Hermann Hesse
preklad: Hana Ferkova

PODIVUHODNÉ POSOLSTVO Z INEJ HVIEZDY
kompletná kniha, e-book

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

SEN O FLAUTE

»Tu, hľa,« povedal otec a podával mi malú kostenú flautu, »vezmi si ju a nezabudni na svojho starého otca, keď budeš v ďalekých krajinách vyhrávať a obveseľovať ľudí. Najvyšší čas, aby si videl svet a niečomu sa priučil. Dal som ti urobiť túto flautu, lebo inú robotu ty nerád a ustavične len vyspevuješ. Maj však na pamäti, aby si vždy hral pekné a ľúbezné piesne, lebo ináč škoda daru, čo ti boh dal.«

Môj otecko sa neveľmi rozumel hudbe, bol to učenec. Myslel si, že do peknej flautičky treba iba dúchať a všetko bude dobre. Nechcel som ho sklamať, nuž som sa poďakoval, skryl som si flautu a rozlúčil som sa.

Našu dolinu až po mlynicu som dobre poznal – za ňou sa teda začínal svet. Veľmi sa mi páčil. Letom unavená včielka si mi sadla na rukáv a ja som ju niesol so sebou, aby som neskôr, pri prvom odpočinku, hneď mal naporúdzi posla, po ktorom pošlem pozdrav do vlasti.

Cestou ma sprevádzali lesy a lúky a zarovno so mnou rezko bežala rieka. Videl som, že svet sa neveľmi odlišoval od mojej otčiny. Privrávali sa mi stromy a kvety, žitné klasy a liesky, spolu s nimi som spieval ich piesne a ony mi rozumeli celkom tak ako doma. Medzitým precitla moja včielka, pomaly mi liezla na plece, vyletela, dvakrát ma hlboko a sladko bzučiac obletela a potom zamierila rovno do vlasti.

Vtom z lesa prichádzalo dievča s košíkom v ruke a so širokým tônistým slameným klobúkom na plavej hlave.

»Dobrý deň!« povedal som, »kam ideš?«

»Nesiem žencom jedlo,« povedala, kráčajúc popri mne. »A ty kam?«

»Idem do sveta, otec ma poslal. Mal by som vraj ľuďom vyhrávať na flaute, ale ešte to dobre neviem, najprv sa to musím naučiť.«

»Veru tak. A čo už vieš? Niečo už musíš vedieť.«

»Nič neobyčajné. Viem spievať pesničky.«

»Aké pesničky?«

»Všakovaké, vieš, sú to pesničky pre ráno a pre večer a pre všetky stromy a zvieratá a kvety. Teraz napríklad by som vedel zaspievať peknú pieseň o dievčati, ktoré prichádza z lesa a nesie žencom poživeň.«

»Vedel by si? Tak zaspievaj!«

»Dobre, ale ako sa vlastne voláš?«

»Brigita.«

Tak som zaspieval pieseň o peknej Brigite so slameným klobúkom, o tom, čo nesie v košíku, ako hľadia za ňou kvety, ako sa za ňou obracia belasý kvietok spoza záhradného plota, a o všetkom ostatnom, čo k tomu patrilo. Brigita vážne načúvala a povedala, že spievam dobre. A keď som jej povedal, že som hladný, nadvihla vrchnák na koši a podala mi krajec chleba. Sotva som doňho zahryzol a rezko vykročil ďalej, povedala: »Neradno jesť pri chôdzi. Rob všetko pekne jedno po druhom.« Sadli sme si do trávy a ja som jedol chlieb a ona si opálenými rukami objala kolená a prizerala sa.

»Zaspievaš mi ešte niečo?« spýtala sa, keď som dojedol.

»Pravdaže. A o čom?«

»O dievčati, ktorému odišiel milý, a teraz za ním smúti.«

»Nie, takú pieseň ti nemôžem zaspievať. Neviem, ako je to, ale netreba smútiť. Otec mi povedal, že mám vždy spievať iba milé a ľúbezné piesne. Zaspievam ti o kukučke alebo o motýľovi.«

»A nevieš pesničku o (...)

(......)