaťtisíc dospievajúcich Mladých bojovníkov. Čierne gardy boli elitnou jednotkou, ktorú sám vybudoval, ale niekde medzi najvyššou štyridsiatkou veliteľov musí byť zradca. Ktosi očividne kontaktoval médiá a denuncoval pokusy o atentát z 21. decembra ako dielo Čiernych gárd.
Nemal inú voľbu, ako tých štyridsiatich izolovať. To sa stalo 28. decembra. Mladších dôstojníkov povýšili, aby sa uvoľnené miesta zaplnili, a povedali im, že ich velitelia odcestovali na výcvikový kurz.
Grišin sa zamyslel nad podrobnou mapou moskovskej mestskej oblasti a pripravoval si bojový plán na Silvester. Jeho veľkou výhodou bude, že ulice budú takmer prázdne.
Oslavy Nového roku sú v Rusku veľmi dôležité. Na Silvestra popoludní sa prakticky nikde nepracuje a Moskovčania sa strácajú so svojimi zásobami pijatiky na súkromné večierky, kde hodlajú stráviť celú noc. O pol štvrtej popoludní sa zotmie a potom sa už do mrazivej noci odvážia iba tí, čo zúfalo potrebujú doplniť stenčené zásoby alkoholu.
Všetci oslavujú, vrátane nešťastných nočných strážnikov. Tí si donesú do roboty vlastné zásoby. Okolo šiestej, predpokladal Grišin, bude mať ulice sám pre seba.
Prvoradou prioritou bolo obsadiť sedem cieľov - dva primárne a päť sekundárnych. Na jeden zo svojich primárnych cieľov -veľký televízny komplex v Ostankine - hodlal nasadiť dve tisícky zo svojej teraz už šesťtisícovej Čiernej gardy. Zvyšujúce štyri tisíce, ktorým bude veliť sám, zamieria do srdca Moskvy po najväčšiu korisť - Kremeľ. Na úsvite už Kremeľ musí byť jeho, posádku musí poraziť a postarať sa, aby rádiocentrála nemohla volať o pomoc, ináč by sa váhy mohli prikloniť na opačnú stranu.
Piatimi sekundárnymi cieľmi boli radnica na Tverskej ulici, ministerstvo vnútra na Žitnom námestí, komplex prezidentských a ministerských budov na Starej ploščadi a v jej okolí, letisko Chodinka s kasárňami GRU - vojenského spravodajstva -a budova Dumy.
Ôsmym a samozrejmým cieľom bude ministerstvo obrany, obrovská sivá kamenná budova na Arbatskom námestí. Pre ministerstvo obrany mal Grišin osobitné plány.
Prirodzených spojencov pre extrémne pravicový puč nie je v Rusku ťažko nájsť. Na ich čele je Federálna bezpečnostná služba, čiže FBS, dedičia kedysi všemocnej Druhej hlavnej správy KGB, kde pracoval aj Grišin.
FBS mala pod svojím velením dva útvary rýchleho nasadenia, skupinu Aľfa a Vympel - čo po rusky znamená vlajka. Obe skupiny boli ťažko ozbrojené a pozostávali z vynikajúcich bojovníkov. Z Grišinovho hľadiska mali dve výhody. Inklinovali ku krajnej pravici: boli proti Židom, proti menšinám a proti demokracii. A okrem toho pol roka nedostali plat.
Grišinove vohľady boli ako spev sirén: obnova starej moci KGB, luxusné výhody, aké patria skutočnej elite, a počínajúc okamihom Komarovovho puču dvojnásobný plat.
Jednotky Vympelu dostali za úlohu zaistiť v noci 31. decembra letisko Chodinka. Aľfe pridelili ministerstvo vnútra.
29. decembra sa plukovník Grišin zúčastnil na stretnutí v prepychovej podmoskovskej dači, ktorá patrila mafii Dolgorukých. Boli presvedčení, že im má veľmi veľa čo vysvetľovať.
Razie generála Petrovského ich ešte vždy boleli. Ako financmajstri vyžadovali Dolgorukí vysvetlenie. Lenže počas Grišinovej reči sa nálada zmenila. Keď prezradil, že jestvuje plán vyhlásiť Igora Komarova za osobu nespôsobilú kandidovať v nadchádzajúcich voľbách, útočnosť vystriedala panika. Do Komarovovho volebného úspechu všetci veľmi veľa investovali.
Rozhodujúcim úderom bolo Grišinpvo odhalenie, že štát zamýšľa zatknúť Komarova a rozdrviť Čierne gardy. Keď načrtol, ako chce situáciu riešiť, Dolgorukí ostali ako bleskom omráčení. Podvody, vydieranie, drogy, prostitúcia a vražda, to boli ich špeciality, ale štátny prevrat, tam sa hralo o naozaj vysoké stávky.
“Nie je to nič iné, len najväčšia krádež na svete - ukradneme štát,” povedal Grišin. “Odmietnite, a zase sa stanete štvanou zverou. Prijmite, a krajina je naša.”
Najvyššie postavený gangster sediaci za vrchstolom, ktorý sa, tak ako pred ním jeho otec, do podsvetia už narodil a mal medzi všetkými Dolgorukými najbližšie k sicílskemu donovi všetkých donov, dlho upieral zrak na Grišina. Ostatní čakali. Potom začal prikyvovať a jeho zvráskavená lebka sa dvíhala a klesala, ako keď starý jašter signalizuje súhlas. Dohodli sa na posledných financiách.
A dohodli sa aj na tretej ozbrojenej sile, ktorú Grišin potreboval. Z ôsmich stoviek súkromných bezpečnostných služieb dvesto bolo nastrčenými organizáciami Dolgorukých. Poskytnú dvetisíc mužov.
V TEN ISTÝ DEŇ zavolal Jason Monk generálmajorovi Petrovskému. “Zase ja. Balíte?”
“Ako viete?”
“Všetci Rusi chcú stráviť Silvestra s rodinou.”
“Viete čo, o hodinu mi letí lietadlo.”
“Zrušte let. Budú aj iné Silvestre. Vraveli ste, že ak na ruský štát zaútočia, štát sa bude brániť.”
“Čo viete dočerta také, čo ja neviem?”
“Vedieť neviem nič. Mám len svoje podozrenia. Neviete, že podozrenia, to je ruská špecialita?”
Petrovskij zložil telefón a začal vybaľovať.
POSLEDNÉ SPOJENECTVO uzavrel Grišin 30. decembra v krčme. Jeho partnerom v rozhovore bol pupkatý kretén, lenže ten bol zároveň čímsi ako veliteľom pouličných bánd Hnutia Nové Rusko, čo bol vznešený názov pre voľné zoskupenie tetovanej ultrapravicovej čvargy s vyholenými lebkami.
Štós dolárov, ktoré Grišin priniesol, ležal na stole medzi nimi a muž z HNR na ne upieral lačný pohľad. “Päťsto dobrých chlapov zoženiem hocikedy,” povedal. “A aká je to robota?”
“Na Silvestra, medzi desiatou večer a polnocou. Zaútočiť na radnicu, dobyť ju a udržať. A je tu jedna podmienka. Až do svitania nijaký alkohol.”
Veliteľ HNR si to obracal v hlave. Možno nebol ktovieaký bystrý, ale toľko si vedel zrátať, že ÚVS hrá vabank. A najvyšší čas. Naklonil sa nad stôl. “Ale keď bude po všetkom, icíkovia sú naši.”
Grišin sa usmial. “Platí.”
Postupom času, uvažoval Grišin, keď sa viezol autom preč, dajú moskovských Židov do laty, ale s nimi aj háveď z HNR. Bude to psina, keď ich budú nakladať do tých istých vlakov smerujúcich na východ.
RÁNO 31. DECEMBRA Jason Monk zase zavolal Petrovskému. “Stále na poste?” spýtal sa.
“Áno, čert aby vás bral.”
“Má GUVD helikoptéru?”
“Samozrejme.”
“Nemáte chuť preletieť ponad tábory Grišinových Čiernych gárd v okolí mesta? Len sa tak pozrieť. Zavolám vám o štyri hodiny.”
Pri ďalšom telefonáte bol Petrovskij o čosi krotkejší. “Štyri z tých táborov vyzerajú prázdne. Grišinov osobný tábor, na severovýchod odtiaľto, sa len tak hmýri ako mravenisko. Zdá sa, že sústredil všetky sily do jedného tábora. Nepáči sa mi to.”
“Výzerá to na nočné cvičenie, nezdá sa vám?”
“Na Silvestra? Nebuďte strelený. Na Silvestra sú všetci Rusi opití.”
“Práve preto. Každý vojak v Moskve bude pod obraz. Ak nedostanú rozkaz ostať triezvi. Nie je to populárny rozkaz, ale ako som hovoril, budú aj iné Silvestre. A počujte, len tak medzi nami, ak by Komarov naozaj zvíťazil, čo sa stane s vašou ženou a s Tatianou? Stojí to za prebdetú noc? Stojí to za pár telefonátov?”
Len čo Jason Monk zložil telefón, ihneď zase zdvihol slúchadlo a začal posledný telefonát. “Umar, priateľ môj, potrebujem od teba poslednú láskavosť. Áno, prisahám, že bude posledná. Auto s telefónom... a pištoľu. Ak to nebude priveľký problém.”
Ozval sa smiech. “Nejakú špeciálnu značku?”
Monk si spomenul na hrad Forbes. “Nemohol by si zohnať švajčiarsku SIG-Sauer?”
© Literární doupě
on-line knihovna, zdroj pro čtenářský deník, referáty, seminárky z češtiny, přípravu na maturitu a povinnou četbu;
knihy zdarma (free e-books) v epub a pdf, recenze, ukázky, citáty, životopisy, knihy pro Kindle a další čtečky