Karl May

LEV POMSTY
kompletná kniha, e-book

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

Na Žltom vrchu

Na moje podujatie nezostávalo veľa času, lebo slnko práve zapadalo, takže som mal čo robiť, aby som sa dostal k výbežku, kým sa celkom nezotmie.

Znova som zamieril k hrobom náčelníkov, no došiel som iba potiaľ, kde mi terén dovolil započať výstup. V polovičnej výške som preliezol k stene nad hrobmi a odtiaľ som zliezol zase dolu. Zdola to vyzeralo omnoho ťažšie než v skutočnosti. Pri troške opatrnosti môžem zostúpiť aj v noci bez toho, že by mi hrozilo nebezpečenstvo úrazu. Dostal som sa k výbežku pomerne za vidna, a rozoznal som ešte údolie pod sebou. Preskúmal som stromy. Boli na moje podujatie dostatočne pevne zakorenené a jeden koniec lasa som uviazal na najmocnejší z nich. Potom som si ľahol na zem.

Pravda, môj odhad ešte vždy nemusel byť správny. Čo všetko mohlo Komančom prekaziť cestu sem, či znemožniť mi uskutočnenie plánu! Spoliehal som sa však na svoj inštinkt, ktorý ma ešte nikdy nesklamal.

Míňala sa hodina za hodinou a hviezdy svietili čoraz jasnejšie. Podľa ich postavenia bolo hodne po polnoci, keď som konečne zachytil z diaľky akýsi zvuk. Načúval som. Sú to Komančovia? Zvuk sa blížil - to kopytá duneli po mäkkej pôde savany. Áno, boli to oni!

Čoskoro som začul aj ich hlasy a potom sa zrazu vynorili, zosadli z koní a rozložili viacero ohňov. V ich svetle som všetko dobre videl. Cítili sa tak bezpečne, že im ani nenapadlo preskúmať okolie. Napojili kone a zahnali ich trochu obďaleč na pašu. Potom si Indiáni posadali okolo vatier, nad ktorými sa čoskoro začala šíriť prenikavá vôňa pečienky. Cestou sa im zrejme podarilo niečo uloviť.

Videl som aj Džafara. Založili mu putá a odvliekli ho k ohňu, čo bol odo mňa najďalej. Komančovia boli unavení, veď mali za sebou dlhú a rovnako namáhavú cestu ako my. Preto sa správali ticho a dalo sa očakávať, že hneď po jedle zaľahnú. Aj sa tak stalo. Náčelník vydal rozkazy, zadelil stráže, utiahol sa od vatier na úpätie brala, bokom od svojich bojovníkov a zakrútil sa do prikrývky.

Všetku pozornosť som sústredil na zajatca a bolo mi hneď jasné, že môj plán bude ťažko splniť. Všetky ohne zhasli, len ten pri ňom udržiavali dvaja strážcovia, ktorí si vôbec neľahli. Ďalší traja strážcovia sa vzdialili. Tí však zároveň dozerali aj na kone a zaujali také postavenie, aby uzavreli táborisko od savany.

Chcel som Džafara nepozorovane odviesť. Podo mnou zavládla tma, mohol som sa teda nebadane spustiť po lase. Ale čo potom? Tí dvaja strážcovia by ma uvideli, ako sa približujem k ohňu. Aj keby som bleskurýchle skočil medzi nich a podarilo by sa mi ich zraziť, aj tak by ešte stačili vykríknuť. Stihol by som vôbec rozviazať Džafarovi putá? A ako ho odtiaľto dostať? Cez savanu? Tam stoja stráže! Alebo hore po lase? Aj keby Džafar vedel dobre liezť, určite by sa všetci Indiáni vrhli na nás skôr, ako by sme stačili dobehnúť k výbežku. Ak som teda ani jedného z nás nechcel vystaviť vrcholnému nebezpečenstvu, musel som sa vzdať pôvodného plánu.

No čo teraz? Džafara (...)

(......)