Karl May

LEV POMSTY
kompletná kniha, e-book

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

Výmena zajatcov

Cesta nám ubiehala rýchlo. Stopa Komančov sa stále črtala, takže nás nič nezdržiavalo. Indiáni postupovali aspoň tak rýchlo, ako sme ich prenasledovali, a zrejme sa neobávali o bezpečnosť svojho náčelníka, pretože naňho nikde nečakali. Do večera zostávali ešte dve hodiny, keď som oznámil svojim dvom spoločníkom, že sa blížime k Žltému vrchu. Perkins sa spýtal:

"Pôjdeme priamo tam?"

"Nie. To by bola pre nás istá prehra."

"Ale prečo?"

"Pretože je s nami náčelník. Indiáni ho nesmú vidieť skôr, ako prepustia svojich zajatcov, a možno ani potom, veď som mu nesľúbil slobodu."

"Ale musia sa predsa dozvedieť, že sme ho zajali! Kto im to má oznámiť?"

"Vy, mister Perkins," odvetil som vážne, hoci som to myslel žartom.

"Ja?" preľakol sa. "Ja im mám odniesť totem? Ustrážiť náčelníka je desaťkrát ľahšie, ako vyjednávať s jeho bojovníkmi. Obávam sa, že by som pri tom narobil nejaké hlúposti a ešte by som vás vystavil nebezpečenstvu."

"Úprimná reč, to mám rád. No ako môžem na vás zveriť náčelníka, keď spochybňujete svoje rozumové schopnosti?"

"O to sa nebojte, sir," ubezpečil ma s úľavou. "Keď sa vrátite, odovzdáme vám náčelníka v takom istom stave, ako ste nám ho zanechali."

"Môžete sa spoľahnúť," prisvedčil Džafar. "Nepatrím k zbabelcom a napokon nie som ani celkom zadubený."

Džafar skutočne nebol hlúpy ani zbabelý. Jemu som dôveroval viac ako Perkinsovi, A okrem toho, čo som mal robiť? Jeden z nás musel ísť za Indiánmi, a toto podujatie vyžadovalo celého muža. Peržan sa na to nehodil, pretože vonkoncom nepoznal pomery, a Perkinsovi zas chýbala odvaha. Musel som im teda zveriť To-kei-chuna.

Poznal som miesto, kde sa nachádzali hroby náčelníkov. Na južnej strane Makik-Natunu bola tiesňava, zovretá vysokými skalnými stenami. Štyri náčelnícke hroby ležali vedľa seba na západnej strane tiesňavy, kde nerástli nijaké stromy, iba kry. Indiáni sa pravdepodobne utáborili v úzadí, kde zo žltej skaly vyvieral prameň. Okolo hrobov bolo voľné miesto. Pôvodne aj tam rástli kry, no keďže sa tu dosť často konali slávnosti mŕtvych, postupne vymizli. Zato však napravo aj naľavo od tiesňavy, teda na východ a na západ, sa šírila krovina, čo bolo pre mňa veľmi výhodné. V tejto tiesňave sa zrejme malo rozhodnúť o osude zajatcov. Pravdaže, môj život visel pri tom na vlásku, lebo ak by sa Indián kdekoľvek inde dal nahovoriť na mier, pri mohylách v boji padlých náčelníkov ho ovláda iba nenávisť a napĺňa ho jedine pomstychtivosť. Preto to vlastne nebolo najvýhodnejšie miesto na naše podujatie, ale čo sa dalo robiť, nemohli sme čakať, pretože do zajtra by stihli zajatcov popraviť.

Sledovali sme stopu Komančov, až kým sme na severe nezazreli pred sebou Žltý vrch, vzdialený asi pol hodiny jazdy. Potom sme sa odklonili od stopy na západ, najprv sme postupovali súbežne s vrchom a nato sme sa k nemu priblížili, no aj tak sme zastali kus od neho.

"Máme už zosadnúť?" spýtal sa Perkins.

"Áno," odvetil som. "Keby sme (...)

(......)