<<< Zpět na Literární doupě - přehled všech autorů a knih

Hermann Hesse
preklad: Hana Ferkova

PODIVUHODNÉ POSOLSTVO Z INEJ HVIEZDY
kompletná kniha, e-book

 

 

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě


Stáhnout tuto knihu v PDF, ePub a MOBI
    1   >

 

TRPASLÍK

Takto začal rozprávať starý rozprávkar raz večer na brehu mora:

Ak vám to bude po vôli, drahé panie a páni, rozpoviem vám dnes prastarý príbeh o krásnej dáme, trpaslíkovi a nápoji lásky, o vernosti a nevere, láske a smrti, o čom napokon hovoria všetky staré i nové dobrodružstvá a príbehy.

Slečna Margaréta Cadorinová, dcéra šľachtica Batistu Cadorina, bola svojho času spomedzi krásnych benátskych dám najkrajšia a verše i piesne, ktoré ju ospevovali, boli početnejšie ako obločné oblúky na palácoch pri veľkom prieplave a ako gondoly, ktoré sa v jarný podvečer plavia medzi Ponte del Viň a Doganou. Na stá mladých i starých šľachticov z Benátok či z Murana, ale aj šľachtici z Padovy, nikdy večer neprivreli oči, aby pritom o nej nesnívali, ba ani ráno neprecitli zo sna, aby pritom nezatúžili po jej pohľade. Iba neveľa mladých šľachtičien na Margarétu Cadorinovú ešte nežiarlilo. Netrúfam si ju opísať, uspokojím sa s tým, ak poviem, že bola plavá, urastená a štíhla ako mladý cyprus, že sa k jej vlasom zaliečavo správalo povetrie a chodidlám sa zaliečala zem, a keď ju vraj uvidel Tizian, vyslovil želanie, že by nechcel maľovať nič a nikoho – iba túto paniu.

Šaty, čipky, byzantský zlatý brokát, drahokamy a šperky – nič kráske nechýbalo, a navyše v jej paláci bolo plno bohatstva a nádhery: nohy kráčali po farbistých hrubých kobercoch z Malej Ázie, skrine skrývali veľa strieborného náčinia, stoly žiarili jemným damaskom a skvostným porcelánom, v izbách boli krásne mozaikové dlážky a stropy, steny pokrývali brokátové a hodvábne gobelíny alebo utešené veselé maľby. Nechýbali jej ani služobníci, gondoly a gondolieri.

Takéto vzácne a prepychové veci boli, prirodzene, aj v iných domoch, v meste boli aj väčšie a bohatšie paláce, ako mala Margaréta, plnšie skrine, vzácnejšie náčinie, tapety a šperky. Benátky boli v tom čase veľmi bohaté. Mladá Margaréta však jediná mala klenot, ktorý vzbudzoval závisť mnohých boháčov – trpaslíka menom Filippo, ani nie tri lakte vysokého, úžasného chlapíka s dvoma malými hrbmi. Filippo pochádzal z Cypru. Keď ho pán Vittorio Batista priniesol zo svojich ciest, vedel iba grécky a sýrsky, teraz však hovoril takou čistou benátčinou, akoby sa bol narodil na Rive alebo vo farnosti San Giobbe. Aká krásna a štíhla bola jeho pani, taký mrzký bol trpaslík; popri jeho zakrpatenom vzraste sa Margaréta javila dvojnásobne kráľovsky a vznešene - ako veža ostrovného kostola vedl’a rybárskej chatrče. Trpaslík mal vrásčité, hnedé, v kĺboch poskrúcané ruky, nesmierne smiešnu chôdzu, priveľký nos a široké šmatlavé nohy. Obliekal sa však ako knieža, do samého hodvábu a zlata.

Už len svojím výzorom bol trpaslík pokladom. Nielen v Benátkach, ale ani v celej Itálii, mesto Miláno nevynímajúc, nebolo vari zriedkavejšej a žartovnejšej figúry; nejedno veličenstvo, výsosť či excelencia by bola rada malého mužíčka vyvážila zlatom, ak by bol na predaj.

Na niektorých dvoroch alebo v bohatých mestách možno aj bolo niekoľko trpaslíkov, ktorí sa vzrastom či mrzkosťou mohli Filippovi rovnať, no duchaplnosťou a nadaním všetci za ním veľmi zaostávali. Pokiaľ ide o múdrosť, Filippo mohol spokojne sedieť v rade desiatich, alebo byť na čele veľvyslanectva. Nielenže hovoril tromi jazykmi, ale vyznal sa aj v histórii, vedel rozprávať staré príbehy či vymýšľať nové, dávať dobré rady či strojiť zlomyseľné kúsky. Ak chcel, rovnako hravo niekoho rozosmial alebo priviedol do zúfalstva.

V horúce dni, keď donna sedela na terase a bielila si svoje zázračne krásne vlasy na slnku, ako to vtedy bolo v móde, robievali jej spoločnosť dve komorné, africký papagáj a trpaslík Filippo. Slúžky jej ovlažovali a prečesávali dlhé vlasy, prestierali ich na klobúk s veľkou strieškou, kropili rosou z ruží a gréckymi vodičkami a pritom rozprávali o všetkom, čo sa v meste prihodilo a o čom sa najviac hovorilo: o úmrtiach, o slávnostiach, o svadbách a narodeniach, o krádežiach a smiešnych príbehoch. Papagáj trepotal krásne sfarbenými krídlami a predvádzal svoje tri majstrovské kúsky: zapískať pesničku, zamekotať ako koza a zavolať »dobrú noc«. Trpaslík sedel vedľa tíško schúlený na slnku, čítal staré knihy a zvitky a o trkotanie dievčat dbal asi toľko ako o komárí bzukot. Pestré vtáča začalo medzitým podriemkavať, zívať, a napokon zaspalo, služobnice rozprávali pomalšie, naostatok si už len mlčky a unavene konali robotu. Vari je niekde miesto, kde by poludňajšie slnce pražilo horúcejšie a uspávalo väčšmi ako na terase strechy benátskeho paláca? Tu paniu pochytila nevrlosť a zhurta sa oborila na dievčatá, že jej nechali vlasy priveľmi vysušiť, alebo že jej s nimi netrebne zaobchádzajú. A potom prišla chvíľa, keď zvolala:

»Vezmite mu knihu!«

Slúžky vzali knihu z Filippových kolien, trpaslík zlostne zazrel, ihneď sa však zháčil a zdvorilo sa spýtal, čo by pani rada.

A Margaréta rozkázala: »Porozprávaj mi nejaký príbeh!«

Nato trpaslík odvetil: »Niečo si vymyslím,« a premýšľal.

Zavše sa stalo, že otáľal dlho, až ho pani hnevlivo okríkla. On však pokojne potriasal ťažkou hlavou, priveľkou k jeho telu, a rozvážne riekol: »Musíte mať ešte chvíľu strpenia. Pekné príbehy sú ako vysoká zver. Býva v úkrytoch a neraz treba dlho na ňu striehnuť na úpätí roklín a hôr. Pozhovejte ešte chvíľočku.«

Keď si trpaslík všetko premyslel a začal rozprávať, potom už neprestal, kým príbeh neskončil; jeho rozprávanie plynulo nerušene ako rieka prameniaca v horách, v ktorej sa zrkadlia všetky veci – od drobuškej trávičky po belasý blankyt neba. Papagáj spal a v sne podchvíľou cvakotal krivým zobákom, kanály boli nehybné, takže obraz domov sa v nich zrkadlil pevne, akoby to boli naozajstné múry, slnko svietilo na plochú strechu a slúžky zúfalo bojovali s ospanlivosťou. Trpaslíkovi však nebolo do spania; len čo začal predvádzať svoje umenie, stával sa čarodejníkom a kráľom. Zahasil slnce a vodil svoju tíško načúvajúcu paniu hneď cez čierne hrozivé hory, hneď po belasom studenom morskom dne, hneď ulicami cudzích nádherných miest, lebo rozprávačskému umeniu sa naučil v Oriente, kde si rozprávačov veľmi vážia – sú to čarodejovia, ktorí sa hrajú s dušou poslucháčov, ako sa dieťa hrá s loptou.

Trpaslíkove príbehy sa takmer nikdy nezačínali v cudzích krajinách, kam by sa načúvajúci nevedeli preniesť vlastnou fantáziou. Začínal zväčša tým, čo bolo nablízku, či už zlatou sponou, či hodvábnou šatkou, a takto nebadane viedol obrazotvornosť svojej panej, kam chcel; začal rozprávať o predchádzajúcich majiteľoch tých cenností, o ich majstroch či kupcoch, takže príbeh plynul prirodzene, pomaly, z terasy na paláci prechádzal do obchodníkovej bárky, z bárky do prístavu a na loď a stadiaľ aj na to najvzdialenejšie miesto na svete. Kto trpaslíka počúval, akoby sa bol sám vydal na cestu, a zakiaľ si spokojne sedel v Benátkach, jeho duch už radostne alebo s úzkosťou putoval po ďalekých moriach a rozprávkových krajinách. Tak vedel rozprávať Filippo.

Okrem podivuhodných, zväčša orientálnych rozprávok hovorieval aj o skutočných dobrodružstvách a o starodávnych príhodách, o cestách a utrpeniach kráľa Aenea, o Cyperskej ríši, o kráľovi Jánovi, o čarodejníkovi Vergiliovi a o veľkých cestách Ameriga Vespucciho. Ba Filippo vedel aj sám vymýšľať a rozprávať najpodivuhodnejšie príbehy. Keď sa ho pani jedného dňa pri pohľade na driemajúceho papagája spýtala: »Ty vševed, o čom sníva teraz moje vtáča?« na chvíľočku sa zamyslel a hneď začal rozprávať dlhý sen, akoby on sám bol papagájom, a keď skončil, vták sa práve prebudil, zamekotal ako koza a začal biť krídlami. Alebo dáma vzala kamienok, hodila ho cez zábradlie na terase do vody v kanáli, že ho počula žblnknúť, a spýtala sa: »No povedz, Filippo, kde je teraz môj kamienok?« A trpaslík hneď začal rozprávať, ako sa kamienok dostal k medúzam, rybám, krabom, k potopeným lodiam a vodným duchom, škriatkom a vodným žienkam, a pretože dobre poznal veľa príhod z ich života, vedel o nich dopodrobna a zaujímavo hovoriť.

Slečna Margaréta mala hrdé a tvrdé srdce ako veľa bohatých a krásnych dám, k trpaslíkovi však prechovávala náklonnosť a dbala o to, aby s ním každý zaobchádzal dobre a čestne. Iba ona sama ho občas zo žartu trošku potrápila, veď bol jej majetkom. Hneď mu vzala všetky knihy, hneď ho zavrela do papagájovej klietky, hneď ho zaniesla na šmykľavú parketovú dlážku v jednej sieni, na ktorej stále padal. Nerobievala to však so zlým úmyslom a Filippo sa ani nikdy nežaloval. Na nič však nezabudol a občas povpletával do svojich bájok a rozprávok drobné narážky, rady a podpichovania a slečna si ich pokojne vypočula. Chránila sa však priveľmi ho dráždiť, lebo tak ako všetci, aj ona verila, že trpaslík sa vyzná v okultných vedách a v zakázaných čaroch. Takisto všetci vedeli, že pozná umenie zhovárať sa s niektorými zvieratami a že vie neomylne predpovedať počasie. Trpaslík zväčša mlčal; keď však doňho dobiedzali a keď potom krčil krivými plecami a pokúšal sa potriasť ťažkou, málo pohyblivou hlavou, zvedavci pre smiech zabudli na svoju prosbu.

Každý človek pociťuje túžbu prilipnúť k nejakej živej bytosti a prejavovať jej lásku. Aj Filippo mal okrem kníh podivuhodného priateľa – malé čierne psica, ktoré mu patrilo a pri ňom aj spávalo. Bol to darček istého odmietnutého nápadníka slečny Margaréty, ktorá ho dala trpaslíkovi za neobyčajných okolností. Hneď v prvý deň stihlo psíča nešťastie – zasiahli ho padacie dvere. Rozmliaždilo mu nohu a pani ho chcela dať usmrtiť, no trpaslík si zviera vypýtal a dostal ho do daru. Pri starostlivej opatere sa psíča uzdravilo a pociťovalo k svojmu záchrancovi veľkú vďačnosť. Vyliečená noha však ostala chromá, psíča krivkalo, takže k trpaslíkovi ešte väčšmi pristalo a Filippo si na to vypočul nejeden žart.

Láska medzi zvieraťom a trpaslíkom sa možno ľuďom videla smiešna, nebola však preto o nič menej úprimná a vrúcna. Myslím, že máloktorého bohatého šľachtica mali jeho najlepší priatelia tak úprimne radi ako Filippo svojho chromého psíka. Dal mu meno Filippino, z čoho vzniklo skrátené nežné pomenovanie Fino; zaobchádzal s ním nežne ako dieťa, zhováral sa s ním, nosieval mu pochúťky, nechal ho spávať vo svojej malej trpaslíčej postieľke a často sa s ním dlho hrával. Skrátka, prenášal všetku lásku svojho úbohého života, života bytosti bez vlasti, na múdre zviera, za čo sa mu ušlo veľa výsmechu od služobníctva i panej. Čoskoro uvidíte, že táto náklonnosť veru ani trochu nebola na smiech, lebo spôsobila nielen psovi a trpaslíkovi, ale celému domu veľké nešťastie. Nech vás preto nemrzí, že som strácal toľko slov o malom chromom zámockom psovi. Nezriedka sa stáva, a je na to dosť príkladov, že malá neopatrnosť spôsobí osudné zvraty.

Veľa vznešených, bohatých a pekných mužov obracalo oči za Margarétou a nosilo jej obraz v srdci, ona však ostávala pyšná a chladná, akoby na svete mužov ani nebolo. Nielenže ju do smrti jej matky, istej donny Márie z Giustinianiho rodu, prísne vychovávali, ale aj od prírody bola namyslené, láske sa vzpierajúce stvorenie, a preto ju právom pokladali za najkrutejšiu benátsku krásku. Pre ňu zahynul istý mladý padovský šľachtic v súboji s milánskym dôstojníkom. Keď sa dozvedela posledné slová umierajúceho, ktoré jej odkázal, po jej bielom čele nepreletel ani len tienik. Ustavične sa vysmievala sonetom, ktoré na ňu skladali, a keď sa takmer súčasne dvaja nápadníci z najvznešenejších rodín slávnostne uchádzali o jej ruku, napriek prudkému odporu a dohováraniu prinútila otca, aby ich odmietol, načo sa s nimi obe rodiny nadlho rozkmotrili.

Ibaže malý okrídlený boh je huncút; nerád sa vzdáva koristi, a najmä takej krásavice.

Často sa práve neprístupné a pyšné ženy zaľúbia rýchlo a prudko, tak ako po najtuhšej zime zvyčajne príde veľmi teplá a ľúbezná jar. Na jednej slávnosti v muránskych záhradách Margaréta stratila srdce, keď uvidela rytiera a námorníka, ktorý sa práve vrátil z Levanty. Volal sa Baltazár Morosini a dáme, ktorá naňho upierala pohľad, sa nevyrovnal ani urodzenosťou, ani krásou. Na nej bolo všetko svetlé a jemné, na ňom temné a mocné. Bolo vidieť, že sa dlho zdržiaval na mori a v cudzích krajinách a že sa nevyhýbal dobrodružstvám; za jeho opáleným čelom sa myšlienky mihali sťa blesky a nad jeho ostro zahnutým nosom horúco a prenikavo blčali tmavé oči.

Inak to už ani nemohlo byť, len že si aj on Margarétu čoskoro všimol, a sotva sa dozvedel jej meno, hneď sa postaral, aby ho jej i jej otcovi predstavili. Tak sa aj stalo. Predstavili ho s veľkou zdvorilosťou a mnohými lichôtkami.

Slávnosť trvala takmer do polnoci. Baltazár sa po celý čas, no v medziach slušnosti, zdržiaval blízko Margaréty a ona počúvala každé jeho slovo, aj keď jej nepatrilo, horlivejšie ako evanjelium. Pána Baltazára, pravdaže, nútili, aby rozprával o svojich cestách, zážitkoch a nebezpečenstvách; vedel zaujímavo a veselo rozprávať a všetci ho s úľubou počúvali. V skutočnosti vysielal každé slovo jednej jedinej poslucháčke a ona si nedala ujsť ani hlásku. Aj o výnimočných dobrodružstvách hovoril tak ľahkovážne, akoby o nič nešlo, pričom neveľmi zdôrazňoval svoju osobu, na rozdiel od námorníkov alebo mladých ľudí. Iba raz vraj v bitke s africkými pirátmi utŕžil ťažké zranenie – jazvu po ňom mal na ľavom pleci. Margaréta počúvala so zatajeným dychom, nadšená a zhrozená zároveň.

Keď sa slávnosť skončila, Baltazár odprevadil Margarétu i jej otca k ich gondole, rozlúčil sa s nimi a ešte dlho hľadel za fakľovým sprievodom, ako sa šinie po tmavej lagúne. Keď ho načisto stratil z očí, vrátil sa k priateľom do záhradného domu; mladí šľachtici a niekoľko krásavíc tam ešte trávilo časť teplej noci pri žltom gréckom víne a sladkom červenom likéri. Bol medzi nimi aj istý Giambattista Gentarini, jeden z najbohatších a najbujarejších benátskych mladíkov. Šiel Baltazárovi oproti, chytil ho za plece a so smiechom riekol:

»Veľmi sa teším, že nám dnes v noci porozprávaš ľúbostné dobrodružstvá zo svojich ciest. Zato nič, že ti utešená Cadorinová odniesla srdce. A vieš ty vôbec, že táto krásavica je ako kameň a nemá dušu? Je ako Giorgioneho obraz. Jeho ženám sa pravdepodobne nedá nič vyčítať, iba ak to, že sú bez mäsa a bez krvi a existujú iba pre potešenie očí. Vážne ti radím, drž sa od nej ďaleko. Alebo túžiš byť tretím odmietnutým nápadníkom – na posmech Cadorinovho služobníctva? «

Baltazár sa usmial. Nepokladal za potrebné sa obhajovať. Vyprázdnil zopár čiaš sladkého cyperského vína olejovej farby a pobral sa domov skôr ako ostatní.

Hneď na druhý deň ráno vyhľadal starého pána Cadorina v jeho utešenom paláci a všemožne sa usiloval, aby zapôsobil dojmom príjemného človeka a aby si získal jeho priazeň. Večer pozval spevákov a hercov, aby pre krásnu mladú dámu zahrali serenádu, a zožal úspech: počúvala pri okne a na chvíľočku sa zjavila aj na balkóne. Pravdaže, celé mesto hneď o tom vedelo, ba povaľači a klebetnice rozprávali už aj o zásnubách a o tom, kedy asi bude svadba. Vedeli o tom skôr, než si Morosini obliekol svoj skvostný oblek, aby Margarétinmu otcovi vyjavil, že sa uchádza o jeho dcéru. Odmietol vtedajšiu obyčaj, že sa pytačky konali prostredníctvom jedného alebo dvoch priateľov, a sám požiadal o ruku krásnej Margaréty.

Spomínaní radoreční vševedovia sa čoskoro mohli radovať, že ich proroctvá sa splnili.

Keď pán Baltazár povedal otcovi, že túži stať sa jeho zaťom, Cadorin vôbec neprišiel do rozpakov.

»Drahý priateľu,« odvetil sprisahanecky, »boh mi je svedkom, že nepodceňujem význam prosby, ktorou ste poctili môj dom. Jednako by som vás rád vrúcne poprosil, aby ste od svojho zámeru upustili a sebe i mne ušetrili veľa starostí a ťažkostí. Dlho ste boli na cestách, ďaleko od Benátok, nuž zaiste neviete, aké trápenie mi už nešťastnica spôsobila, keď bez zjavnej príčiny odmietla dve čestné ponuky. Nechce o láske a o mužoch nič počuť. Priznám sa, trochu som ju rozmaznal a teraz som prislabý, aby som prísnosťou zlomil jej tvrdošijnosť.«

Baltazár zdvorilo počúval, svoju ponuku však neodvolal, ale veľmi sa usiloval skľúčeného starého pána obodriť a zlepšiť mu náladu. Napokon otec sľúbil, že sa s dcérou pozhovára.

Ľahko sa dovtípiť, ako slečna odpovedala. Na obranu svojej vysokomyseľnosti uviedla síce niekoľko nepatrných námietok, a najmä pred otcom ešte robila drahoty, ale v srdci povedala áno skôr, než sa jej spýtali. Len čo sa Baltazár dozvedel jej odpoveď, prišiel s drahocenným darom, nastokol snúbenici na prst zlatý svadobný prsteň a prvý raz bozkal jej krásne pyšné ústa.

Teraz len mali Benátčania na čo hľadieť, o čom klebetiť a čo závidieť. Nik nechyroval, že by bol kedy videl taký utešený pár. Obidvaja boli veľkí, urastení, dáma iba o vlások menšia. Ona bola plavá, on čierny, obaja niesli hlavy vysoko a priamo, lebo v urodzenosti a hrdosti ani zamak nezaostal jeden za druhým.

Iba jedno sa nepáčilo krásnej neveste. Pán snúbenec jej totiž povedal, že naskore bude musieť znovu odcestovať na Cyprus, aby sám uzavrel dôležité obchody. A svadba, na ktorú sa už teraz celé mesto tešilo ako na verejnú slávnosť, vraj bude až po jeho návrate. Zatiaľ sa však snúbenci nerušene oddávali svojmu šťastiu. Pán Baltazár nezabúdal na najrozmanitejšie pozornosti, na podarúnky, schôdzky, prekvapenia, a ak len mohol, ustavične bol s Margarétou. Ba snúbenci obišli aj prísne mravy a urobili si niekoľko tajných spoločných výletov v krytej gondole.

Margaréta bola pyšná a trochu aj krutá, čomu sa napokon u rozmaznanej mladej šľachtičnej niet čo čudovať. A jej ženích, už z domu namyslený, nenavyknutý brať ohľad na iných, sa životom na mori a po mladíckych úspechoch nestal jemnejší. Čím horlivejšie sa ako nápadník usiloval hrať príjemného a počestného človeka, o to väčšmi teraz, keď už cieľ dosiahol, povolil uzdu svojej prirodzenosti a pudom. Od mala bol prudký, pánovitý, ako námorník a bohatý obchodník si zvykol žiť po svojom a o iných sa nestarať. Čudná vec. Od začiatku mu kadečo v nevestinej blízkosti bolo proti mysli, najväčšmi však papagáj, psík Fino a trpaslík Filippo. Keď ich videl, vždy ho pochytil hnev a urobil všetko, aby ich potrápil alebo odviedol od panej. Sotva vkročil do domu a jeho mocný hlas zaznel na točitých schodoch, psíča skučiac utieklo a vták začal kričať a trepotať krídlami. Trpaslík iba stisol pery a tvrdošijne mlčal. Aby som bol spravodlivý, musím povedať, že Margaréta, ak aj nie za zvieratá, ale za Filippa stratila slovo a občas sa ho pokúšala brániť, pravdaže, neodvážila sa svojho milého dráždiť a nemohla, alebo nechcela niektoré drobné mučenia a týrania prekaziť.

Papagáj mal rýchly koniec. Jedného dňa, keď ho pán Morosini znovu týral a pichal doňho paličkou a keď sa mu rozzúrený vták zakvačil do ruky a mocným ostrým zobákom mu zranil prst, dal mu Margarétin snúbenec vykrútiť krk. Potom vtáka hodili do tmavého úzkeho kanála za zadnou časťou domu a nik za ním netrúchlil.

O nič lepšie nepochodilo o čosi neskôr psíča. Raz, keď do domu vkročil ženích jeho panej, skrylo sa do tmavého kúta na schodišti, lebo si zvyklo stratiť sa mu z očí, len čo sa blížil. Pán Baltazár sa však nenazdajky vracal po schodíkoch nadol – pravdepodobne si v gondole zabudol niečo, čo nechcel zveriť sluhovi. Prekvapený Fino sa zľakol, zaštekal a vyskočil z úkrytu tak nešikovne, že pán div nespadol. Zatackal sa a zarovno so psíkom sa ocitol v predsieni, no vystrašené zvieratko bežalo ďalej k bráne, skadiaľ niekoľko širokých kamenných schodov viedlo do kanála. Pán hrozne kl’ajúc ho kopol tak prudko, že psík vyletel do povetria a spadol do vody.

Vtom sa pri bráne zjavil trpaslík, lebo počul Finov štekot a kňučanie, a stal si vedľa Baltazára, ktorý sa so smiechom prizeral, ako sa vystrašené chromé psíča pokúša plávať. Na krik sa na balkóne prvého poschodia zjavila aj Margaréta.

»Preboha, pošlite tam gondolu,« volal na ňu Filippo ako bez duše. »Pani, rozkážte ho priniesť! Utopí sa mi! Ó, Fino, Fino!«

Pán Baltazár sa smial a zadržal vesliara, ktorý sa už chystal uvoľniť gondolu. Filippo sa s úpenlivou prosbou ešte raz obrátil k panej, ale Margaréta v tej chvíli mlčky odišla z balkóna. Tu si trpaslík kľakol pred svojho trýzniteľa a preboha ho prosil, aby psa nechal nažive. Pán sa s nevôľou odvrátil, prísne trpaslíkovi nakázal, aby šiel domov, a sám ostal na schodoch tak dlho, kým sa malý Fino nezadusil a neklesol pod vodu.

Filippo sa pobral na povalu. Sadol si do kúta, veľkú hlavu si podoprel rukami a civel pred seba. Prišla poň komorná, že ho volá pani, potom sluha, on sa však ani nepohol. A keď tam sedel ešte aj neskoro večer, vyšla za ním Margaréta s lampášom v ruke. Zastala pred ním a chvíľu naňho hľadela.

»Prečo nevstaneš?« spýtala sa. Neodpovedal. »Prečo nevstaneš?« spýtala sa ešte raz.

Tu sa malý hrbáčik na ňu pozrel a ticho povedal:

»Prečo ste mi zmárnili psa?«

»Ja som to neurobila,« bránila sa pani.

»Mohli ste ho zachrániť, a nechali ste ho zahynúť,« žalostil trpaslík. »Miláčik môj! Ó, Fino, ó, Fino!«

Margarétu pochytila zlosť a prísne mu rozkázala, aby vstal a šiel si ľahnúť. Mlčky ju nasledoval a potom tri dni neprevravel ani slovíčko; sotva sa dotkol jedla, ba ani nevnímal, čo sa okolo neho robí a vraví.

Po tieto dni sa mladá dáma cítila veľmi nesvoja. Z rozmanitých strán sa totiž dopočula o snúbencovi chýry, ktoré na ňu ťažko doľahli. Povrávalo sa, že mladý pán Morosini sa na svojich cestách správa ako sukničkár a že na Cypre a na iných miestach mal veľa mileniek. Naozaj to bola pravda a Margarétu opanovalo zúfalstvo a strach. Keď si pomyslela na nastávajúcu cestu svojho snúbenca, trpko vzdychala. Napokon to viac nemohla vydržať a raz ráno, keď bol Baltazár u nej, mu všetko povedala a nič zo svojich obáv nezamlčala.

Zasmial sa. »Čo ti ľudia navraveli, ty moja najmilšia a najkrajšia, môže byť sčasti lož, ale zväčša je to pravda. Láska je ako morská vlna, príde a dvíha nás, unáša so sebou a my jej nevládzeme klásť odpor. Dobre však viem, čím som povinný svojej neveste a dcére takej urodzenej rodiny, preto sa nemusíš trápiť. Tu i tam som videl nejednu peknú ženu a do niektorej som sa aj zaľúbil, ale tebe sa ani jedna nevyrovná.«

A pretože z jeho sily a odvahy sálalo akési čaro, Margaréta sa upokojila, usmiala a pohládzala mu tvrdú opálenú ruku. Sotva snúbenec odišiel, znovu na ňu doľahli obavy a nedali jej pokoj, takže táto náramne pyšná dáma okúsila teraz tajné, pokorujúce muky lásky a žiarlivosti a vo svojich hodvábnych prikrývkach polovičku nocí nespala.

V súžení Margaréta znovu prilipla k trpaslíkovi Filippovi, ktorý sa medzitým pozviechal a tváril sa, akoby bol na potupnú smrť svojho psíka zabudol. Sedával na balkóne ako inokedy, čítal knihy a rozprával a Margaréta si na slnku bielila vlasy. Iba raz si spomenul na tú udalosť. Keď sa ho pani spytovala, o čom toľko rozmýšľa, povedal nezvyčajným hlasom: »Boh žehnaj tento dom, milostivá moja vládkyňa, čoskoro ho opustím mŕtvy alebo živý.« »Prečo by si ho mal opustiť?« spýtala sa. Smiešne, ako to vedel len on, pokrčil plecia: »Tuším to, pani moja, vták je preč, pes je preč, načo je tu ešte trpaslík?« Nato mu pani prísne zakázala viesť také reči a on viac o tom nevravel. Margaréta sa nazdávala, že trpaslík už na to nemyslí, a znovu mu venovala svoju dôveru. Začala mu rozprávať o svojom trápení, no trpaslík vytrvalo obraňoval pána Baltazára. Nijakým činom nedal najavo, že mu niečo zazlieva, takže si znovu získal panino priateľstvo.

V jeden letný podvečer, len čo od vody trochu zavialo chladom, Margaréta s trpaslíkom nastúpila do gondoly a prikázala veslovať na šíre more. Keď sa priblížili do blízkosti Murana a vzdialené mesto plávalo na hladkej trblietavej lagúne sťa biely snový obraz, Margaréta rozkázala Filippovi, aby jej niečo porozprával. Ležala na čiernej poduške, trpaslík ticho čupel oproti, chrbtom k vysokému zobáku gondoly. Slnce viselo na okraji vzdialených vrchov, ktoré sa v ružovom opare sotva dali vidieť. V Murane začali vyzváňať zvony, gondolier zmorený horúčavou nedbalo, spola v driemotách pohyboval dlhým veslom a jeho sklonená postava sa spolu s gondolou zrkadlila v riasnatej vode. Podchvíľou okolo preplávala nákladná loď alebo rybársky čln s latinskou plachtou, ktorej končistý trojuholník na chvíľu zakryl ďaleké mestské veže.

»Porozprávaj mi nejaký príbeh,« rozkázala Margaréta. Filippo sklonil ťažkú hlavu, hral sa so zlatými strapcami na svojom hodvábnom kabátiku, chvíľu premýšľal a potom začal rozprávať.

»Môj otec zažil raz čosi neobyčajné. Bolo to v čase, keď ešte býval v Byzancii, oveľa skôr, ako som sa narodil. Vykonával vtedy živnosť lekára a poradcu pri ťažkých ochoreniach. Liečeniu a mágii sa naučil u istého Peržana, ktorý žil v Smyrne, a v jednom i druhom získal veľké vedomosti. Bol však čestný človek a nespoliehal sa ani na podvody, ani na pochlebovanie, ale iba na svoje umenie. Veľa si preto vytrpel od závistlivých podvodníkov a mastičkárov. Môj úbohý otec už veľmi túžil po vlasti, no rozhodol sa, že sa domov nevráti skôr, kým si v cudzine nenadobudne aspoň skromné imanie, lebo vedel, že jeho blízki doma biedne živoria. Čím menej mu však v Byzancii žičilo šťastie – pričom videl, koľkým podvodníkom sa bez námahy darí bohatnúť – tým bol môj dobrý otec smutnejší a už-už si išiel zúfať, že bez šarlatánstva sa z biedy nedostane. Pacientov mal totiž dosť, stovkám ľudí pomohol vo veľkej tvŕdzi, boli to však zväčša bedári a on sa hanbil pýtať od nich za svoje služby čosi viac než maličkosť.

Naveľa sa skormútený otec rozhodol, že z mesta odíde pešo, bez peňazí, alebo si nájde službu na lodi. Zaumienil si, že mesiac ešte počká, lebo podľa astrologických predpovedí by ho v tomto období mohlo stretnúť šťastie.

Minul sa však aj tento čas a nič sa nestalo. Smutne si teda pobalil svoj skromný majetok a rozhodol sa, že ráno odíde.

Posledný podvečer sa potuloval na morskom pobreží okolo mesta a isteže ho trápili bezútešné myšlienky. Slnko už dávno zapadlo a hviezdy trúsili svoje biele svetlo na pokojné more.

Zrazu môj otec začul celkom blízko žalostné vzdychanie. Poobzeral sa dookola, a pretože nikoho nevidel, náramne sa zľakol, lebo to pokladal za zlé znamenie pre svoj odchod. Keď sa však nárek a vzdychy ešte hlasnejšie opakovali, dodal si odvahu a zvolal: »Kto je tu?« Pri brehu začul čľapot, obrátil sa tým smerom a v bledom svite hviezd uvidel ležať jasnú postavu. Nazdal sa, že je to stroskotanec alebo niekto, kto sa tam kúpal, a ochotne bežal na pomoc. Veľmi sa začudoval, keď uzrel krásnu, štíhlu, snehobielu morskú pannu, ktorá polovičkou tela vyčnievala z vody. Kto však opíše jeho úžas, keď ho Nereida úpenlivo oslovila: »Nie si ty ten grécky kúzelník, ktorý býva v Žltej ulici?«

»Ja som to,« odvetil otec láskavo, »ako vám môžem pomôcť?«

Mladá morská žienka znovu začala nariekať a vystierať krásne ramená a vzdychajúc prosila môjho otca, aby sa zľutoval, vyslyšal jej prosbu a pripravil silný nápoj lásky, lebo sa pominie od márnej túžby po milom. Pritom hľadela na neho krásnymi očami tak úpenlivo a smutne, že sa v ňom pohlo srdce. Rozhodol sa, že jej pomôže, no najprv sa spýtal, ako sa mu mieni za službu odmeniť. Sľúbila mu takú dlhú perlovú reťaz, že sa dá osem ráz ovinúť okolo ženskej šije. »Ale ten poklad,« pokračovala, »dostaneš, až keď uvidím, že tvoje čary neboli márne.«

O to sa môj otec nemusel báť, lebo na svoje umenie sa mohol spoľahnúť. Náhlil sa nazad do mesta, rozviazal zbalený batoh a želaný nápoj lásky pripravil tak chytro, že čoskoro po polnoci bol znovu na mieste, kde ho morská panna čakala. Podal jej malilinkú fiolu s drahocennou šťavou, načo mu žienka vrelo ďakovala a žiadala ho, aby si na nasledujúcu noc prišiel po sľúbenú odmenu. Noc a deň strávil otec v napätom očakávaní. O sile a účinku nápoja nemal ani najmenšiu pochybnosť, nevedel však, či sa môže spoľahnúť na slovo morskej víly. Sotva sa na budúci deň zošerilo, znovu sa zadumane pobral na morský breh. Ani dlho nečakal a z vÍn sa celkom blízko neho vynorila rusalka.

Ako sa však môj úbohý otec vydesil, keď videl, čo svojím kumštom spôsobil. Keď totiž morská víla podišla bližšie a pravicou mu podávala ťažký perlový náhrdelník, uzrel v jej náručí neobyčajne krásneho mládenca, v ktorom podľa oblečenia spoznal istého gréckeho lodníka. Jeho tvár bola mŕtvolné bledá, kučery mu plávali na vlnách, rusalka si ho nežne k sebe túlila a pohojdávala na rukách ako malého chlapčeka.

Keď to môj otec videl, s krikom preklínal svoje umenie, načo sa víla s mŕtvym milencom ponorila do hlbočiny. Na piesčitom brehu však ležal perlový náhrdelník, a pretože sa nešťastie už nedalo zažehnať, otec si ho vzal a pod plášťom odniesol do svojho príbytku. Tam ho roztrhol, aby perly mohol po jednej rozpredať. Za utŕžené peniaze nastúpil na loď, ktorá sa chystala odplávať na Cyprus. Otec dúfal, že všetko zlo sa raz navždy pominulo, no na peniazoch prischla krv nevinného a hnala ho z nešťastia do nešťastia. Búrky a morskí lúpežníci ho pripravili o všetok majetok, takže do vlasti prišiel až po dvoch rokoch ako stroskotanec a žobrák.«

Po celý čas, kým trpaslík rozprával, ležala jeho pani na vankúši a veľmi pozorne načúvala. Keď Filippo zmĺkol, nepreriekla ani slovíčko. Hlboko sa zadumala, až vesliar prestal veslovať a čakal na rozkaz vrátiť sa domov. Potom vystrašene precitla ako zo sna, kývla gondolierovi a zatiahla pred sebou záclonu. Vesliar sa náhlivo zvrtol, gondola ako čierny vták letela v ústrety mestu a osamelo čupiaci trpaslík pokojne a vážne hľadel na temnejúcu lagúnu, ani čo by premýšľal o novom príbehu. Čoskoro prišli do mesta a gondola sa cez Rio Panada a viaceré malé kanály náhlila domov.

Tej noci spala Margaréta veľmi nepokojne. Príbeh o nápoji lásky, ako trpaslík predvídal, jej nedal spať. Skrsla v nej myšlienka obstarať si taký nápoj, aby si pevnejšie pripútala srdce svojho snúbenca. Na druhý deň začala s trpaslíkom o tom reč, lenže nie priamo. Ostýchavo kládla rozmanité otázky, vyzvedala sa, ako by sa taký nápoj lásky dal obstarať, či vôbec ešte niekto pozná tajomstvo jeho prípravy, či neobsahuje jedovaté a škodlivé šťavy a či nemá takú chuť, že by u toho, kto ho pije, mohlo skrsnúť podozrenie. Prefíkaný Filippo dával na všetky otázky ľahostajnú odpoveď a robil sa, že nepobadal tajné želanie svojej panej. Margaréta musela vravieť čoraz zreteľnejšie a napokon sa ho priamo spýtala, či by sa v Benátkach našiel človek, ktorý by vedel taký nápoj pripraviť.

Trpaslík so smiechom zvolal: »Tuším ste, pani moja, málo dôvtipná, ak si myslíte, že som sa od svojho otca, takého učeného človeka, nenaučil ani najjednoduchšie základy mágie.«

»Tak ty sám by si vedel taký nápoj pripraviť?« zvolala dáma radostne.

»Veď je to hračka,« odvetil Filippo, »ale nechápem, načo by ste moje služby potrebovali, veď sa vám splnila túžba a vaším snúbencom je jeden z najkrajších a najbohatších mužov.«

Krásavica však neprestala naliehať; trpaslík sa napokon podvolil a naoko sa prestal vzpierať. Dostal peniaze, aby si obstaral potrebné korenie a tajné prípravky. Neskôr, sľubovala pani, keď sa všetko podarí, dostane vraj krásny dar.

Margaréta Filippovi rozkázala, aby sa ponáhľal, lebo sa blížil odchod pána Baltazára na Cyprus. Trpaslík už o tri dni skončil prípravy a v belasej sklenenej fľaštičke, ktorú vzali z paninho toaletného stolíka, bol čarodejný nápoj. Keď potom v ktorýsi deň Baltazár snúbenici navrhol, aby si popoludní tajne urobili výlet na miesta, kam v tomto ročnom období pre horúčavy nik nechodil, Margaréte aj trpaslíkovi sa to videla vhodná príležitosť.

V určený čas sa Baltazár priplavil k zadnej bráne domu. Margaréta už čakala. Bol s ňou aj Filippo, ktorý niesol fľašu vína a košík s broskyňami. Keď panstvo nastúpilo, pobral sa do gondoly aj on a usalašil sa vzadu pri vesliarových nohách. Mladému pánovi sa nepáčilo, že Filippo ide s nimi, ale nič na to nepovedal. Usúdil, že bude dobre, ak posledné dni pred cestou vyhovie želaniam svojej milej viac ako inokedy.

Vesliar sa odrazil od brehu. Baltazár zatiahol záclonu a na sedadle so strieškou sa láskal so svojou nevestou. Trpaslík tíško sedel v zadnej časti gondoly. Pozoroval staré vysoké tmavé domy pri Rio dei Barcaroli, kadiaľ vesliar viedol svoje plavidlo; popri starom paláci Giustinianovcov, pri ktorom bola vtedy ešte malá záhrada, prišiel na lagúnu konca Canal Grande. Dnes v tom kúte stojí, ako každý vie, krásny palác Barozziovcov. Zo zakrytého priestoru sa podchvíľou ozýval tlmený smiech alebo tiché cmuknutie bozku či útržok rozhovoru. Filippo nebol zvedavý. Hľadel ponad vodu hneď na slnečnú Rivu, hneď na štíhlu vežu San Giorgio Maggiore, hneď dozadu na levie stĺpy Piazzetty. Občas žmurkol na usilovne pracujúceho vesliara, občas čeril vodu tenkým vŕbovým prútom, ktorý našiel na zemi. Tvár mal ako vždy – mrzkú a nehybnú, nezračilo sa na nej nič z jeho dumiek. Práve myslel na svojho utopeného psíka Fina a na zahrdúseného papagája a uvažoval o tom, že zánik je blízky všetkým bytostiam, zvieratám i ľuďom a že na tomto svete nemôžeme nič predvídať a vedieť, iba istú smrť. Myslel na svojho otca, na svoju vlasť, na celý svoj život a tvárou mu preletel úškrn, keď si pomyslel, ako takmer všade múdri slúžia bláznom a ako sa život väčšiny ľudí podobá zlej komédii. Usmial sa, keď sa pozrel na svoje bohaté hodvábne šaty.

A kým ešte tíško sedel a usmieval sa, stalo sa, na čo už dlho čakal. Pod strieškou gondoly zaznel Baltazárov hlas a hneď nato zavolala Margaréta: »Kde máš víno a čašu, Filippo?«

Pán Baltazár vysmädol, nadišla chvíľa podať mu s vínom aj pripravený nápoj.

Trpaslík otvoril malú belasú flaštičku, nalial šťavu do čaše a dolial červeným vínom. Margaréta odhrnula záclonu a trpaslík ich obslúžil. Neveste podal broskyne, ženíchovi čašu. Margaréta sa na neho spýtavo pozrela a zdalo sa, že je plná nepokoja.

Pán Baltazár vzal čašu a dvíhal ju k ústam. Vtom mu pohľad skĺzol na trpaslíka, ktorý stál pred ním, a zrazu sa mu do duše vkradlo podozrenie.

»Počkaj,« zvolal, »ničomníkom ako ty nehodno veriť. Skôr ako sa napijem, chcem vidieť, ako nápoj ochutnáš ty.«

Filippo nepohol ani brvou. »Víno je dobré,« povedal zdvorilo.

Baltazár však bol nemilosrdný. »Vari nechceš piť, chlapče?« spýtal sa zlostne.

»Prepáčte, pane,« odvetil trpaslík, »nezvyknem piť víno.«

»Tak ti to rozkazujem. Kým z neho neodpiješ, neprejde mi cez pery ani kvapka.«

»Neobávajte sa,« usmial sa Filippo, naklonil sa, vzal čašu z Baltazárových rúk, vypil hlt vína a dal mu ju nazad. Baltazár hľadel na neho a potom mocným dúškom vypil zvyšok.

Bolo horúco, lagúna sa oslepujúco ligotala. Milenci znovu vyhľadali tieň za záclonou, trpaslík si sadol bokom na dno gondoly, prešiel si rukou po širokom čele a skrivil mrzké ústa ako od bolesti.

Vedel, že o hodinu už nebude medzi živými. Nápoj bol jedom. Jeho duše sa zmocnilo výnimočné očakávanie, veď bola tak blízko pred bránou smrti. Obzrel sa na mesto a spomenul si na myšlienky, ktorým sa nedávno oddával. Mlčky civel na ligotavú vodnú šíravu a rozmýšľal o svojom živote. Bol jednotvárny a úbohý – mudrc v službách bláznov, chatrná komédia. Keď pocítil, že tep srdca sa stáva nepravidelný a čelo sa mu zalieva potom, vyprskol trpkým smiechom.

Nik si to nevšimol. Vesliar podriemkaval a vzadu za záclonou sa krásna Margaréta zdesene venovala Baltazárovi, ktorý z ničoho nič prechorel, zomrel jej v náručí a chladol. S výkrikom hrôzy vybehla von. Na dne gondoly ležal trpaslík, akoby si bol zdriemol, v skvostných hodvábnych šatách – mŕtvy.

Tak sa Filippo pomstil za smrť svojho psíka. Keď sa nešťastná gondola s obidvoma mŕtvymi vrátila domov, v Benátkach zavládla hrôza.

Donna Margaréta prepadla šialenstvu, žila však ešte niekoľko rokov. Občas sedávala pri zábradlí na balkóne a volala na každú gondolu alebo loďku, ktorá plávala okolo: »Zachráňte ho! Zachráňte psa! Zachráňte malého Fina!« Všetci ju už poznali, a nik jej nevenoval pozornosť.

(1903)


Stáhnout kompletní knihu v PDF, ePub a MOBI

 

    1   >

 

 

 

[Listovat]

[Obsah]


© Literární doupě
on-line knihovna, zdroj pro čtenářský deník, referáty, seminárky z češtiny, přípravu na maturitu a povinnou četbu;
knihy zdarma (free e-books) v epub a pdf, recenze, ukázky, citáty, životopisy, knihy pro Kindle a další čtečky

TOPlist