Frederick Forsyth
preklad: Ján Vilikovský

IKONA
náhodne vybraná ukážka

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

ČASŤ PRVÁ

 

Prvá kapitola

TOHO LETA stál malý bochník chleba vyše milión rubľov. Toho leta sa už tretí rok za sebou neurodilo obilie a druhý rok vládla hyperinflácia.

Toho leta začali v zapadnutých uličkách ďalekých provinčných miest umierať prví Rusi na podvýživu.

Toho leta prezident odpadol v služobnej limuzíne, ďaleko od pomoci, ktorá by ho mohla zachrániť, a starý upratovač ukradol istý dokument.

Od tej chvíle už nič nebolo ako predtým. Bolo to leto roku 1999.

 

DLHÝ ČIERNY Mercedes pomaly prešiel popod klenutú bránu a pokračoval na Starú ploščaď. Na zadnom sedadle limuzíny sedel osamote Josif Čerkasov, ruský prezident, pohrúžený do myšlienok.

Keď posledné sivo monotónne predmestia Moskvy vystriedala otvorená krajina, Čerkasova sa zmocnila hlboká depresia, a nie bezdôvodne. Bol v úrade tri roky - a boli to tri najbiednejšie roky jeho života.

Vtedy v zime v deväťdesiatom piatom, keď bol ministerským predsedom, ktorého Boris Jeľcin dosadil, aby postavil hospodárstvo na nohy, obyvatelia Ruska išli k urnám, lebo sa volil nový parlament, čiže duma. Tie voľby ukázali, kam smeruje vývoj.

Irónia spočívala v tom, že novou silou na politickom horizonte boli v tú zimu postkomunisti. Pod vedením svojho predsedu Gennadija Ziuganova maľovali ružový obraz starých zlatých časov: zaručená práca, lacné potraviny, zákon a poriadok. Ani slovom sa nespomínal despotizmus KGB, Súostrovie Gulag či pracovné tábory.

Keď sa zrátali hlasy v parlamentných voľbách, postkomunisti získali zo všetkých strán najväčší počet poslancov. Na druhom konci spektra bol ich zdanlivo diametrálny protiklad, novofašisti Vladimíra Žirinovského, ktorý stál na čele ironicky nazvanej Liberálne demokratickej strany. Vo voľbách roku 1991 hviezda tohto primitívneho demagóga upadala, ale nepadla tak hlboko, aby mu zabránila stáť na čele strany, ktorá získala druhý najväčší počet poslancov. Medzi nimi boli strany politického stredu -Demokratická únia - stojace za hospodárskymi a spoločenskými reformami, ktoré zaviedli. Skončili na treťom mieste.

Najzávažnejším výsledkom týchto volieb však bolo, že pripravili pôdu pre prezidentské voľby roku 1996, a kľúčová otázka celej jari toho roku znela, či Boris Jeľcin bude taký zdravý, aby mohol nastúpiť do prezidentskej kampane a vyhrať ju.

Neskorší historici vysvetľovali jeho pád jediným slovom -Čečňa. Koncom roku 1994 vrhol Jeľcin plnú silu ruského pozemného vojska i letectva proti malému bojovnému horskému kmeňu, ktorého hlava nástojila na tom, že chce nezávislosť od Moskvy. Na čečenskom odpore nebolo nič nové. Čečenci prežili pogromy, ktoré proti nim zorganizovalo niekoľko cárov a neskôr najväčší zo všetkých tyranov, Josif Stalin. Ako áno, ako nie, ale prežili a naďalej sa bránili.

Ak Boris Jeľcin začal čečenskú kampaň preto, aby dokázal, že vládne silnou rukou v tradičnom ruskom štýle, tak to gesto vypálilo zle. Víťazstva sa nedočkal, a keď Rusi videli, že ich synovia sa vracajú domov v rakvách, zmocnila sa ich nenávisť voči Čečencom. A okrem toho sa ich zmocnila aj nenávisť voči človeku, ktorý im nevedel zaručiť víťazstvo.

Po nesmierne namáhavom osobnom vypätí Jeľcin dosiahol, že ho zvolili na druhé obdobie, aj keď len v druhom kole a o chlp. Ale p rok po voľbách ho už nebolo a na jeho miesto nastúpil Josif Čerkasov.

Zdalo sa, že Čerkasov začína dobre. V súlade s radami, ktoré dostal zo Západu, dohodol mier s Čečenskom a priviedol vojakov domov.

Lenže po poldruha roku sa všetko začalo kaziť. Sibír - územie, odkiaľ pochádza deväťdesiat percent ruského nerastného bohatstva - hrozila koncom roku 1997, že sa odtrhne, a Čerkasov, akoby zabúdal na chyby, ktoré jeho predchodca narobil v Čečensku, poslal armádu zakročiť. To vyvolalo dvojnásobnú katastrofu. Po dvanástich mesiacoch musel v rokovaniach pristať na riešenie, ktoré dalo Sibírčanom oveľa väčšiu mieru samostatnosti ako kedykoľvek predtým. A navyše toto dobrodružstvo vyústilo do hyperinflácie.

Vláda sa pokúšala dostať z problémov tým, že tlačila peniaze. Ceny chleba v mestách začali závratne stúpať. Na vidieku, kde by sa dalo čakať, že si dopestujú aspoň toľko potravín, aby boli sebestační, bola situácia najhoršia. Poľnohospodárske podniky bez kapitálu, bez pracovných síl zaháľali a na ich žírnej pôde rástla burina.

Začiatkom jari 1999 Západ konečne prestal sypať subvencie do bezodnej jamy. Zahraniční investori odišli, ruské národné hospodárstvo sa položilo a zomrelo zo zúfalstva.

A o týchto chmúrnych vyhliadkach uvažoval prezident Čerkasov, keď sa v onen horúci deň viezol do víkendovej dače na brehu rieky Moskvy.

Z ničoho nič, a napriek tomu, že klimatizácia pracovala na plné obrátky, Čerkasov cítil, že lapá po dychu. Stlačil gombík, ktorým sa otváral zadný oblok, a dal si ovievať tvár obyčajným vzduchom zvonka. Bol teplejší, a tak sa mu dýchalo o čosi lepšie. Vodič i telesný strážca boli od neho oddelení sklenou stenou, nič teda nezbadali. Keď prechádzali popri odbočke na Peredelkino, ruský prezident sa naklonil naľavo a zvalil sa bokom na sedadlo.

Ako prvé vodič zbadal, že zo spätného zrkadla sa mu stratila prezidentova hlava. Ticho čosi povedal telesnému strážcovi, ktorý sa obrátil celým telom, aby lepšie videl. Prezident ležal napoly na chrbte, napoly na boku, oboma rukami si zvieral prsia, oči mal zavreté a dýchal krátkymi chrapľavými stonmi.

Desať minút po štvrtej toho popoludnia skonštatovali v Prvej štátnej nemocnici na Vrabčích horách, na severovýchode Moskvy, že prezident zomrel na infarkt.

 

V LETE ROKU 1999 bol nesporným vodcom krajnej pravice istý Igor Komarov. Zlepil dovedna alianciu všetkých pravicových živlov v Rusku a nazval ju Únia vlasteneckých síl, v skratke ÚVS.

Igor Komarov, vzdelaním strojný inžinier, sa rozhodol vstúpiť do politiky v polčase Jeľcinovho volebného obdobia a vynikol ako vášnivý a charizmatický rečník. Tému mal vždy tú istú, a vždy populárnu - Rusko, Rusko a ešte raz Rusko. Útočil na cudzincov. Volal po vyhostení všetkých “čiernych” - čo je populárne ruské označenie pre Arméncov, Gruzíncov, Azerov a iné národy z juhu. Volal po spravodlivosti pre úbohý utláčaný ruský ľud.

Sľuboval všetkým všetko. Nezamestnaným prácu. Tým, čo infláciou prišli o celoživotné úspory, pevnú menu. Tým, čo nosia uniformy vlasti, znova ich hrdosť.

Ľud Ruska ho počúval. A keď sľúbil, že medzi zločincov a mafiánskych gangstrov, ktorí znásilňujú matičku Rus, pošle anjela smrti, ľud si ho zamiloval.

Na jar roku 1999 poslúchol návrh svojho poradcu pre styk s verejnosťou, šikovného mladého muža, ktorý absolvoval jednu z najprestížnejších amerických univerzít, a prijal rad osobností na dôverné rozhovory. Mladý Boris Kuznecov dobre vyberal kandidátov, prevažne konzervatívnych poslancov a novinárov z Ameriky a západnej Európy. Účelom rozhovorov bolo rozptýliť ich obavy.

Kampaň mala skvelý úspech. Väčšina návštevníkov očakávala besniaceho ultrapravicového demagóga; zistili, že sa zhovárajú s inteligentným, uhladeným človekom v klasickom obleku. Keďže Komarov nevedel po anglicky, sedel mu po boku poradca pre styk s verejnosťou a tlmočil. Kedykoľvek jeho milovaný vodca povedal čosi, o čom vedel, že by si to na Západe mohli zle vysvetľovať, Kuznecov to jednoducho preložil oveľa prijateľnejšou formou. Nik na to neprišiel, pretože Kuznecov dbal o to, aby nik z jeho návštevníkov nevedel po rusky.

Tak Komarov mohol vysvetľovať, že návrat k pevnej mene jednoducho nemožno dosiahnuť bez istých krátkodobých drakonických opatrení proti zločinu a úplatkárstvu. Poslanci s porozumením prikyvovali a novinári písali, že Igor Komarov je človek prístupný rozumným argumentom v hospodárskej a politickej oblasti, napríklad pokiaľ ide o spoluprácu so Západom. So svojimi krajne pravicovými názormi je pre európsku či americkú demokraciu možno neprijateľný, ale pre Rusko je v terajšej nepríjemnej situácii pravdepodobne tým pravým človekom. Tak či onak, prieskumy verejnej mienky ukazujú, že takmer určite vyhrá prezidentské voľby roku 2000.

 

V SEVERNOM SEKTORE moskovského centra, v polovici Kiseľného bulváru, je bočná ulička. Približne v jej strede leží na západnej strane uličky malý parčík, takých dvadsať árov. Z troch strán ho obklopujú domy bez oblokov a spredu ho chránia trojmetrové oceľové plechy natreté na zeleno. V tejto oceľovej stene je dvojitá brána, takisto oceľová.

Parčík je fakticky záhradou prepychového predrevolučného paláca. Klasicistická fasáda je natretá pastelovými farbami a štukové ozdoby nad dverami a oblokmi sú zdôraznené bielou farbou. Tento palác bol sídlom Igora Komarova.

Z oboch strán budovy sa tiahol k okraju areálu drôtený plot, pripevnený svorníkmi k okolitým múrom. Za plotom boli psi. Večer, keď politický personál odišiel, psi voľne pobehovali po pozemku a vnútri ostávali dvaja príslušníci bezpečnostnej služby. Lenže prach a pavučiny nemajú rešpekt pred vysokým postavením, a tak každý večer okrem nedele stráž vpustila upratovača.

V Moskve človek stretne zväčša upratovačky, ale Komarov mal rád okolo seba čisto mužskú spoločnosť, vrátane upratovača, neškodného starého vojaka, ktorý sa volal Leonid Zajcev. Pretože vyzeral bezmocný, nosil ošúchaný vojenský kabát a vpredu sa mu v ústach leskli tri zuby z nehrdzavejúcej ocele - vojenskí zubári sa s vojakmi Sovietskej armády veľmi nemaznali - strážcovia ho volali jednoducho Zajac. V ten večer, keď zomrel prezident, ho o desiatej vpustili dnu ako obyčajne.

O jednej ráno došiel Zajac s kýbľom a handrou do kancelárie Komarovovho osobného tajomníka N. I. Akopova. Stretol ho iba raz, pred rokom, keď otvoril dvere a našiel vedúcich úradníkov pracovať veľmi neskoro. Akopov sa k nemu správal neobyčajne hrubo a vyhodil ho so strašnými nadávkami. Zajac mu to odvtedy niekoľkokrát vrátil, keď si pohovel v Akopovovom pohodlnom otáčavom kresle.

Zajac vedel, že stráže sú dolu, a tak si sadol do kresla a kochal sa prepychovou útulnosťou kože. Na stole ležal dokument, asi štyridsať strán strojopisu, zviazaných na chrbte špirálou a pokrytých spredu i zozadu hrubým čiernym kartónom. Čudoval sa, že ho nechali vonku. Normálne Akopov odkladal všetko do vstavaného trezoru. Zajac odkryl čierny obal a pozrel na titul. Potom len tak naverímboha otvoril spis.

Nečítal ktovieako, ale čítať vedel. Naučila ho to nevlastná matka pred dávnymi rokmi. Ale to, čo uvidel, ho znepokojilo. Prečo by mal pán Komarov hovoriť niečo také? A k tomu o ľuďoch ako jeho nevlastná matka, ktorú mal veľmi rád.

Niektoré slová boli dlhé a zložité a Zajac čítal tie pasáže znova a znova, kým nepochopil ich význam. Nechápal však význam skrytý za významom. Pán Komarov je veľký človek. Vari sa nemá stať novým prezidentom Ruska? Tak potom prečo hovorí také voľačo? Zajacovi sa to nepáčilo. Že by sa spýtal strážcov na prízemí? Ale tí mu len dajú po hlave a povedia mu, aby sa staral o svoju robotu.

O druhej ráno vopchal spis za košeľu, dokončil robotu a povedal, aby ho pustili von. Skončil o čosi skôr ako inokedy, ale strážcom to bolo jedno.

Zajcev chcel ísť domov, ale rozmyslel si to. Bolo ešte zavčasu. Ak sa vráti teraz, zobudí dcéru a jej dve deti. To by sa jej nepáčilo. Tak chodil po uliciach a rozmýšľal, čo spraviť.

O pol štvrtej sa ocitol na Kremeľskom nábreží, pod južnými múrmi Kremľa. Našiel si lavičku, kde bolo trochu miesta, a pozeral ponad rieku.

 

FOXY LADY, ďaleko od pevniny na zvlnenej hladine Karibského mora, sa obrátila a zamierila domov. Lodník Július dolu na zadnej palube vyťahoval laná s návnadami. Ich loď si najali na celodenný lov, a stálo to za to.

Americký kapitán na hornom mostíku skontroloval kurz na ostrovy a pomaly pridával plyn z rýchlosti pre rybolov na rýchlu plavbu. Odhadoval, že do Korytnačej zátoky prídu tak asi o hodinu. Sprava ich predbiehal Arthur Dean na Silver Deep a zakýval im na pozdrav.

Kapitán miloval svoj čln. Foxy Lady mu bola zároveň živobytím i milenkou. Bola to desaťročná deväťapolmetrová jachta, a hoci nebola najväčšou ani najprepychovejšou nájomnou rybárskou loďou v Korytnačej zátoke, trúfal si s ňou na hocijaké more a hocijaké ryby. Kúpil si ju pred piatimi rokmi, keď prišiel na ostrovy Turks a Caicos, a neľutoval jediný dolár, ktorý za ňu dal, hoci ešte vždy splácal pôžičku.

Foxy Lady akoby vedela, že prácu má už takmer za sebou a čaká na ňu kotvište v chránenom prístave kus od reštaurácie Tiki Hut. Ponorila chvost, zdvihla nos a veľké V jej trupu začalo rezať modrú vodu.

 

ANI PO DVOJHODINOVOM sedení na lavičke nad riekou Leonid Zajcev svoj problém nerozriešil. Už ľutoval, že spis zobral. Ak na to prídu, trestu neujde. Ale veď jeho život odjakživa trestal.

Zajac sa narodil roku 1936 v chudobnej dedine na západ od Smolenska. Jeho otec pracoval na stalinskom kolchoze a bývali v chatrči hneď pri hradskej. Jedného dňa koncom júla 1941 prišla do dediny smrť. Malý Leonid počul hrmot a vrčanie a vybehol zo stodoly. Dolu hradskou sa valili obrovské železné obludy. Prvá zastala rovno naprostred dediny. Sunula sa na pásoch a vpredu z nej trčal dlhý kanón. Na samom vrchu, nad kanónom, stál chlap a horná polovica tela mu vytŕčala von. Mal plavé, skoro biele vlasy a modré oči, také bledé, akoby mu zozadu cez lebku žiarila letná obloha. Oči nevyjadrovali nič, ani lásku, ani nenávisť, iba akúsi bezmyšlienkovitú otrávenosť. Muž celkom pomaly siahol k boku a z plátenného vrecka vytiahol pištoľu.

Čosi dieťaťu hovorilo, že to nie je dobre. Chlapec sa obrátil a rozbehol sa preč. Voľačo buchlo a čosi mu rozčuchralo vlasy, ale on len utekal ďalej. Za ním sa ozývalo neprestajné klopotanie a niesol sa odtiaľ pach horiaceho dreva. Videl pred sebou les a utekal k nemu.

V lese nevedel, čo ďalej. Plakal a volal na mamu a otca. Ale neprišli. Už nikdy neprišli.

Naďabil na ženu, ktorá s krikom zhľadúvala muža a dcéry, a spoznal v nej pekárovu ženu, pani Davidovovú. Otec mu vravel, že sa má rodiny strániť, lebo sú to jevreji, ale chlapec nevedel, čo to znamená. Žena ho objala a pritisla si ho na prsia.

Dedina zmizla z povrchu zemského a jednotka SS Panzer sa obrátila a odišla. V lese bolo zopár ďalších zachránených. Neskôr stretli partizánov - tvrdých, bradatých mužov s puškami, ktorí v ňom žili. Zástup s partizánskym vodcom na čele sa pustil na východ, stále na východ.

Keď ustal, pani Davidovová ho niesla, až napokon po dlhých týždňoch došli do Moskvy. Podľa všetkého tam mala nejakých známych, a tí ich prichýlili. Boli k nemu milí a vyzerali ako pani Davidovová, mali kučery vlasov od slúch až po bradu a klobúky so širokou strechou. Leonid nebol jevrej, ale pani Davidovová ho adoptovala a roky sa oňho starala.

Po vojne úrady zistili, že Zajac nie je jej skutočným synom, a tak ich rozdelili a poslali ho do sirotinca. Keď sa lúčili, plakal a ona plakala tiež, ale už ju nikdy neuvidel. V sirotinci ho naučili, že jevrej znamená Žid.

Zajac sedel na lavičke a rozmýšľal o spise pod košeľou. Celkom síce nerozumel, čo znamená “totálna likvidácia” alebo “absolútna eliminácia”, ale nezdalo sa mu, že sú to pekné slová. Nechápal, prečo by pán Komarov chcel také čosi spraviť ľuďom ako pani Davidovová.

Na východe sa objavil prvý náznak ružovej. Vo veľkom paláci na druhom brehu rieky na Sofiinom nábreží príslušník Kráľovského námorníctva vzal vlajku a pustil sa hore schodmi na strechu.

 

KAPITÁN SI VZAL daiquiri, vstal od stola a pomaly šiel k drevenému zábradliu Tiki Hut. Pozrel ponad prístav, na ktorý sa stlala temnota. Štyridsaťdeväť rokov, pomyslel si. Jason Monk, starneš a už sa pomaly na nič nehodíš.

Odpil si a cítil, že limeta s rumom sadli presne, kam mali.

No a čo, bol to dobrý život. Ak nič iné, tak rušný.

Ale začínal sa celkom ináč. Začal sa v skromnom hrazdenom dome v malom mestečku Crozet na juhu strednej Virgínie, osem kilometrov od hradskej z Waynesboro do Charlottesville.

Otec Jasona Monka bol lesným strážcom v Národnom parku Shenandoah. Nikto sa ešte nestal milionárom tým, že bol zamestnaný v Lesnej správe, ale pre chlapca to bol dobrý život. Otec ho bral do Blue Ridge Mountains a naučil ho rozoznávať smrek, brezu, jedľu, dub a sosnu. Naučil sa strieľať s neomylnou presnosťou, sledovať stopu, postaviť tábor a ráno po sebe skryť všetky známky.

Krátko po trinástych narodeninách sa zapísal na okresné gymnázium v Charlottesville a každý deň vstával pred úsvitom a cestoval z Crozetu do mesta. A práve na gymnáziu sa mu stalo čosi, čo malo zmeniť celý jeho život.

Roku 1944, kdesi neďaleko St. Lô, nemecký ostreľovač zranil amerického seržanta. Ten sa odplazil do blízkeho sedliackeho domu, a tam ho rodina skryla. Keď mu šestnásťročná dcéra pána domu priložila na ranu studený obväz a on jej pozrel do očí, uvedomil si, že ho zasiahlo čosi oveľa silnejšie ako nemecká guľka. O rok sa vrátil z Berlína a oženil sa s ňou. Potom si nevestu odviezol do Virgínie.

O dvadsať rokov bol zástupcom riaditeľa na okresnom gymnáziu v Charlottesville a jeho žena sa stala na tej istej škole učiteľkou francúzštiny. Francúzština sa na škole vyučovala aj predtým, ale pani učiteľka Bradyová bola nielen rodená Francúzka, ale aj pekná a príťažlivá. O jej hodiny bol čoskoro veľký záujem.

Na jeseň roku 1965 mala v triede nového žiaka, plachého mládenca s neporiadnou šticou plavých vlasov a sympatickým úsmevom. Volal sa Jason Monk. Do roka pani Bradyová tvrdila, že v živote nepočula cudzinca rozprávať po francúzsky tak ako Jason. Taký talent musí byť vrodený; tu nešlo len o majstrovské zvládnutie gramatiky a syntaxe, ale aj o schopnosť dokonale napodobniť prízvuk.

V poslednom roku na gymnáziu ju navštevoval doma a čítali Rimbauda a Verlaina. Nemali to v úmysle, ale stalo sa. Možno boli na vine básnici, no napriek vekovému rozdielu, ktorý ani jedného z nich netrápil, prežili krátky ľúbostný román.

Keď Jason zmaturoval a vstúpil do armády, vedel rozprávať po francúzsky a milovať; oboje pomerne dokonale.

V roku 1968 zúrila vietnamská vojna naplno. Väčšina dospelých v tejto bývalej francúzskej kolónii vedela okrem vietnamčiny aj po francúzsky. Po základnom výcviku posadili Monka na lietadlo a poslali do Saigonu. Ostal tam dva turnusy. V deň, keď ho mali prepustiť z armády, prikázal mu veliteľ, aby sa hlásil uňho v kancelárii. Boli tam už dvaja civili. Veliteľ odišiel.

“Nech sa páči, seržant, sadnite si,” povedal starší a žoviálnejší z tých dvoch. Pohrával sa s fajkou bruyérkou, a medzitým ten druhý spustil na Jasona príval francúzštiny. Monk odpovedal rovnako.

Po desiatich minútach sa ten, čo hovoril po francúzsky, obrátil ku kolegovi. “Je dobrý, Carey. Fantasticky dobrý.” A potom odišiel aj on.

“Tak, a čo chcete teraz robiť?” spýtal sa ten, čo zostal. Mal asi tak štyridsať rokov a zbrázdenú tvár s pobaveným výrazom. Písal sa rok 1971.

“Ešte som sa nerozhodol.”

“No, ja sa za vás rozhodnúť nemôžem. Ale máte talent. Strýko Sam si myslí, že ste si zaslúžili vysokoškolské vzdelanie. Ak vyštudujete ruštinu, tak by sa možno pre vás niečo našlo vo firme, kde pracujem.”

“To by mohlo trvať štyri roky.”

“U nás sme trpezliví.”

“U vás, to je v Langley, pravda? Vy ste CIA.”

“Nie celá. Len také malé koliesko.”

Pravdu povediac, Carey Jordan bol oveľa viac ako malé koliesko. Napredoval, až sa z neho stal námestník riaditeľa pre operácie - čiže hlava celého spravodajského úseku.

Monk poslúchol radu a zapísal sa na Virgínsku univerzitu. Promoval z ruštiny a jeho vedomosti boli také, že ho študijný vedúci, sám rodený Rus, označil za bilingvistu. Promoval roku 1975 vo veku dvadsiatich piatich rokov a krátko po najbližších narodeninách ho prijali do agentúry.

O päť rokov ho vyslali na prvý zahraničný post, do Nairobi v Keni.

 

DESIATNIK Kráľovského námorníctva Meadows si ráno toho 16. júla 1999 plnil svoju povinnosť. Príchytkou zacvakol spevnený okraj vlajky k šnúre a vytiahol ju na vrch vlajkovej žrde. Roztvorila sa v rannom vetríku a ohlasovala celému svetu, kto pod ňou sídli.

Tesne pred revolúciou kúpila britská vláda od bývalého majiteľa, cukrovarníckeho magnáta, pekné staré panské sídlo na Sofiinom nábreží, prestavala ho na veľvyslanectvo a odvtedy sa ho držala v dobrom i v zlom.

Josif Stalin, posledný diktátor, ktorý býval v apartmánoch Kremľa, každé ráno vstal, rozhrnul záclony a uvidel, ako na druhom brehu veje britská vlajka. Nesmierne ho to hnevalo. Opakovane vyvíjali na Britov nátlak, aby sa presťahovali. Tí odmietali.

V priebehu rokov začalo byť sídlo primalé a nezmestili sa doň všetky oddelenia, ktoré si misia v Moskve vyžadovala, takže mali filiálky roztrúsené po celom meste. Opakovane im ponúkali, že im dajú k dispozícii celý areál, ale Londýn len zdvorilo odpovedal, že radšej zostanú na Sofíinom nábreží. A keďže budova bola suverénnym britským územím, veľvyslanectvo v nej aj zostalo.

Keď sa prvé ranné lúče dotkli vrcholkov kopcov na východe, Leonid Zajcev sedel na druhej strane rieky a pozeral, ako sa vlajka roztvára a veje. Ten pohľad v ňom zobudil dávnu spomienku.

Keď mal Zajac osemnásť rokov, povolali ho do Červenej armády a po bežnom základnom výcviku ho poslali do Východného Nemecka. Jedného dňa roku 1955 sa na pochode neďaleko Postupimu stratil svojej rote. Blúdiaci a vyplašený naslepo kráčal hustým lesom, kým nenatrafil na piesočnatý chodník. Tam zastal, zmeravený od strachu. Desať metrov od neho bol nekrytý džíp so štyrmi vojakmi.

Dvaja boli ešte v aute; dvaja stáli pri ňom a v ruke mali fľaše s pivom. Hneď vedel, že sú to cudzinci zo Spojeneckej misie v Postupime - nepriateľ, ktorý prišiel zničiť socializmus a ktorý ho, ak bude môcť, zabije.

Jeden z vojakov lenivo podišiel k nemu. Bol mladý, mal ryšavé vlasy a pehavú tvár. Uškrnul sa a ponúkol mu fľašu. “Na, kamoš. Daj si pivo.”

Leonid cítil, ako ho chladí v ruke studené sklo. Priložil hrdlo fľaše k ústam a naklonil ju. Chladná tekutina bola silná, lepšia ako ruské pivo, a dobrá, aj keď asi otrávená. A tak sa napil.

Po desiatich minútach dvaja vojaci na zemi nastúpili dozadu do auta. Ryšavý sa obrátil a zakýval.

Kým vozidlo zmizlo, Zajcev si všimol, že malo na anténe vlajku. Boli na nej kríže: jeden zvislý červený a dva uhlopriečne, červený a biely. Všetko na modrom podklade. Čudná zástava.

O štyridsaťštyri rokov ju videl zas, ako veje na budove za riekou. Zajac vedel, že nemal spis ukradnúť, ale teraz ho už nemohol zaniesť nazad. Tak ho dá tým ľuďom s tou čudnou zástavou, čo mu dali pivo. Oni už budú vedieť, čo s ním.

Vstal z lavičky a pustil sa ku Kamennému mostu cez Moskvu a k britskému veľvyslanectvu na Sofiinom nábreží.

 

NAIROBI, 1983

Chlapcova matka si najprv myslela, že to je letná chrípka, ale večer už päťročný Jurij kričal, že ho bolí hlava, a nedal rodičom celú noc spať. Ich susedia v sovietskom diplomatickom areáli sa tiež ktovieako nevyspali, lebo steny boli tenké a v horúčave mali otvorené obloky.

Ráno vzala matka chlapca do nairobskej Všeobecnej nemocnice. Pretože Ľudmila nevedela po anglicky ani slovo, šiel s ňou jej manžel, druhý obchodný tajomník Nikolaj Iľjič Turkin.

Lekár, dobrý odborník, ktorý sa vyznal v tropických chorobách, povedal: “Plasmodium falciparum. Je to druh malárie.” Dal chlapcovi vnútrožilovú injekciu silného širokospektrálneho antibiotika a zdalo sa, že zabralo. Načas. Ale po týždni sa choroba vrátila. To už matka dostávala hysterické záchvaty. Nástojila na tom, aby ju aj so synom dopravili do Moskvy.

Len čo sa tam dostali, chlapca prijali do exkluzívnej nemocnice KGB. To bolo možné preto, lebo druhý obchodný tajomník Nikolaj Turkin bol v skutočnosti majorom Turkinom z KGB.

Pretože choroba neustupovala, prípad sa dostal rovno k šéfovi oddelenia tropického lekárstva. Spravili celý rad vyšetrení počítačovým tomografom i ultrazvukom, a výsledky lekára znepokojili.

Keď si zavolal pani Turkinovú do kancelárie, tváril sa vážne. “Je to zriedkavá choroba. Volá sa melioidóza a je neliečiteľná. Váš chlapec vyžije možno mesiac. Viac sotva. Veľmi je mi ľúto.”

Uplakanú matku vyviedli von.

Američania identifikovali chorobu cez vietnamskú vojnu, keď sa u pilotov vrtuľníkov ako u prvých objavili symptómy novej a spravidla smrteľnej choroby. Výskum ukázal, že rotory vrtuľníkov, vznášajúcich sa nad ryžovými poliami, zvírili jemnú spŕšku aerosólu z vody, ktorá pokrývala polia, a niektorí piloti ju vdýchli. Bacil, odolný voči všetkým známym antibiotikám, sa nachádzal vo vode. Rusi to vedeli, lebo sami sa vtedy síce s nikým o svoje objavy nedelili, ale keď bolo treba vstrebávať západné poznatky, boli ako špongie.

V dlhom telefonickom rozhovore prerušovanom vzlykmi oznámila pani Turkinová manželovi, že ich syn zomrie. Na čosi, čo sa volá melioidóza. Major Turkin si to zapísal. Potom išiel za svojím nadriadeným, šéfom pobočky KGB v Nairobi.

Plukovník bol súcitný, ale neoblomný. “Intervenovať u Američanov? Zošalel si sa?”

“Súdruh plukovník, ak to Amíci identifikovali, a navyše pred siedmimi rokmi, možno proti tomu voľačo majú.”

“Lenže my ich nemôžeme prosiť,” protestoval plukovník. “Ide o národnú prestíž.”

“Ide o život môjho syna,” kričal major.

“Stačilo. Odpoveď je nie.” Plukovník KGB nebol ukrutný človek, ale pohnúť sa ním nedalo.

Keď Turkin odchádzal, trpko si pomyslel, že prvého tajomníka Jurija Andropova udržujú pri živote liekmi, ktoré letecky dopravujú z Londýna. A potom sa išiel opiť.

 

DOSTAŤ SA NA PRÍSNE strážené britské veľvyslanectvo nebolo ľahké. Bolo sedem hodín ráno a milicionári pri prednom vchode si Zajceva dlho a dôkladne prezerali. Vyplašene sa odšuchtal po nábreží a čakal, kým budú na veľvyslanectve úradné hodiny a začnú prichádzať diplomati.

Krátko pred desiatou sa začali trúsiť prví Briti. Chodili autami. Zajcev sledoval nábrežie a chcel najprv prísť k niektorému autu, ale všetky mali zavreté obloky a milicionári boli iba pár metrov odtiaľ.

Zajac nebol zvyknutý na zložité problémy, ale mal svoju dávku tvrdohlavosti. Chcel dať tie papiere ľuďom s čudnou vlajkou. A tak celé to dlhé, horúce predpoludnie pozoroval a čakal.

 

NAIROBI, 1983

Nikolaj Turkin si sadol za stôl v záhrade kaviarne U hlohu. Objednal si vodku a sedel pohrúžený do zúfalstva. O pol hodiny sa odlepil od stoličky pri barovom pulte muž v jeho veku a podišiel k nemu.

Turkin počul, že akýsi hlas hovorí po anglicky: “No tak, neberte to tak vážne, kamarát. Nič sa neje až také horúce.”

Rus zdvihol zrak. Nejasne sa na Američana rozpamätal. Ktosi od nich z ambasády. Turkin mal podozrenie, že asi bude z CIA, ale koniec koncov ho učili, že všetci americkí diplomati sú pravdepodobne z CIA.

Američan si prisadol a vystrel ruku. “Jason Monk. Vy ste Nik Turkin, pravda? Videl som vás minulý týždeň na garden party u Britov. Tvárite sa, akoby vás práve preložili do Grónska.”

Turkin si obzeral Američana. Do čela mu padala hustá štica farby pšenice. Zdalo sa, že v tej tvári nie je nič prefíkané; možno predsa len nebude z CIA. Inokedy by bol Nikolaj Turkin ostal zdvorilý, ale odmeraný. Lenže dnes nebolo inokedy. Dnes sa potreboval vyrozprávať. Začal, a vylial si srdce. Američan s ním spolucítil. Napísal si slovo melioidóza na podložku od piva. Rozlúčili sa až dlho po zotmení.

 

CELIA STONOVÁ mala dvadsaťšesť rokov - a bola štíhla, tmavovlasá a pekná. Bola zástupkyňou tlačového pridelenca na britskom veľvyslanectve v Moskve, na prvom výjazde za hranicami, a užívala si život.

Toho 16. júla vyšla z veľkej brány veľvyslanectva a zbehla dolu piatimi schodmi na parkovisko. Čelia kývla vrátnikovi, nasadla do malého jasne červeného Rovera a naštartovala. Došla na Sofiino nábrežie a zahla doľava ku Kamennému mostu. Bola dohovorená na obed s reportérom zo Segodňa. Nevšimla si otrhaného starca, ktorý sa zúfalo šuchtal za ňou. A neuvedomila si ani to, že bola prvá, kto v ten deň odchádzal autom z veľvyslanectva.

Kamenný most je najstarším pevným mostom cez Moskvu. Klenie sa nielen ponad rieku, no preskakuje i Sofiino nábrežie. Kto sa chce naň dostať z nábrežia, musí zahnúť do protismeru a vyviezť sa hore rampou na most. Chodec môže vybehnúť schodmi priamo z nábrežia. A práve tak to spravil Zajac.

Bol na chodníku Kamenného mosta, keď okolo neho prechádzal červený Rover. Zakýval rukami. Žena v aute naňho zarazene pozrela a pokračovala v ceste. Ale Zajcev si zapamätal ruskú poznávaciu značku a videl, že na severnej strane mosta zahlo auto doľava.

Celia Stonová mala namierené do Rosy O’Grady’s Pub. Za rohom našla bez problémov miesto na zaparkovanie a pustila sa nazad. Ako vždy, keď sa k reštaurácii blížil očividný cudzinec, spod brán sa vytiahli žobráci a pýtali jedlo.

Vrátnik z O’Grady’s ju zbadal z niekoľkých metrov a rozbehol sa dopredu, pričom odhodil z cesty niekoľkých žobrákov, aby dôležitému valutovému zákazníkovi zaistil nerušený prístup.

Zajac Zajcev sa ešte vždy vliekol za svojím cieľom a prehľadával ulicu, aby našiel červený Rover. Nakoniec ho na veľké prekvapenie a radosť uvidel hneď za rohom reštaurácie.

Zajcev, na nerozoznanie podobný číhajúcim žobrákom, zaujal postavenie neďaleko Roveru a zase začal čakať.

 

NAIROBI, 1983

Uplynulo desať rokov, čo bol Jason Monk druhoročiakom na Virgínskej univerzite, a s mnohými bývalými kolegami stratil kontakt. Ale ešte vždy sa pamätal na Normana Steina. Bolo to čudné priateľstvo - futbalista z farmárskeho vidieka a nešportový syn židovského lekára z Fredericksburgu. Spájal ich spoločný a posmievačský zmysel pre humor. Ak Monk mal nadanie na jazyky, Stein bol hotovým géniom v biológii.

Promoval summa cum laude rok pred Monkom a išiel rovno na medicínu. Špecializoval sa na tropické lekárstvo a dostal miesto vo výskumnom oddelení pri armádnej nemocnici Waltera Reeda. Monk si skontroloval adresár a vzal do ruky telefón.

Na desiate zvonenie sa ozval zastretý hlas. “Haló.”

“Norm, tu je Jason Monk. V Nairobi.”

“Ohromné. Nairobi. Tu je päť hodín ráno a ja mám na siedmu nastavený budík. Ďakujem, kamoš.”

“Nevyskakuj, Norm. Povedz mi, počul si o melioidóze?”

Z hlasu sa vytratila aj posledná stopa spánku. “Prečo sa pýtaš?”

Monk ho počastoval rozprávkou o chorom dieťati, synovi jedného známeho. Nejasne čosi počul, že Strýko Sam má nejaké skúsenosti s touto chorobou.

“Daj mi svoje číslo,” povedal Stein. “Musím vybaviť pár telefonátov. Zavolám ti.”

Bolo päť hodín večer, kým u Monka zazvonil telefón.

“Niečo tu je - mohlo by tu byť,” povedal Stein. “Je to absolútne prevratná vec, v štádiu prototypu. Ešte to ani nepredložili Federálnej farmaceutickej agentúre.”

“Ak to decko zomiera, čo sa už môže stať?”

Stein si zhlboka vzdychol. “Je to proti všetkým predpisom.”

“Nik sa o tom nedozvie, prisahám.”

O štyridsaťosem hodín doručila medzinárodná expresná zásielková spoločnosť Monkovi balík. Bola v ňom termoska naplnená suchým ľadom. Krátky lístok bez podpisu mu oznamoval, že v ľade sú dve skúmavky. Monk zavolal na sovietske veľvyslanectvo a nechal Turkinovi odkaz. Nezabudnite, že o šiestej sa máme stretnúť na pive.

V kaviarni U hlohu balíček odovzdal.

Turkin sa zatváril neisto. “Čo to je?” spýtal sa.

Monk mu povedal. “Možno to nezaberie, ale viac nemáme.”

Rus stuhol a v očiach sa mu zjavil chlad. “A čo chcete za tento ... dar?”

Podľa pravidiel by Monk mal z tohto človeka niečo vyžmýkať, nejaké tajomstvo. Ale tentoraz nie.

“Vezmite si to, kamarát. Dúfam, že to zaberie. Zadarmo.”

Odchádzal. Keď bol na polceste ku dverám, ozval sa hlas. “Pán Monk, rozumiete po rusky?”

Monk prikývol. “Trocha.”

“Tak potom budete poznať slovo spasibo.”

 

VYŠLA Z ROSY O’GRADY’S krátko po druhej a blížila sa k Roveru. Mala už založený bezpečnostný pás, motor naštartovaný a bola pripravená odísť, keď tu sa otvorili dvere na strane spolujazdca. Prekvapene zdvihla zrak. Stál tam a skláňal sa k otvoreným dverám. Ošúchaný starý vojenský kabát, štyri špinavé medaily prilepené na chlopňu, na brade strnisko. Keď otvoril ústa, vpredu sa zaligotali tri oceľové zuby. Hodil jej do lona akýsi spis. Rozumela natoľko po rusky, že neskôr mohla zopakovať, čo povedal.

“Prosím, dajte to pánu veľvyslancovi. Za to pivo.”

Pohľad naňho ju vydesil. Zrejme šialenec. Celia Stonová celá bledá hodila tú smiešnu žiadosť, či čo to bolo, na podlahu a zamierila nazad na veľvyslanectvo.