<<< Literární doupě
Literární doupě

Karl May

LEV POMSTY

kompletná kniha (e-book)

 

Karl May Moc fantázie - Schmiedt Helmut
 
 
cena původní: 540 Kč
cena: 464 Kč
Karl May Moc fantázie - Schmiedt Helmut
Královna pouště - May Karl, Doláková Milica
 
 
cena původní: 169 Kč
cena: 150 Kč
Královna pouště - May Karl, Doláková Milica
Derviš - May Karl
 
 
cena původní: 221 Kč
cena: 152 Kč
Derviš - May Karl

 

    1   >

 

 

TO-KEI-CHUN

Dvaja Ňucháči

Väčšina mojich čitateľov pozná Winnetoua, náčelníka Apačov, najšľachetnejšieho Indiána a najlepšieho, najvernejšieho priateľa, akého som kedy mal. Iste vie aj to, ako zomrel. V hlbokom krátri vrchu Hancock, v boji proti Siuxom Oglalom ho zasiahla guľka do pŕs a krátko nato dokonal v mojom náručí. Jeho mŕtve telo sme preniesli do pohoria Gros Ventre a pochovali sme ho v údolí rieky Metsur. Pripadla mi smutná povinnosť vypraviť sa na juh a oznámiť Apačom, že ich najväčší a najslávnejší náčelník už nie je medzi živými.

Dodnes si s horkosťou spomínam na túto výpravu. Winnetouova smrť ma tak hlboko ranila, že sa zo mňa stal úplne iný človek. Predtým vždy veselý a plný sebadôvery, nebol som teraz schopný ani len letmého úsmevu a úplne som stratil chuť do života. Uzatvoril som sa do seba a bočil od ľudí. A keď som sa na tejto osamelej, ďalekej výprave v nejakej pevnosti či osade musel s niekým dať do reči, snažil som sa to vybaviť čo najstručnejšie, a čo najrýchlejšie som zase zmizol.

Pravda, ani ľudia, s ktorými som sa stretol, sa nechovali tak, že by ma lákalo zotrvávať v ich spoločnosti dlhšie. Pozerali na mňa tak nevšímavo, akoby som bol pre nich vzduch, a keď som sa poberal ďalej, pozdravili ma len tak na pol úst. A to všetko pre môj zovňajšok.

Pôvodne sme sa totiž vydali s Winnetouom k vrchu Hancock preto, lebo sme chceli vyslobodiť niektorých našich známych Settlerov, ktorých zajali Siuxovia Oglalovia. To sa nám aj podarilo, ale Winnetou zaplatil za to životom. Keď sme ho pochovali, časť belochov sa rozhodla ostať v údolí rieky Metsur a založiť tu osadu. Pomáhal som im pri tom, a tak sa stalo, že som sa na cestu k Apačom vydal až po nejakom čase.

Medzitým som natoľko zodral svoj lovecký oblek, že som si bezpodmienečne musel zadovážiť niečo na seba. Keďže však na divokom západe nebol nijaký obchod s odevmi, zaradoval som sa, keď mi jeden Settler ponúkol vlastnoručne zhotovený zálesácky oblek z belasého plátna, na ktoré sami dopestovali bavlnu, sami ju upriadli, utkali, aj oblek vystrihli a zošili. Pravda, o nejakej fazóne sa nedalo v tomto prípade hovoriť; nohavice pripomínali dve spojené rúry, vesta malé vrece bez rukávov a kabát veľké, dlhé vrece s rukávmi. Oblek pôvodne zhotovili na celkom inú postavu, viete si teda predstaviť, že som v tej paráde naozaj nepôsobil impozantne. Mohli ma považovať za hocikoho, len nie za muža západu, a keďže som v tomto období bol navyše ešte aj veľmi nezhovorčivý a uzavretý, nikde som sa nestretol s pozornosťou, ktorú Old Shatterhand inak vzbudzoval.

V priebehu dvoch týždňov som sa dostal do blízkosti North Forku, severného ramena rieky Canadian. Cválal som na koni cez šíru, rovnú prériu, na ktorej sem-tam rástli roztrúsené skupiny stromov a kríkov. Nabádalo to k obozretnosti, lebo tieto ostrovčeky narúšali výhľad, a človek musel byť pripravený na neočakávané stretnutia, možno aj nepriateľské. Dávnejšie kolovali chýry, že medzi Komančmi, ktorých bojové územie siahalo až sem, vypukli vážne nepokoje.

Okolo poludnia som došiel k potoku, ktorého čerstvá, priezračná voda priam vábila na oddych. Vybral som si miesto, odkiaľ bolo vidieť doďaleka a zbadal by som každého, kto by náhodou prichádzal. Zostúpil som z koňa a pustil som ho, nech sa voľne pasie, potom som sa do vôle napil a ľahol som si pod strom do chládku.

Odpočíval som asi štvrť hodiny, keď som zazrel dvoch jazdcov. Boli to belosi, bezstarostne som teda ležal ďalej. Približovali sa z toho istého smeru, ako som prišiel ja, a videl som, že veľmi pozorne sledujú moju stopu. Sedeli na muliciach a boli oblečení jeden ako druhý. Keď prišli bližšie, zistil som, že sa táto podobnosť nevzťahuje len na ich šatstvo, ale aj na postavu a črty tváre. Na prvý pohľad ich musel každý považovať za bratov, možno dokonca za dvojčatá. Obaja boli vysokí, útli a takí vyziabnutí, že iste v každom skrslo podozrenie, či už dlhší čas netrpia hladom. Zdravá farba ich pleti a pevné držanie tela v sedle však svedčili o opaku. Podobnosť medzi nimi bola taká nápadná, že ste ich azda mohli rozoznať iba podľa jazvy, ktorá jednému z nich pretínala ľavé líce.

Nedá sa povedať, že by boli obdarení mimoriadnou mužskou krásou, pretože im z tváre vyčnievali nevídané nosy, ba čo nosy - nosiská! Stavil by som sa, že podobné raťafáky by sa nenašli v celých Spojených štátoch. Veľkosť, tvar a sfarbenie týchto nosov slovom či písmom ťažko opísať, to by ste ich museli vidieť. Napriek tým nosom však muži neboli dajakí odpudzujúci. Naopak, ich po americky hladko vyholené tváre a výrazné črty vyjadrovali dobromyseľnosť a vzbudzovali sympatie. V kútikoch úst sa im zahniezdil veselý, bezstarostný úsmev a jasné, bystré oči pozerali na svet tak vľúdne, že ani zloprajníka by sa nezmocnila nedôvera. Mali na sebe pohodlné tmavosivé vlnené kazajky a také isté nohavice. Na nohách pevné šnurovacie topánky, na hlavách bobrie klobúky so širokou strechou a z pliec im splývali veľké prikrývky, chrániace proti dažďu. Za koženými opaskami mali zastoknuté nože a viseli im z nich revolvery. Okrem toho boli ozbrojení dlhými, ďalekonosnými ručnicami.

Nikdy dosiaľ som týchto dvoch mužov nevidel, no počul som o nich a hneď som vedel, koho mám pred sebou. Nemohol som sa mýliť. Boli nerozluční, nikto ich jakživ nevidel oddelene. Nik nepoznal ich pravé meno a pre svoje nosy boli všeobecne známi len ako dvaja Ňucháči.

Ten s jazvou bol Ňucháč Jim, druhý sa volal Ňucháč Tim. Ešte aj ich krstné mená zneli podobne.

Hoci som v ostatnom čase nemal náladu uzatvárať nové priateľstvá, stretnutie s týmito mužmi mi nebolo proti vôli. Boli to poctivci od kosti a tešili sa takej všeobecnej obľube, že by iste stálo zato prejsť s nimi kus cesty, ak by sme náhodou mali spoločný smer.

Nezbadali môjho koňa, ktorý sa pásol za krovím, ani mňa, lebo pri potoku, kde som sa uvelebil, rástla taká vysoká tráva, že ma úplne zakrývala. Nespúšťali oči z mojej stopy, až sa priblížili ku mne sotva na dvadsať krokov. A tu na veľké prekvapenie zistili, že stopa, po ktorej šli, sa naraz končí. Zarazene zastavili mulice a Jim začudovane zvolal:

"Zounds! Tu končí stopa! Aj ty to vidíš, starý Tim?"

"Yes," prikývol druhý. "Kde len môže byť ten chlapík?"

"Akoby ho odfúklo!"

"To by tu musel byť niekto, kto ho odfúkol, starý Jim. Lenže nikoho nevidím."

"Pozri, stupaje kopýt vedú tamto za krovie. Muž sa skryl asi tam."

"Čoby! Obráť svoje požehnané oči sem dolu! Tu zostúpil z koňa a išiel k vode, kde..."

Tim nedopovedal, jeho oči sledovali stopy mojich nôh, až utkveli na mne a zvolal:

"All devils! Leží tamto v tráve a nehýbe sa. Čo si myslí, že na divokom západe nemajú chlapi prach a nôž? Spokojne si tu hovie, akoby sa vyvaľoval doma na pohovke, a nie na druhom brehu Mississippi, kde sa zakrádajú Komančovia ako vlci zavýjajúci po koristi. Poď, zobuďme ho."

Popchli mulice smerom ku mne. Pozeral som na nich otvorenými očami, podľa čoho museli zistiť, že nespím, a ten s jazvou pozdravil:

"Good day, pane! Ste vy ale neopatrný človek! Zanecháte stopu, ktorú vidieť z troch míľ, a na jej konci si ľahnete do trávy, aby vás každý Indián hravo objavil a vyhasil. Na zálesáka teda rozhodne nevyzeráte!"

Jimov hlas vychádzal spod obrovského nosiska tak nezvyčajne, že som hneď pochopil, prečo ich nazvali Ňucháčmi.

Keď som pokojne vydržal jeho skúmavý, ale dobromyseľný pohľad, ktorým si ma premeriaval, Jim pokračoval:

"No tak, vari vám nestojím za odpoveď?"

Tu som sa už ozval: "Naozaj si myslíte, že červenokožec, ktorý by ma stopoval až sem, by ma tak poľahky zložil?"

"Nepochybujem!"

"Pomaly! Videl by som ho prichádzať a moja guľka by ho zasiahla skôr, ako by vôbec tušil, kde ležím. Veď aj vy ste ma spozorovali, až keď ste boli pár krokov odo mňa. Mohol som vás teda desaťkrát odfúknuť, či ako ste sa vyjadrili o mne."

Tu Jim zarazene pozrel na brata, zamyslene pokrútil hlavou a povedal:

"Je na tom čosi pravdy, nemyslíš, starý Tim? Ten muž hovorí ako kniha, aj keď nevyzerá najmúdrejšie. Naozaj nás mohol ľahko zložiť, keby medzi nami a ním panovalo nepriateľstvo a," dodal významne, "keby bol pravý zálesák."

"Yes. Lenže on zálesák nie je," odvetil Tim veľmi dôrazne a prezeral si ma dobráckym i súcitným pohľadom. "Akiste bude nejaký zatúlaný Settler."

"Podľa výzoru asi hej. Ujmeme sa ho a ukážeme mu správnu cestu. Rozhodne si viem predstaviť aj čosi príjemnejšie, ako zablúdiť na ďalekom západe a padnúť do rúk Komančom. Najprv si však môžeme aj my trochu oddýchnuť. Miesto je na to ako stvorené."

Jim zostúpil z mulice a sadol si vedľa mňa. To isté urobil aj jeho brat a spýtal sa ma tým sebavedomým, pritom však priateľským tónom, aký používa vyšší, keď chce pomôcť nižšiemu:

"Nemáte, dúfam, nič proti tomu, že vám budeme robiť spoločnosť, he?"

"Préria je otvorená pre každého, sir."

"Ohó! Znie to tak, akoby ste nestáli o našu radu a pomoc."

"Je to od vás veľmi milé, nepotrebujem však ani vašu radu, ani pomoc."

"Vážne?" Jim vysoko vytiahol obočie a zamyslene sa na mňa díval. "Vy ste teda nepoblúdili?"

"Nie."

"Hm! Čudné! Stavil by som sa o túto svoju mulicu, že nie ste zálesák. Odkiaľ vlastne pochádzate?"

"Z Nemecka."

"Nemec? Hm, znie to dosť pravdepodobne. Vaša tvár, oblečenie, áno, všetko je na vás nemecké. Mohli by sme sa azda dozvedieť, čo tu porábate a ako sa voláte?"

"Prečo nie? Ja som tu však bol prvý, a mám teda právo položiť túto otázku najprv vám."

"Bless me, ako si tento muž potrpí na slušnosť! Nuž dobre, pretože sme naozaj prišli po vás, sme ochotní predstaviť sa vám, ako sa patrí. Aby ste vedeli, sme praví zálesáci, a nie voľajakí lovci mrcín, ktorých stovky teraz ohrozujú starú prériu. A ako sa voláme? Naše pravé meno vás asi nebude zaujímať, pretože celý svet nás volá len dvaja Ňucháči, pravdaže, pre tie naše nosy. Možno by nás to mohlo aj mrzieť, ale už sme si tak zvykli, že si z toho nič nerobíme. Teraz teda viete, kto sme a ako sa voláme, a dúfam, že aj vy zodpoviete našu otázku."

"Veľmi rád," odvetil som a parafrázoval som jeho vlastné slová: " Som ochotný predstaviť sa vám, ako sa patrí. Aby ste vedeli, som pravý zálesák, a nie voľajaký lovec mrcín, ktorých stovky teraz ohrozujú starú prériu. A ako sa volám? Moje pravé meno vás asi nebude zaujímať, pretože celý svet ma volá len Old Shatterhand."

Pri týchto slovách Ňucháč Jim vyskočil a zvolal:

"Old Shatterhand? Heigh-day! Dostalo sa nám teda veľkej cti, zoznámiť sa s najslávnejším..."

Nemohol pokračovať, lebo brat Tim mu skočil do reči:

"Nezmysel! Nedaj sa mu nabaláchať, starý Jim! Len si dobre obzri tohto muža! To má byť Old Shatterhand? Ak sa nemýlim, máš oči namieste."

Jim poslúchol jeho výzvu, prebehol po mne skúmavým pohľadom, a potom sklamane prisvedčil:

"Well, máš pravdu, starý Tim, tento muž nie je Old Shatterhand. Ako som si to len mohol myslieť! Veď ten má tak ďaleko k Old Shatterhandovi, ako mýval ku grizlymu."

Po týchto úvahách si znova sadol.

"Či mojim slovám uveríte, alebo nie, nič nemôže zmeniť na ich pravdivosti."

"Pshaw!" zasmial sa Jim. "Vy sa nevoláte Old Shatterhand. Dobre ja viem, čo ste zač."

"Tak von s tým!"

"Joker, vtipkár, čo nás chce vodiť za naše dlhé nosy. Lenže to sa vám nepodarí. Keď som pred chvíľou tak znenazdajky počul meno Old Shatterhand, od prekvapenia som si vôbec neuvedomil, že ja predsa toho slávneho lovca dobre poznám."

"Ach! Vy ho poznáte, mister Ňucháč?"

"Áno. Videli sme ho raz v pevnosti Fort Clark na rieke Missouri."

"Vo Fort Clark? Skutočne? Ja o tom nič neviem."

"To vám verím, veď som presvedčený, že o Old Shatterhandovi viete akurát len toľko, ako sa volá. Poviem vám, ten lovec je veľmi vysokej, plecnatej postavy a nosí havraniu bradu, čo mu padá až na prsia. Predtým, ako sa spriatelil s Winnetouom, dostal od neho tomahavkom po čele, a dodnes mu tam ostala jazva."

"Tomahavkom po čele? Veľmi vysoká, plecnatá postava s čiernou bradou? Hm! V tomto prípade ste sa teda skutočne dali vodiť za nos, mister Ňucháč. Old Shatterhand nikdy nebol vo Fort Clarku. Muž, ktorého ste tu opísali, je Stoke z Iowy, čo chytá zver do želiez a čo sa veľmi často vydával za Old Shatterhanda, kým neutŕžil príučku."

"Od koho?"

"Od pravého Old Shatterhanda."

"Aha! Teda od vás? A ako k tomu došlo, sir? Naozaj by som si to rád vypočul."

"Odohralo sa to veľmi jednoducho. Bolo to v pevnosti Randall, na rieke Missouri. Prišiel som si tam doplniť zásoby prachu a v obchode som našiel spoločnosť mužov, ktorí sedeli okolo stola a s otvorenými ústami počúvali jeho táraniny. Spýtal som sa ho, či je skutočne Old Shatterhand, a keď mi to potvrdil, vyhlásil som, že jediný muž, ktorý má právo nosiť toto meno, som ja. Začal mi nadávať do luhárov, a tak som predložil dôkaz o pravdivosti svojich slov."

"Dôkaz? A aký?"

"Vrazil som mu päsťou do hlavy, až sa namieste zrútil."

"Well! Boli by ste taký dobrý a ukázali mi tú päsť?"

"Nech sa páči."

Nastavil som mu ruku. Chytil ju do dlane, poobzeral, poťažkal a zasmial sa:

"Väčšieho táraja som teda nevidel. Veď je to ženská ruka! Takéto fajnové prsty mala naša nebohá teta. Presne si to pamätám, vyfasoval som od nej nejedno zaucho, ale nikdy som pri tom neomdlel. A týmito prstami že zrazíte na zem človeka?"

"Keď chcem, aj tak, že sa nikdy viac nepreberie."

"Well! Buďte teda taký láskavý a zasaďte mi taký úder! Chcel by som skúsiť, ako to je, keď človek stratí vedomie. Musí to byť vrchol blaženosti."

Jim mi so smiechom natrčil hlavu. Odmietol som:

"To nemôžete odo mňa žiadať, mister Ňucháč, lebo vo vašom prípade by boli potrebné určite dve rany."

"A to už prečo?"

"Jedna do hlavy a jedna do nosa."

"Ach tak! Šikovne ste sa vymotali, no aspoň vieme, na čom sme. Keby ste naozaj boli Old Shatterhand, tak by ste udreli - ten muž si predsa nedá beztrestne nadávať do voľajakých tárajov."

"Keďže toto slovo znamená z vašich úst vlaste luhár," dodal som pokojne, "som rád, že ste láskavo použili miernejší výraz. Práve táto láskavosť mi však bráni, aby som vyhovel vášmu želaniu."

"Dobrá výhovorka stojí groš! Možno viete aspoň to, aké zbrane vlastní Old Shatterhand?"

"Jednu medveďobijku a jednu opakovačku, henryovku." Musím poznamenať, že predošlej noci som henryovku dobre zabalil proti dažďu. Ňucháč Jim ukázal na pušku, ktorá ležala vedľa mňa, a spýtal sa:

"Nechcete hádam tvrdiť, že táto stará búchačka je Old Shatterhandova medveďobijka?"

"Samozrejme."

"Potom teda húfnicu z Washingtonových čias môžeme prekrstiť na salónny revolver! A tamtá filigránska flintička, čo ste si ju tak starostlivo zakrútili, to je nebodaj henryovka?"

"Áno."

"Nože ju dajte sem! Radi by sme si ju obzreli."

"Ukázal vám ten druhý Old Shatterhand vo Fort Clarku svoje zbrane?"

"Nie. Kto by sa odvážil obťažovať takého muža!"

"Zato mňa obťažujete celkom bez zábran! Mal azda pri sebe medveďobijku a opakovačku?"

"Čo ja viem. Ani nie som na to zvedavý. Hovorím vám, bol to stopercentne on: klobúk so širokou strechou, lovecká kazajka z losej kože, košeľa z jelenice, jelenicové legíny a vysoké nepremokavé čižmy - slovom, Old Shatterhand, ako má byť. A teraz sa pozrite na seba! Váš klobúk je jediná vec, čo sa nebije s predstavou lovca či zálesáka. Všetko ostatné pasuje tak k pluhu alebo do zajačinca. A čo je hlavné: Old Shatterhand sa vôbec nezdržuje v tomto kraji, on je vo vrchoch Gros Ventre."

"Môžete to s istotou tvrdiť?"

"Áno. Vy vôbec neviete, čo sa tam stalo. Počuli ste o Winnetouovi?"

"O náčelníkovi Apačov? Čo o ňom viete?"

"Že je mŕtvy. Siuxovia Oglalovia ho zastrelili na vrchu Hancock a Old Shatterhand ich prenasleduje, aby pomstil smrť svojho slávneho priateľa. Poviem vám, že sa môžu všetci rozlúčiť so životom. Old Shatterhand nikdy zbytočne nepreleje krv, no v tomto prípade nebude mať pokoja, kým tých červenokožcov nevykántri do posledného chlapa. Ešte vždy chcete tvrdiť, že ste Old Shatterhand?"

"Áno."

"Tak nám teda porozprávajte, čo sa stalo na vrchu Hancock!"

"Stačí mi, že som to musel prežiť, nie o tom ešte aj rozprávať."

"Well! Vždy si nájdete šikovnú výhovorku! Vy ste dobrý, človeče. Buď máte o koliesko viac a pokladáte sa za niekoho, kto vôbec nie ste - a potom sa vás musíme ujať, aby ste sa napokon nevydávali ešte za tureckého sultána alebo čínskeho cisára. Alebo si zo všetkého robíte dobrý deň, a potom si lepšieho spoločníka nevieme predstaviť. Ak by ste chceli s nami ísť, vzali by sme vás so sebou. Odkiaľ prichádzate?"

"Zišiel som z pohoria Gros Ventre."

"Well! Správna odpoveď! A kam smerujete?"

"K Apačom."

"Doparoma! Čo chcete u nich?"

"Oznámiť im Winnetouovu smrť."

"Človeče, perfektne hráte svoju úlohu! No ak by ste skutočne mali ten úmysel, podstupovali by ste tú nebezpečnú cestu zbytočne, lebo Apači už istotne vedia, že Winnetou zomrel."

"Máte pravdu! Nemohol som vyraziť hneď, zdržali ma všelijaké okolnosti, takže zvesť doletela k Apačom skôr než ja. No aj tak musím ta ísť. Apači to musia počuť od očitého svedka."

"Od očitého svedka! Vy ste jedinečný! Keby ste chceli pokračovať v ceste s nami, bolo by nám najväčším potešením. Chceme totiž prekročiť rieku Canadian a potom ideme hore do Santa Fé. To je na veľkom úseku aj váš smer. Chcete sa k nám pripojiť?"

"Rád, pretože aj vy sa mi pozdávate."

"Well! Tak teda dohodnuté. Idete s nami. Ale uvedomujete si, čo to znamená?"

"No, až také zlé to hádam nebude."

"Oho! Musíme prejsť cez územie Komančov, ktorí sa zase vzopreli proti bielym. Tvrdia, že ich ošudili o nejaké dodávky. Možno majú aj pravdu. Ak nás dolapia, sme stratení."

"Ak nás dolapia, sme hlúpi."

"Well, to je dobré! Dúfajme, že ste vskutku taký rozumný, ako múdro znejú vaše slová, a nedáte sa chytiť. No už sme si oddýchli a mali by sme vyraziť. Doveďte si koňa, sir!"

"To nie je potrebné, príde sám od seba."

Zahvízdal som, a kôň okamžite pricválal spoza krovia. Obaja Ňucháči chvíľu s obdivom hľadeli na nádherného sivočierneho koňa, potom Jim zvolal:

"Lack a day, to je koník! Ako ste prišli k tej nádhere?"

"Je to dar od Winnetoua."

"Držte konečne zobák! Winnetou by vám akurát daroval taký kus! To ste už trochu prehnali! Úprimne vám poviem, že mi teraz pripadáte podozrivý. Muž ako vy, a toto vzácne zviera! Dúfajme, že nás nestretne niekto, komu kôň patrí, a nezvolá porotu, aby nás dal obesiť! Viem si predstaviť aj čosi príjemnejšie!"

"Nebojte sa, mister Jim, nie som zlodej koni! Aj podľa toho, ako ma poslúcha, vidíte, že patrí mne."

"To mi už ozaj zastáva rozum. Kto jazdí na takomto koni, nemôže byť obyčajný tulák. Ale pravý zálesák by si zase nenavliekol také plátenné gajdy, ako visia na vás! Ste pre mňa hádankou!"

"Možno, ale nelámte si hlavu, vyrieši sa to samo od seba."

"Len keby to bolo čím skôr, ak by som smel prosiť! Myslel som si, že len vymýšľate, no keď vidím tohto koňa, všeličo mi vŕta v hlave. Našťastie máte tvár poctivca, takže trváme na svojej ponuke. Nasadať, a ideme ďalej!"

Ako som už spomenul, toto stretnutie sa mi od začiatku celkom pozdávalo a teraz ma už vyslovene začínalo baviť. Dobráci Ňucháči za nič nechceli uveriť, že som Old Shatterhand. Ten Stoke ich načisto obalamutil a moje oblečenie len zvyšovalo ich pochybnosti. Stačilo by, keby som im ukázal henryovku - hneď by zmenili názor. Zabávalo ma však, udržiavať ich naďalej v napätí. Chvíľami sa mi zdalo, akoby už aj ľutovali, že ma vzali so sebou.

Podvečer sme sa utáborili na kraji lesa. Pochopiteľne, že kvôli Komančom bolo treba strážiť, preto som vyzval bratov, aby určili poradie. Vyhlásili však, že môžem celú noc spať a oni sa budú pri tom striedať. Ich nedôvera teda vzrástla. No keďže som dosiaľ išiel sám a nemal som sa s kým vymieňať na stráži, posledné noci som vlastne nezažmúril oka, a tak mi dobre padlo, že si dnes môžem odpočinúť. Ľahol som si a tuho som spal až do svitu, kým ma nezobudili. Pušku som nepustil z rúk ani v spánku, aby si ju Ňucháči nemohli poobzerať.

Vyrazili sme zavčasu a mali sme pred sebou asi štyri hodiny jazdy, aby sme sa dostali po Beaver Creek pri severnom ramene rieky Canadian. Aj dnes som bol rovnako skúpy na slovo a pohrúžený do seba ako včera. Moji spoločníci sa tiež nenamáhali udržiavať konverzáciu, najradšej by sa ma boli asi zbavili.

Približne v polovici cesty, na malej otvorenej savane sa pred nami vynoril osamelý jazdec a zdalo sa, že smeruje k nám. Keď nás však zbadal, popchol koňa doprava a chcel nás zďaleka obísť. Bolo to podozrivé a Jim začal nahlas uvažovať:

"Nechce sa s nami stretnúť. Je to beloch, a keď to vidíme my, tak aj on musí rozoznať, že nemá pred sebou Indiánov. Prečo sa nám chce vyhnúť, starý Tim?"

"Pretože v tomto kraji netreba dôverovať nikomu, aj keď je to beloch," odvetil Tim.

"Mali by sme mu dokázať, že nám dôverovať môže. Bolo by pre nás výhodné dozvedieť sa, odkiaľ prichádza a či nevidel stopy Komančov. Zabočme!"

Jazdec videl, že mierime k nemu. Keby sa nám chcel ďalej vyhýbať, stal by sa ešte podozrivejším. A kedyže sme boli traja, aj tak by sme ho pricvikli. Preto si to rozmyslel a šiel nám v ústrety. Keď sa dostatočne priblížil, videl som, že má výborného koňa, no čo ma najviac prekvapilo, bol jeho nevídaný, cudzokrajný postroj. Sedlo aj uzda boli lacnou napodobeninou vzácneho postroja, v Perzii zvaného rešma. Imitáciu zhotovila neumelá ruka, ktorá nepoznala originál. Pritom všetkom bolo však veľmi zarážajúce, keď ste sa tu, na americkom západe, naraz stretli s perzskou rešmou.

Jazdec bol Američan a jeho postroj celkom určite nevyrobil sedlár na objednávku. Oblečený bol ako zálesák, cez plece mu visela puška a za pásom mal revolver, nôž a... neveril som vlastným očiam, keď som zazrel dlhú perzskú dýku, takzvaný handžár, s umelecky vykladanou striebornou rukoväťou. Ako sa dostal tento muž západu k orientálnej zbrani? To nie je s kostolným poriadkom.

Nevľúdne pozdravil, a keď sme jeho pozdrav opätovali, s nevôľou zastavil koňa. Jim sa ho opýtal:

"Veľmi by vás to obťažovalo, sir, keby sme vás na chvíľku zdržali? Komančovia vystrkujú rožky a v takejto situácii je vždy dobre vedieť, či je cesta pred nami bezpečná, alebo nie. Neprichádzate náhodou od Beaver Creeku?"

"Áno," prisvedčil, pričom vzpriamil vysokú postavu a netrpezlivo pomykal plecami. "Ak chcete niečo vedieť, tak buďte struční. Mám naponáhlo."

"Ozaj len to najdôležitejšie. Ktorej cesty ste sa držali, keď ste prichádzali k Beaver Creeku?"

"Smeroval som od Antelopských kopcov k rieke Canadian."

"Narazili ste na stopy Komančov?"

"Nie."

"Vraj tam už prepukli nepriateľské šarvátky."

"Nič také som nepočul. To je všetko? Musím ísť."

"Áno, to je všetko, jasná odpoveď na jasnú otázku. Ďakujem vám zdvorilo, sir, a želám vám aj naďalej šťastnú cestu!"

Ňucháči sa s tým uspokojili, ale ja nie. Ak ma v prvej chvíli prekvapil exotický postroj a handžár, o to podozrivejšie mi teraz bolo, prečo sa cudzinec tak nervózne ponáhľa. Mal som pocit, že sa čohosi obáva, a okrem toho sa mi nezdalo, že by až od Antelopských kopcov došiel sem celkom sám. Keď už chcel vyraziť, priskočil som na koni tesne k nemu a zadržal som ho:

"Ešte moment, sir! Aký je to čudesný postroj, čo sa tak honosne skvie na vašom koni? Nič podobné som tu nikdy nevidel."

"Do toho vás nič!" zavrčal surovo a netrpezlivo sa pokúšal prebehnúť popri mne. No ja som sa mu nevystúpil a pokračoval som:

"Máte pravdu, mňa do toho nič, ibaže som zvedavý a chcel by som to vedieť."

"Uhnite!" zafučal na mňa. "Je to mexický postroj. Už ste spokojný? Do čerta s vašou zvedavosťou!"

Pritiahol uzdu, až sa kôň vzopäl na zadné nohy, a chcel oblúkom prefrngnúť okolo mňa. Ja som však popchol svojho sivka k ešte dlhšiemu skoku, takže som mu ostal po boku, a dobiedzal som ďalej:

"Mýlite sa, sir. Nie je to mexický postroj, ale perzský. A smiem sa opýtať, od koho máte tú cudzokrajnú dýku za pásom?"

"Nie, nesmiete. Akým právom..."

Prerušil ho Jim, ktorý sa rozkričal na mňa rozkazovačným tónom:

"Čo vás to napadá! Nechajte toho džentlmena na pokoji! Nestrpím, aby ste tu bez príčiny vyvolali ruvačku!"

Ja som si ho však vôbec nevšímal a vysvetľoval som cudzincovi:

"Táto dýka je perzský handžár a žiadam vás, aby ste preukázali, že je vaším vlastníctvom. Ani kôň, na ktorom jazdíte, nepatrí vám."

"Ako sa opovažujete čosi také tvrdiť?" zreval na mňa. "Mám vám vpáliť guľku do hlavy?"

"Prestaňte," zastavil som ho pokojne. "Pozrite sa na svoje čižmy a ostrohy! Pristanú k týmto orientálnym strmeňom? Kôň nie je váš. Komu ste ho ukradli?"

"Hneď sa to dozvieš od mojej guľky, ty zvedavý lotor!"

Vytrhol spoza pása revolver a už mieril na mňa. No vtom som sa rozohnal a tak som mu vrazil päsťou do sluchy, že mu opraty vypadli z rúk, prevalil sa cez koňa na druhý bok a viacej sa nepohol. Zostúpil som na zem a začal som mu chytro prehľadávať vrecká. Tu zoskočil zo sedla aj Ňucháč Jim, chytil ma za plece a kričal:

"The deuce, vyzerá to tak, akoby sme mali medzi sebou zbojníka! Ak okamžite nepustíte tohto muža, zrazím vás pažbou na zem!"

Jim ma chcel odtiahnuť, no čo ako sa silil, nepodarilo sa mu to. Striasol som ho zo seba, potom som sa vystrel a rázne som vyhlásil:

"Moja päsť je rýchlejšia ako vaša pažba, mister Jim. Old Shatterhand nie je ani zbojník, ani ľahkoverný človek ako vy. Nestarajte sa do mňa, lebo vás moja päsť zasiahne práve tak, ako zrazila z koňa tohto luhára!"

"Ale..." zajachtal sa nesmelo Jim, "veď vám nič neurobil!"

"Mne nie, ale iným ľuďom. Dokážem vám to."

Znova som sa zohol a teraz už nerušene som vyprázdnil zamdletému mužovi vrecká. Nenašiel som však nič, čo by potvrdilo moje podozrenie. Dobrák Jim sa do mňa hneď pustil:

"Vidíte, mýlili ste sa, nič ste nenašli. Nemožno sa predsa na niekoho vrhnúť ako divý zver, len aby..."

"Prosím vás, neprenáhlite sa!" skočil som mu do reči. "Obsah jeho vreciek potvrdzuje len to, že je zálesák, nie však aj to, že mu patrí tento kôň. Teraz sa pozrieme, čo má v sedlových kapsách!"

Otvoril som jednu, siahol som do nej a vytiahol som čosi, čo by asi nenosil pri sebe nijaký zálesák - malú knižočku v marokénovej väzbe. Keď som ju otvoril, prvé, čo mi udrelo do očí, bol perzským rukopisom napísaný text:

"Du yar zirak u az bada in kuhun du mani,

Faragat-i va kitab-i va gusa i caman-i!

Man in huzur bi dunya va achirat na diham,

Agarci dar pay-am uftand chalki, anjuman-i!"

To je predsa básnický gazel písaný metrom z Divánu od Hafiza, najväčšieho lyrika, akého kedy zrodila Perzia! Mohol by tú knižku vlastniť jednoduchý tulák savany? Určite nie! Taký muž hádam len neštudoval perzštinu, aby sa potom počas jazdy územím nepriateľských Komančov zaoberal Hafizovým dielom.

Hľadal som ďalej a okrem perzského hukahu - vodnej fajky, som našiel ešte všelijaké iné predmety, ktoré nepochybne dokazovali, že skutočný majiteľ koňa bol Orientálec, alebo sa aspoň pohyboval v Oriente. Ako sa to všetko dostalo sem, na ďaleký americký západ? Právom ma to prekvapovalo. Že by majiteľom bol bohatý yankee, ktorý po pobyte v Perzii alebo inde v Oriente prechádzal krížom cez prériu? Orabovali ho a možno aj zabili - veru, treba to bezpodmienečne vyšetriť.

Obaja Ňucháči - lebo už aj Tim zostúpil z koňa - stáli pri mne s napätým očakávaním a so zmätenými pocitmi sledovali moje počínanie. Keď som vytiahol hukah, Jim sa zvedavo spýtal:

"Čože to má byť? Hadica, ktorá má hlavu, a sklená fľaša! Nebodaj dajaký apatekársky inštrument na vdychovanie omamných pár?"

"Kdeže. Je to perzská fajka, v ktorej tabakový dym prechádza cez vodu."

"Dym cez vodu! To musí byť pôžitok! Muž, čo tu leží na zemi, teda fajčí cez túto fľašu na vodu?"

"Tento určite nie, ale niekto iný a toho musíme bezpodmienečne objaviť!"

"A čo je to za kniha?"

"Perzské básne. A vôbec, takmer všetky tieto predmety sú perzské."

"Ako môžete vedieť, že je to perzská kniha?"

"Pretože som to z nej vyčítal."

"Vy... vy teda... rozumiete perzsky?"

"Áno."

"Nerozprestiera sa tá Perzia na veľkej púšti Sahare, kde sa ľudia nosia na ťavách?"

"Tam presne nie, ale nie zas príliš ďaleko."

"Zounds! Počul si to, starý Tim?"

"Yes," odvetil málovravný brat.

Pozreli jeden na druhého, a nemôžem povedať, že by ich tváre prezrádzali v tej chvíli mimoriadnu inteligenciu.

"Tim, počul si, čo rozprávali v Jefferson City o Old Shatterhandovi, však?"

"Ako by som nepočul? Veď som bol pri tom a mám dobré uši."

"Koľko ráz to mal byť v Spojených štátoch amerických?"

"Vravelo sa, že viackrát."

"A kde sa zdržiaval medzitým?"

"Vraj sa túlal medzi Turkami, Čínami a černochmi, aj tam, kde sa jazdí na ťavách a od horúčavy ti zoškvrčí koža."

"Well. A teraz si to daj dokopy: tento mister Germán zrazil cudzinca päsťou z koňa tak, že omdlel."

"Yes."

"Vie čítať po perzsky, a Perzia leží akurát vedľa Sahary!"

"Yes!"

"Old Shatterhand údajne rozumie rečiam všetkých tamojších Číňanov a iných moslimov?"

"Údajne je to tak. Hovorí sa, že sa vraj dorozumie s moslimami vo všetkých indiánskych nárečiach."

"Well! A teraz nám dovoľte otázku, mister Germán, či ste boli vo všetkých týchto krajinách a zhovárali sa s tamojšími džentlmenmi ich rečou?"

"Presne tak, ako hovoríte," potvrdil som.

"Potom sme my Ňucháči asi dvaja najväčší somári na svete. A táto vaša búchačka je možno naozaj chýrna medveďobijka. Keby ste však predsa boli taký dobrý a ukázali nám aj vašu druhú zbraň."

"A viete, ako vyzerá henryovka?"

"Yes. Dal som si ju presne opísať. Okamžite budem vedieť, na čom som."

"Tak si ju poprezerajte, nemám nič proti tomu."

Vybral som zbraň z obalu a podal som im ju. Obzerali si pušku a priam som sa kochal v ich rozpačitých tvárach. Už im bolo jasné, ako sa mýlili, a neodvážili sa na mňa zdvihnúť zrak."

"Čo povieš na túto zbraň, starý Tim?" mrmlal Jim.

"Henryovka."

"Bez najmenšej pochybnosti. A tu je priskrutkovaná strieborná platnička s menom. Môžeš ju prečítať?"

"Yes. Old - Shat - ter - hand," slabikoval Tim.

"Správne! A my sme neverili! Dokonca sme tohto slávneho džentlmena pokladali za... hm, za zlodeja koní. Spáchal si už dakedy takú hlúposť?"

"Nie."

"Ani ja. Musíme to napraviť. Ale... hm... hm!"

Jim sa cítil veľmi trápne. Chvíľu ešte stál chrbtom ku mne, potom sa prudko zvrtol, pristúpil ku mne a povedal:

"Sir, na celej tejto starej prérii niet hádam väčších hlupákov, ako sme my dvaja, teda ja a môj brat Tim. Ale podľa všetkého, čo som o vás počul, nám to iste nebudete dlho zazlievať. Vysmejte sa nám, koľko len chcete. Keď sa však do vôle nasmejete, vyhoďte to už potom z hlavy!"

"Teraz teda veríte, že som Old Shatterhand?"

"Yes," prikývol Tim a jeho brat sa vyjadril obšírnejšie:

"Pravdaže veríme. Ba môžeme vám odprisahať, že keby teraz prišiel niekto, kto by o tom zapochyboval, prevŕtali by sme ho toľkými guľkami, že by presvital ako hrachové sito. Ste však vôbec ochotný putovať s nami ďalej?"

"Pokiaľ budeme mať spoločnú cestu, áno. Ale teraz k tomuto cudzincovi tu! Vidím, že sa už mrví. Najprv si ho musíme poistiť!"

Spútali sme ho remeňmi tak, aby sa nemohol zodvihnúť. Ak boli Ňucháči predtým proti mne, o to horlivejšie mi teraz pomáhali.

Zajatec sa čoskoro prebral. Chcel sa postaviť, lenže nemohol. Chvíľu na nás uprene hľadel, ako stojíme okolo neho, a keď sa rozpamätal na všetko, čo sa tu odohralo, z celej sily sa namáhal roztrhnúť remene. Keď sa mu to nepodarilo, rozkričal sa na mňa:

"Čo vám to napadlo? Najprv ma uderíte do hlavy a potom mi spútate ruky aj nohy! Čo som vám urobil? Musím ísť ďalej a žiadam, aby ste ma rozviazali!"

"Verím vám, že chcete čím skôr zmiznúť," odvetil som mu, "dá sa totiž očakávať, že vaši prenasledovatelia sa čochvíľa zjavia."

"Ešte, že si to uvedomujete!" odvetil na moje prekvapenie. "Chytro ma teda rozviažte a practe sa odtiaľto so mnou aj vy!"

"Neviem, aký by sme mali na to dôvod!"

"Hrozí vám najväčšie nebezpečenstvo: Komančovia!"

"Pshaw! Naraz ste akosi zmenili nôtu. Pred chvíľou ste ešte tvrdili, že ste ich nevideli ani o nich nepočuli."

"Pretože mi na vás nezáležalo. Ale ak ma nepustíte, sme všetci stratení. Blížia sa v sile vyše šesťdesiatich bojovníkov."

"Dobre! Najprv by som sa však od vás rád dozvedel niektoré veci."

"Rozviažte ma, skôr nebudem s vami hovoriť."

"Je to presne naopak: nedostanete sa odtiaľto, kým sa od vás nedozviem, čo ma zaujíma."

"Strácame čas a zbytočne vystavujete mňa aj seba smrteľnému nebezpečenstvu."

Potom vychrlil na mňa prúd nadávok a nešetril tými najhoršími výrazmi. Keď videl, že to na mňa nijako nezapôsobilo, obrátil sa na Jima a Tima. A keď ani to nepomohlo, zúrivo zasyčal:

"Tak hovorte, čo chcete vedieť?"

"Komu patrí tento kôň a táto dýka?"

"Hlúpa otázka! Samozrejme, že mne!"

"A táto kniha?"

"Tiež mne."

"A čo je to za kniha?"

"Sú tam poznámky, ktoré som si pozapisoval."

"Ale veď to nie je anglicky!"

"Nie, je to rýchlopis."

"Zbytočne sa namáhate, neoklamete ma! Je to perzština. Koňa ste ukradli. Ak poviete pravdu, budem sa voči vám správať zhovievavo. No ak budete ďalej klamať, vydám vás majiteľovi koňa, nech vás potrestá podľa zákona savany. Iste viete, že krádež koňa sa trestá smrťou?"

"Smiešne! Chcete tvrdiť, že som si ukradol vlastného koňa?! Nehrajte tu so mnou komédiu! Vidím vám do žalúdka, vy sami ste zlodeji a chcete mi koňa odcudziť pod zámienkou, že som ho ukradol!"

Nereagoval som na jeho bezočivosť. Jim však stratil nervy, rozčúlene priskočil k nemu a vyhrážal sa mu so zaťatými päsťami:

"Ty podliak! My že sme zlodeji? Povedz to ešte raz, a tak ti zvalcujem kožu, že budú z teba franforce lietať! My, a zlodeji! Aby si vedel, sme slávni dvaja Ňucháči!"

"Ach, to ste vy? O to viac ma prekvapuje, že so mnou takto zaobchádzate. Rozviažte ma a dokážem vám z týchto stenografických záznamov, že som zákonitým vlastníkom koňa aj všetkých týchto vecí."

"Vydávať knihu perzských básní za stenografické poznámky, to je teda vrchol! Našťastie je tu však tento džentlmen, ktorý ovláda perzštinu a vie z tej knihy čítať."

"Klameš, až sa ti od úst práši! Tento belasý plátenník že nás chce učiť po perzský čítať? Podvodník!"

"Belasý plátenník? Človeče, vyjadruj sa zdvorilejšie! Je to Old Shatterhand."

"Táto chatrná postava má byť Old Shatterhand? Ha-ha-ha!"

Rozrehotal sa na plné hrdlo. Jima to tak rozzúrilo, že už dvíhal nohu a chcel ho kopnúť. Zadržal som ho:

"Nerozčuľujte sa pre takého chlapa, mister Jim! Nestratíme s ním už ani slovo. Ukážme mu, že o jeho výpoveď vonkoncom nestojíme."

"Správna reč, sir! Zrazili ste ho päsťou z koňa, už to samo o sebe je dôkaz. Okrem toho leží tu medveďobijka aj henryovka, a kto by ešte napriek tomu pochyboval, je blázon! Čo s ním ďalej?"

Zajatcove oči spočinuli na oboch zbraniach a upreli sa potom na mňa. Už mu svitlo, že darmo zapiera. Tváril som sa, akoby som to nezbadal, a odvetil som Ňucháčovi:

"Priviažeme ho o koňa a pôjdeme s ním späť po jeho vlastnej stope. Rýchlo vyjde najavo, ako ulúpil svoju korisť, a takisto rýchlo sa môže pokochať aj v perzštine, ktorou sa budem zhovárať s majiteľom koňa.

Zajatec očervenel po korienky vlasov. Moja domnienka, že ide o skutočného Peržana, alebo aspoň o niekoho, kto rozumie perzsky, bola teda správna.

Urobili sme tak, ako som povedal. Veci sme položili naspäť do sedlových vakov, potom sme zajatca vysadili na koňa a pripútali ho. Ňucháči dostali jeho zbrane okrem handžára, ktorý som si zastokol za pás. Potom sme vysadli na kone, pustili sme sa smerom k Beaver Creeku - ja prvý, Jim a Tim vzali medzi seba cudzinca a nasledovali ma.

Náš plán bol dosť riskantný. Keď zajatec pred chvíľou hovoril o Komančoch, neznelo to tak, akoby táral do vetra. Mohlo byť na tom čosi pravdy, a preto sme museli postupovať veľmi opatrne. Na otvorenej savane bolo už z diaľky vidieť každú blížiacu sa postavu. No potom prišlo krovie a lesnatý terén, a tak som pre istotu šiel hodný kus pred ostatnými, aby som ich prípadne mohol varovať. Musel som byť dvojnásobne obozretný - jednak dávať pozor na stopu, aby sme ju nestratili, a jednak mať oči aj uši na stopkách, aby nás neprekvapil nepriateľ. Zdržiavalo nás to, a pritom sme vedeli, že každá chvíľa je vzácna, lebo ak bol okradnutý vlastník koňa v nebezpečenstve, meškanie sa mu mohlo stať osudným.

Našťastie sa neprihodilo nič nepredvídané a cesta k Beaver Creeku nám netrvala ani dve hodiny. V riečke bolo málo vody. Stopa z nej vychádzala oproti nám, na druhom brehu však do riečky nevchádzala.

"Mňa porazí! Čo teraz?" zlostil sa Jim. "Ten chlapík nám musí povedať, kadiaľ šiel. Vyžmýkame to z neho."

Ukradomky som vrhol letmý pohľad do zajatcovej tváre a zbadal som v jeho očiach záblesk spokojnosti. Predpokladal, že sme stratili jeho stopu, a skrsla v ňom nádej. Lenže sa veľmi mýlil, pretože nič nebolo ľahšie, ako stopu znova nájsť. V každom prípade musel vojsť do rieky z druhého brehu, otázne bolo iba to, či vošiel poniže, alebo povyše miesta, kde sme teraz stáli, a aký kus sa brodil korytom. Zostúpil som z koňa a pomaly som vkročil do vody, aby som ju nezmútil. Bola číra a sotva meter hlboká, takže som videl až na dno. Povyše som nezbadal nič, ale poniže sa črtali dosť zreteľné odtlačky konských kopýt. Unikal teda zdola nahor, a aby zastrel po sebe stopu, prešiel asi dvesto krokov po vode.

Kývol som na Ňucháčov, aby šli ku mne a doviedli aj môjho koňa.

Zajatcova tvár sa zachmúrila, bolo po nádeji. Zamyslene pozeral pred seba. Videl som, že tuho uvažuje.

Stopa viedla najprv dolu popri rieke a potom sa od nej takmer v pravom uhle vzďaľovala cez húštinu a les. Ďalej odbočovala doľava, až sme sa dostali na breh potoka, kde sa končila. Za potokom sa nachádzalo voľné miesto s pošliapanou trávou. Zostúpil som z koňa a preskúmal dno. Boli tam odtlačky konských kopýt.

"Zdá sa, že na druhom brehu táborili jazdci. Nemyslíš, starý Tim?" spýtal sa Ňucháč Jim brata.

"Yes," prisvedčil.

"Musíme zistiť, kto sa tu zdržiaval pred dvoma hodinami, je to pre nás veľmi dôležité," vyhlásil som.

"Pred dvoma hodinami? Veď vidíte, aká zgniavená je tráva. Myslím si, že tu táborili celú noc!"

"Aj ja si to myslím."

"Dobre. A preto, súdiac podľa trávy, by som povedal, že jazdci opustili toto miesto dávnejšie ako pred dvoma hodinami."

"Máte pravdu, lenže asi ste si nevšimli všetko. Keď tí, čo sa tu utáborili včera večer, miesto opustili, prišli po nich ďalší, a tí sa vzdialili najviac pred dvoma hodinami."

"Myslíte si teda, že máme do činenia s dvoma rozličnými bandami?"

"Určite."

"Potom máte lepšie oči ako ja. Mohli by ste láskavo trochu dopomôcť poslabším nástrojom môjho zraku?"

"Veľmi rád. Ale najprv musím prejsť cez potok. Vy ostaňte predbežne tu, aby ste mi nezmazali stopy, ktoré treba prečítať."

Preskočil som úzke koryto a preskúmal opustený tábor. Potom som si zavolal z druhého brehu koňa, a ostatní traja jazdci ho nasledovali.

"Môžeme s mojím starým Timom preskúmať po vás to miesto?" spýtal sa Jim. "Predsa som len zvedavý, či by sme aj my dokázali vyčítať zo stôp to isté, čo vy. To by sa mi rátalo!"

"Nemám nič proti tomu," povedal som.

Obaja zostúpili z koní a prezerali si stopy. Pritom si potichu vymieňali názory a zdalo sa, že sú rovnakej mienky. Potom Jim vyhlásil:

"Keď Old Shatterhand hovorí, že tu máme do činenia s dvoma rozličnými tlupami, musí to byť pravda. My sme však zaznamenali iba jeden oddiel. Kde je ten druhý?"

"No za prvým."

"Ale jeho stopa, sir! Nevidíme ju."

"Leží predsa zreteľne pred vami. Odkiaľ prišli ľudia, ktorí tu táborili, a kam šli?"

"Prišli priamo z juhu a pokračovali ďalej na západ. Stopa je dostatočne zreteľná, ale druhá tu nie je."

"No všimnite si ten nápadný uhol, v ktorom odbočujú obe stopy! Viete si predstaviť, že by zálesáci robili takúto okľuku? Odtiaľto smerovali na západ, dá sa teda predpokladať, že prišli z východu."

"Well. Ale veď vidíte, že prišli z juhu."

"To vôbec nie je ich stopa! Pozrite sa na východ! Nič ste si nevšimli?"

Jim ma poslúchol, a potom zvolal:

"Moment, už to mám! Na tráve akoby bol pás. Takmer neviditeľný, no predsa ho ešte poznať. To bude stopa mužov, čo tu včera prenocovali. Tráva sa za ten dlhý čas znova vystrela."

"Áno, teraz ste na správnej stope, mister Jim."

"A južná stopa?"

"Zanechal ju silný oddiel jazdcov, ktorí prišli od juhu a určite chceli pokračovať na sever. No keď objavili toto táborisko, zabočili doľava a sledovali prvý oddiel."

"Bude to tak, sir."

"No akí jazdci tvorili prvú skupinu, a akí tú druhú?" chcel som preskúšať jeho ostrovtip.

"V prvej boli belosi a v druhej Indiáni."

"Ako ste na to prišli?"

"Z dvoch príčin. Po prvé, v druhom oddieli bolo najmenej šesťdesiat jazdcov, a keďže na celom okolí by sa dovedna ťažko našlo toľko belochov, môžeme predpokladať, že to boli Indiáni. Okrem toho nemali ich kone podkovy, pri dôkladnejšej prehliadke stôp to hneď zistíte. A toľko nepodkovaných koni môže patriť jedine Indiánom."

"To máte pravdu, ale prečo by mal prvý oddiel pozostávať z belochov?"

"Lebo podľa stôp mali kone podkovy, a náš zajatec, ktorý je beloch, patril asi tiež do tejto tlupy."

"Správne, mister Jim. Ibaže on to bude popierať."

"Potom by však musel patriť k červenokožcom, ktorí prechovávajú nepriateľské úmysly voči týmto belochom, a v tom prípade by si ho vypožičal na slovíčko náš nôž."

Aj ja som bol presvedčený, že náš zajatec bol medzi tými belochmi, no z nejakého dôvodu, z nejakej temnej pohnútky sa od nich odtrhol. Preto som nechal Jima, keď tohto muža chcel usvedčiť zo spojenia s Indiánmi. Bolo mi jasné, že ho takto skôr pritisne k múru. Ten aj hneď začal vehementne popierať:

"Mýlite sa, pane. Ja som pred tými Indiánmi utekal!"

"Nechajte si svoje výmysly."

"Uvažoval som o veci a dospel som k názoru, že bude pre mňa lepšie, keď vám poviem pravdu."

"Bolo by to rozumné," zamiešal som sa do reči, "pretože nás by ste tak či tak neoklamali. Čoskoro dohoníme Indiánov a potom sa pozhovárame aj s bielymi, ku ktorým patril muž, ktorého ste okradli. Budeme vás s ním konfrontovať."

"Môžete. Nechcel som ho orabovať."

"Čo nepoviete! Nie je azda tento kôň a všetky ostatné veci jeho vlastníctvom?"

"Ale áno, všetko patrí jemu."

"Chcete povedať, že vám toho koňa požičal?"

"Skutočne je to tak. Požičal mi ho. Teraz budem voči vám úprimný, a ak ma vypočujete, prospeje to nielen mne, ale aj vám, ak chcete Indiánov dochytiť."

"Dobre, tak spusťte! Povedzte nám svoje meno."

"Volám sa Perkins. Istý beloch si najal mňa a dvoch ďalších zálesákov, aby sme ho previedli cez pohorie. Kôň patrí jemu."

"Kto je to a čím sa zapodieva?"

"To presne nevieme. Nezhovára sa veľmi. Musíme ho oslovovať mister Džafar."

"Džafar? Ach! Hovorí anglicky?"

"Ako tak, horko-ťažko sa s ním dorozumieme."

"Má pri sebe ešte niekoho?"

"Má dvoch anglických sluhov, prišli s ním až z Londýna."

"Neviete náhodou, odkiaľ pochádza?"

"Nie. Mister Džafar nepatrí medzi tých, čo prezrádzajú súkromné veci."

"Iste je však zámožný?"

"Áno, má dve ťažné mulice a dobre nám platí. Nebude asi kresťan."

"Podľa čoho tak súdite?"

"Podľa toho, že sa päťkrát denne veľmi čudne modlí, v takej reči, ktorej nerozumieme."

"Používa pri tom aj koberček?"

"Áno, má takú prikrývku, na ktorej pri modlitbe raz stojí, raz kľačí, alebo leží."

"Ako sa oblieka?"

"Celkom tak ako my, len na hlave nosí baranicu. Má tmavé vlasy a mimoriadne hustú, dlhú bradu."

"Koľko má asi rokov?"

"Tak okolo tridsať."

"Podľa všetkého je to Peržan. No vonkoncom si neviem vysvetliť, ako sa taký človek dostal do Ameriky, a ešte k tomu na divoký západ? A kam chce vlastne ísť?"

"Do San Francisca. Mali sme ho odprevadiť do Santa Fé, tam si chce najať ďalších sprievodcov. Teraz mi už veríte, mister Shatterhand?"

"Zdá sa, že tieto vaše údaje súhlasia. A teraz takisto úprimne povedzte, prečo ste ušli?"

Perkinsovi zrejme nepadlo ľahko priznať pravdu. Videl však, že by darmo zapieral, a preto odpovedal:

"Všetko zavinili Indiáni, ktorí sa nečakane vynorili. Boli mi už za pätami, a tak som stratil hlavu, mal som jedinú myšlienku, ako sa dostať do bezpečia."

"Ale veď ste boli odtiaľto už preč!"

"To je pravda, lenže som sa musel vrátiť. Pred chvíľou ste správne odhadli, že sme včera dorazili na toto miesto od východu. Utáborili sme sa tu a dnes ráno sme sa pobrali ďalej. Asi po hodine mister Džafar zistil, že mu chýba dýka, ktorú vy nazývate handžár. Zbraň musela ostať tu. Chcel sa sám vrátiť a pohľadať ju. Ale pretože je na západe cudzinec a ľahko by zablúdil, navrhli sme mu, že jeden z nás by sa vrátil a pohľadal zbraň. Súhlasil a vyslal mňa na svojom koni, pretože ten bol najrýchlejší. Požičal mi ho, aby som sa čím skôr obrátil."

"Pokračujte! Vrátili ste sa sem späť a našli ste dýku?"

"Áno. Ležala v tomto nízkom kroví, konáre ju tak zakrývali, že sme ju pri odchode prehliadli. Zostúpil som z koňa a zohol som sa po dýku. Keď som sa znova vystrel, padol mi pohľad pomedzi krovie na juh, a skoro som odpadol - približovalo sa vyše šesťdesiat Komančov. Boli pomaľovaní vojnovými farbami a vedel som, že keby ma zbadali, som synom smrti. Ešte že ma zakrývala húština. Opatrne som sa zakrádal a chytro som sa prebrodil na koni cez potok, lebo v koryte nerozoznať tak odtlačky."

"A potom ste utekali na sever, miesto toho, aby ste nasledovali svojich spoločníkov a varovali ich."

"Áno, a priznávam, že som to nemal urobiť. Na svoje ospravedlnenie však musím povedať, že ma k tomu donútil iba veľký strach pred Indiánmi."

"Nemyslím si, že by to bolo dostatočné ospravedlnenie. Ako muž, ktorý sprevádza cudzinca, zodpovedáte za jeho život. Mali ste sa teda čo najrýchlejšie ponáhľať za ním a vystríhať ho."

"Ale ako? Veď Komančovia by ma boli zbadali!"

"Nezmysel. Spočiatku vás veľmi dobre kryl les, stačilo len trochu vyčkať a potom sa vrátiť na pôvodnú stopu."

"Veru, veru," prikyvoval Ňucháč Jim. "Možno tých nešťastníkov medzitým aj prepadli a zabili, no nie, starý Tim?"

"Yes," pritakal mu brat.

Perkins rozpačito hľadel pred seba. Uznal, že máme pravdu, no ďalej sa vyhováral:

"Až také zlé to zase nebude - predpokladám, že moji spoločníci červených zbadali a stihli sa pred nimi skryť."

"Tento váš predpoklad vonkoncom neprijímam," namietol som. "Aj keby to bolo tak, ako hovoríte, Komančovia majú predsa pred sebou stopu a raz-dva by odhalili ich úkryt, veď je biely deň. Chceli ste svoj čin ospravedlniť, ale dosiahli ste pravý opak. Kto kradne kone, je zlodej, no ešte predsa možno mať istý rešpekt pred jeho odvahou. Ale sprievodca, ktorý sa zachová tak zbabelo ako vy, ten si zaslúži jedine opovrhnutie. Uvidíme, či je ešte šanca na záchranu, už aj vyrážame za Indiánmi. Dúfam, že súhlasíte, mister Jim?"

"Že sa pýtate! Obaja Ňucháči vždy s najväčšou ochotou priložia ruku k dielu, keď treba zachrániť nejakých nešťastníkov. Mám pravdu, starý Tim?"

"Yes," potvrdil brat. "Ponáhľajme sa, aby sme tam boli čím skôr, inak sú stratení."

"Len mi ešte povedzte, mister Shatterhand, či veríte tomu, čo nám tu narozprával Perkins!"

"Myslím, že mu môžeme veriť, veď keby opätovne klamal, sám by si podpísal rozsudok. Tak ideme! Stratili sme už priveľa času."

Sadli sme na kone a pustili sme sa po stope na západ. Indiáni na táborisku tak rozšliapali stopy belochov, že sa ich dalo veľmi ťažko rozlíšiť. Len som dúfal, že cestou natrafíme na zreteľnejšie stopy. Toto očakávanie sa mi veľmi rýchlo splnilo - došli sme na miesto, kde si Indiáni urobili prestávku. Aj my sme zastavili kone a Ňucháč Jim povedal:

"Tu sa radili. Keby sme tak vedeli, o čom!"

"Ja to viem," vyhlásil som. "O tom, koľko je tých belochov, ktorých prenasledujú."

"Podľa čoho tak súdite?"

"Dosiaľ išli po stope bielych, no tu z nej vybočili a dvaja zostúpili z koni, aby ju preskúmali. Pretože na tomto mieste dbali o to, aby neporušili stopy bledých tvárí, ešte ich zreteľne rozoznať, idem si ich teda bližšie pozrieť, aby sme vedeli, nakoľko môžeme Perkinsovi dôverovať."

Zoskočil som z koňa a začal som skúmať odtlačky. Prichodilo mi ťažko urobiť si z nich jednoznačný úsudok, pretože úsek, na ktorom Indiáni ušetrili stopy, nebol dlhý a ja som sliedil hlavne po odtlačku podkovy, ktorý by ukazoval opačným smerom. Po dlhšom meraní a porovnávaní som napokon predsa len objavil jednu jedinú takúto stopu. Bola však taká slabá a nezreteľná, že som na ňu prišiel skutočne len na základe Perkinsovho tvrdenia, že sa vrátil. Hovoril teda pravdu. Samozrejme, musel som počítať s tým, že aj Indiáni zbadali tento jeden odtlačok a vyslali zvedov, aby zistili, kde sa ten jazdec zdržiava. No v tom prípade by sme sa boli s nimi už dávno stretli, alebo objavili aspoň ich stopu. Keďže sa tak nestalo, nemusel som si predbežne z Indiánov robiť ťažkú hlavu.

 

    1   >

 

 

 

[Listovat]

[Obsah]


© Literární doupě
on-line knihovna, zdroj pro čtenářský deník, referáty, seminárky z češtiny, přípravu na maturitu a povinnou četbu;
knihy zdarma (free e-books), recenze, ukázky, citáty, životopisy, knihy pro Kindle

TOPlist