Frederick Forsyth
preklad: Ján Vilikovský

IKONA
náhodne vybraná ukážka

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

Druhá kapitola

KRÁTKO pred poludním toho istého dňa, 16. júla 1999, Igor Komarov sedel vo svojej kancelárii v paláci kúsok od Kiseľného bulváru a zavolal interkomom svojho osobného tajomníka.

“Ten spis, čo som vám včera požičal, mali ste čas si ho prečítať?” spýtal sa.

“Prečítal som ho, pán prezident. Vynikajúci, ak sa smiem vyjadriť,” odpovedal Akopov. Všetok personál tituloval Komarova pán prezident, pretože bol prezidentom Únie vlasteneckých síl. Tak či onak boli presvedčení, že i po roku bude ešte pánom prezidentom, aj keď z iného titulu.

“Ďakujem,” povedal Komarov. “Tak mi ho zase doneste, prosím vás.”

Interkom stíchol. Akopov vstal a išiel k vstavanému trezoru. Kombináciu poznal naspamäť, a tak potrebných šesť ráz pokrútil centrálnym ciferníkom. Keď sa dvere otvorili, pozrel dovnútra, kde je spis viazaný v čiernom. Nebol tam.

Nechápavo vyprázdnil trezor, papier po papieri, spis po spise. Čierny spis nikde. Zmocnil sa ho mrazivý strach. Ovládol sa, prehľadal zásuvky v písacom stole a potom všetky skrine a registračky. Tesne pred jednou zaklepal Igorovi Komarovovi na dvere, a keď sa dostal dnu, priznal sa, že spis nevie nájsť.

Igor Komarov bol človek stredného vzrastu i telesnej stavby, vyholený, s úhľadne pristrihnutými oceľovosivými vlasmi. Jeho dvoma najnápadnejšími vlastnosťami boli posadnutosť osobnou čistotou a hlboký odpor k telesnému kontaktu. Na rozdiel od väčšiny ruských politikov s ich žoviálnosťou založenou na vodke a potľapkávaní po chrbte, Komarov nástojil na tom, že jeho osobné okolie sa musí obliekať formálne. Obyčajne nosil sivý dvojradový oblek s košeľou a kravatou.

Ale ako všetci úspešní politici vedel byť chameleónom, ak bolo treba. Na masových zhromaždeniach sa celý zmenil. Precízny bývalý inžinier na tribúne mizol, akoby nikdy ani neexistoval. Namiesto neho sa zjavil orátor, stelesnená vášeň, mág slova, človek ľudu, ktorý s neomylnou vernosťou vyjadroval nádeje ľudu, jeho obavy a túžby, jeho hnev a jeho bigotnosť.

Pod oboma verejnými postavami sa však skrývala tretia, a tá Nikitu Ivanoviča Akopova desila. Dvakrát za desať rokov Akopov videl, ako sa človek, ktorý mu dával príkazy, človek, ktorého nasledoval a zbožňoval, prestal ovládať a zmenil sa na revúceho, besniaceho démona.

Komarov hádzal telefóny a vázy. Chrlil nadávky také strašné, že ich Akopov ešte nepočul, lámal nábytok a raz ho museli fyzicky držať, aby svoju obeť doslova nezabil.

Akopov spoznal príznaky, ktoré prezrádzali, že sa blíži jeden z týchto záchvatov. Komarovova tvár ostala smrteľne bledá, začal sa správať ešte formálnejšie a zdvorilejšie a vysoko na lícnych kostiach sa mu rozhoreli dve jasne červené škvrny.

“Chcete povedať, že ste ho stratili, Nikita Ivanovič?”

“Nestratil, pán prezident. Založil. Prechodne založil.”

“Existujú iba tri exempláre toho spisu. Dva mám v trezore ja. Napísal som ho sám, a ešte aj prepísal som si ho sám, aby som ho nemusel zveriť sekretárovi. Taký je dôverný.”

“Je založený, prechodne založený, ubezpečujem vás, pán prezident.”

Komarov sa naňho uprene zahľadel. “Kedy ste ho videli naposledy?”

“Včera večer, pán prezident. Ostal som dlhšie v robote, aby som si ho mohol prečítať osamote. Keď som odchádzal, zamkol som ho do trezoru.”

“Vlámal sa niekto do trezoru?”

“Zdá sa, že nie, pán prezident.”

Komarov sa na niekoľko minút zamyslel. Jeho tvár nič neprezrádzala, ale cítil, že sa ho zmocňuje panika. Nakoniec zavolal bezpečnostnú kanceláriu na prízemí. “Uzavrieť budovu. Nik nesmie dnu; nik nesmie von.”

Roztraseného asistenta poslal preč. “Choďte nazad do kancelárie. S nikým nekomunikujte. Čakajte na ďalšie príkazy.”

 

O ŠTVRTEJ POPOLUDNÍ mal už plukovník Anatolij Grišin, šéf osobnej bezpečnosti Igora Komarova, istotu, že hľadaný spis sa v budove nenachádza. Sedel v Komarovovej kancelárii a oznámil mu to.

Grišin odišiel z KGB roku 1994 v hodnosti plukovníka. Odvtedy sa s Komarovom stali od seba vzájomne závislými; spoločne siahali po moci. Grišin vytvoril Komarovovi vlastný a bezhranične oddaný útvar osobnej ochrany, trojtisícovú Čiernu gardu, ktorej osobne velil. Garda sa mohla oprieť o Zväz mladých bojovníkov, dvadsaťtisícové mládežnícke krídlo ÚVS, predchnuté správnou ideológiou a fanaticky lojálne.

“Ste si istý, že spis už nie je v budove?” spýtal sa Komarov.

“Vylúčené,” povedal Grišin. “Všetko sme obrátili hore nohami. Neexistuje skriňa, neexistuje zásuvka, ktorú by sme neprezreli. Včerajší obsah odpadkových košov sme zabavili a prezreli. Nič.”

“A vaša teória, Anatolij?” spýtal sa Komarov. “Akopov?”

“Akopov je prvý podozrivý, to je nesporné. Jeho súkromný byt sme vybielili. V jeho prítomnosti. Nič. Možno ho budem potrebovať ... ééé... dôkladnejšie vypočuť.”

“Máte moje dovolenie.”

“A potom?” spýtal sa Grišin.

Igor Komarov sa obrátil v otáčavom kresle k obloku. Chvíľu dumal. “Akopov bol veľmi dobrým osobným tajomníkom,” povedal nakoniec. “Ale po tomto ho budeme musieť vystriedať. Problém je v tom, že videl spis. Ak ho prepustíme, mohol by cítiť istú zatrpknutosť, možno až pokušenie vyzradiť, čo vie. To by bola škoda, veľká škoda.”

“Absolútne rozumiem,” odpovedal plukovník Grišin.

V tej chvíli sa dostavili dvaja zmätení noční strážcovia a Grišin ich šiel dolu vypočúvať. Očividne boli vystrašení, a právom. Grišinovu povesť každý poznal.

O ôsmej mal už Grišin dokonalý obraz o tom, čo sa stalo predchádzajúcej noci. Vedel, že strážcovia chodili na obchôdzky nepravidelne, lebo sedeli pred televízorom a sledovali podrobnosti o smrti prezidenta Čerkasova. A prvý raz sa dozvedel o existencii upratovača.

 

PODĽA OSOBNÝCH materiálov Leonid Zajcev, vek šesťdesiattri rokov, býval u dcéry a jej manžela, vodiča diaľkovej nákladnej dopravy. Byt mali kúsok od kuriózne pomenovaného Bulváru entuziastov, čo bola pravdepodobne najošarpanejšia a najbiednejšia štvrť celej Moskvy. V rámci triumfu socialistického plánovania postavili bulvár v smere prevládajúcich vetrov od výskumného ústavu chemických bojových látok a ak nejakí z jeho obyvateľov prejavili nadšený entuziazmus, tak určite len takí, čo sa mohli odsťahovať.

O pol jednej, ešte vždy v teplej letnej noci, zastala pred domom elegantná čierna Čajka. Výťah nikde. Štyria chlapi s dupotom vyšli hore štyrmi poschodiami a zabúchali na dvere, z ktorých opadávala farba.

Žena, ktorá im otvorila, rozospatá a karpavá, musela mať niečo medzi tridsiatkou a štyridsiatkou, ale vyzerala o desať rokov staršia. Grišin bol zdvorilý, ale neodbytný. Jeho ľudia sa pretlačili okolo nich, rozbehli sa po celom byte a začali ho prehľadávať. Nebolo veľmi kde hľadať - dve izby, páchnuci záchod a kuchynský kút oddelený závesom.

Zajcevova dcéra vysvetľovala, že jej muž je ďaleko odtiaľ na ceste do Minska a prisahala, že jej otec sa predchádzajúce ráno nevrátil domov. Bála sa oňho.

O desať minút mali Čierne gardy istotu, že v byte nie je nikto ukrytý, a Grišin bol presvedčený, že žena je priveľmi vystrašená na to, aby klamala. O pol hodiny sa pobrali.

Grišin nasmeroval Čajku nie nazad do centra Moskvy, ale do šesťdesiat kilometrov vzdialeného tábora, kde držali Akopova. Po zvyšok noci Grišin osobne vypočúval nešťastného osobného tajomníka. Na úsvite vzlykajúci muž priznal, že asi nechal ten dôležitý spis ležať na stole. Nikdy sa mu ešte také čosi nestalo. Prosil o odpustenie. Grišin prikývol a potľapkal ho po chrbte.

Pred barakom zavolal jedného zo zástupcov. “Bude strašne sparný deň. Náš priateľ tamdnu je celý nešťastný. Možno by nezaškodilo, keby si šiel na úsvite zaplávať.”

Odviezol sa nazad do mesta. Ak ten dôležitý spis ostal ležať na Akopovovom stole, uvažoval Grišin, musel ho zobrať upratovač. Prečo by pologramotný starec robil niečo také, to Grišin nechápal. To mohol vysvetliť iba starec. A veru to aj vysvetlí.

Ešte pred hodinou, keď obyčajní ľudia raňajkujú, poslal do ulíc Moskvy dvetisíc čiernogardistov hľadať starého chlapa v ošúchanom vojenskom kabáte. V bočných uličkách a parkoch sa hmýril desaťnásobný počet bezdomovcov, ale iba jeden z nich bude mať tri oceľové zuby a spis viazaný v čiernych doskách. Grišin ich chcel spolu, a to hneď.

 

LANGLEY, december 1983

Jason Monk vstal spoza písacieho stola, pretiahol sa a rozhodol sa zísť do bufetu. Pred mesiacom sa vrátil z Nairobi a dozvedel sa, že má dobré hodnotenia. Čakalo ho povýšenie a preloženie do odboru pre Latinskú Ameriku. KGB malo na juh od Rio Grande rozbehnutú veľkú operáciu a CIA bola rozhodnutá prekaziť ju. Pre Monka, ktorý mal vtedy tridsaťtri rokov, bola Južná Amerika pekným krokom na rebríčku kariéry.

Miešal si kávu, keď si uvedomil, že pred jeho stolíkom ktosi zastal. “Tak treba byť opálený,” povedal hlas.

Monk zdvihol zrak. Spoznal muža, ktorý sa naňho usmieval -novovymenovaný šéf Sovietskeho oddelenia, kontrašpionážnej skupiny odboru SVE. Monka prekvapilo, ako nenápadne ten človek vyzerá. Boli zhruba rovnako vysokí - takmer meter osemdesiat - ale jeho kolegovi, hoci bol iba o deväť rokov starší, očividne chýbala kondička. Monk si všimol mastné vlasy začesané z čela rovno dozadu, hrubé fúzy skrývajúce hornú časť slabošských a márnivých úst, krátkozraké sovie oči.

“Tri roky v Keni,” povedal, aby vysvetlil, prečo je opálený.

“A teraz nazad v uzimenom Washingtone, čo?”

“Áno, pán vedúci,” odpovedal Monk.

Vystrela sa k nemu ruka s nikotínovými škvrnami. Monkovi neušla sieť drobných kapilár okolo základne nosa, ktorá často prezrádza ťažkého alkoholika. Vstal a usmial sa.

“A vy ste...?” spýtal sa muž.

“Monk. Jason Monk.” Potriasli si ruky.

“Teší ma, Jason. Ja som Aldrich Ames.”

 

KEBY BOLO Hugovi Grayovi v ten deň naštartovalo auto, svet by sa bol uberal iným smerom. Ale zapaľovacie cievky sú si samy zákonom. Gray, mladý príslušník moskovskej pobočky britskej tajnej spravodajskej služby, čiže SIS, čo je skratka pre Secret Intelligence Service, sa najprv zúfalo usiloval dostať zo svojho auta nejakú reakciu, potom sa rozbehol za červeným Roverom, ktorý odchádzal z obytného areálu, a zaklopal na oblok. Kolegyňa Čelia Slonová bola ochotná odviezť ho na veľvyslanectvo.

Sedel vedľa nej, keď zahla na Kutuzovský prospekt. Opätok sa mu zviezol po čomsi na dlážke. Zohol sa a zdvihol to. “Váš privatizačný projekt na Izvestija?” spýtal sa.

Vrhla pohľad bokom a spoznala spis, ktorý mal v rukách. “Božemôj. Chcela som to včera zošrotovať. Nejaký starý šialenec mi to hodil do auta. Na smrť ma vyľakal.”

“Ďalšia žiadosť o víza,” poznamenal Gray. Otvoril čierny kartón a pozrel na titulnú stranu. “Nie. Je tam viac politiky.” Prevrátil niekoľko ďalších strán a stíchol.

“Ak chcete, tak si to nechajte,” povedala Celia. Prešli popri Alexandrovskom parku a zamierili ku Kamennému mostu.

 

HUGO GRAY chcel nevyžiadaný dar napochytro prelistovať a potom ho hodiť do odpadkového koša. Ale keď si prečítal desať strán požiadal o rozhovor so šéfom moskovskej pobočky, bystrým Škótom, ktorý sa volal Jock Macdonald.

“Áno, chlapče?” spýtal sa šéf.

“Počujte, Jock, včera sa stalo niečo čudné. Nejaký starý chlap hodil toto Celii Stonovej do auta. Možno to nič nie je...”

Macdonald sa načiahol po spise v čiernom obale. “Nejaká žiadosť?”

“To si myslela aj ona, ale ide skôr o politiku. Na titulnej strane je znak ÚVS. Á číta sa to, akoby to písal Igor Komarov.”

“Náš budúci prezident. Čudné. Dobre, chlapče, nechajte mi to tu.”

“Ďakujem, Jock,” povedal Gray. Vstal a odišiel.

Šéf pobočky odložil čierny spis nabok. Čakal ho rušný deň, a tak si až neskoro večer, nadsluhujúc v kancelárii dlho po pracovnom čase, prečítal spis, ktorý sa neskôr stal známy ako Čierny manifest.

 

MADRID, august 1984

Ako býva zvykom, na Deň nezávislosti svojej vlasti usporiadal indický veľvyslanec v Madride veľkú recepciu pre špičky španielskej vlády a diplomatický zbor. Ako vždy, konala sa 15. augusta. Američanov zastupoval ich chargé d’affaires, ktorý si vzal so sebou druhého obchodného tajomníka, istého Jasona Monka.

Monk mal za sebou dobrý rok. S výborným prospechom absolvoval šesťmesačný kurz španielčiny a vyslúžil si povýšenie. Čo bolo ešte významnejšie, direktor CIA William Casey práve vymenoval nového námestníka riaditeľa pre operácie. NŔO je v agentúre šéfom celého úseku, ktorý sa zaoberá zhromažďovaním spravodajských údajov, a preto má na starosti každého agenta v poli. Novým človekom bol Carey Jordan, ktorý kedysi Monka naverboval.

Keď Monk absolvoval kurz španielčiny, nepodelili ho do Latinskoamerického odboru, ale do Západoeurópskeho, a poslali ho do Španielska. Romanticky atraktívnemu hlavnému mestu Španielska sa slobodný tridsaťštyriročný dôstojník CIA vždy poteší o čosi viac ako nejakej Tegucigalpe.

Na recepcii bolo horúco a vyzeralo to tam ako vždy - skupinky ľudí popíjali šampanské, ktoré zaplatila indická vláda a ktoré im za desať sekúnd oteplelo v rukách, a zdvorilo sa zhovárali.

Monk sa už zberal na odchod, keď zbadal známu tvár. Počkal, kým s chlapom ostali sami, a potom povedal po rusky: “Tak čo, kamarát, ako sa to skončilo s vaším synom?”

Chlap zmeravel. Potom sa usmial. “Jurij vyzdravel,” povedal Nikolaj Turkin. “Je zdravý a má sa dobre. Ďakujem.”

“Poďme niekedy na večeru,” navrhol Monk. Turkin sa zatváril zarazene. Monk zdvihol ruky v ironickom geste človeka, ktorý sa vzdáva. “Nijaká verbovka, sľubujem.”

Turkin sa uvoľnil. Obaja vedeli, čo ten druhý robí. Ak Monk rozprával tak dokonale po rusky, bolo jednoducho vylúčené, aby pracoval na obchodnom oddelení amerického veľvyslanectva. Monk vedel, že Turkin musí byť v KGB, lebo sa nebál ukazovať, ako sa rozpráva s Američanmi. Aj slovo, ktoré Monk použil, prezrádzalo celé tajomstvo. Termín verbovka sa používa, keď spravodajský dôstojník navrhne niekomu z druhej strany, aby prestúpil do iného mužstva.

Na tretí večer prišli, každý osve, do malej suterénnej reštaurácie v starej štvrti Madridu. Jedlo bolo dobré. Monk objednal fľašu Marques de Riscal. Zo zdvorilosti sa vyhýbali rozhovoru o práci a zhovárali sa o ženách a deťoch - Monk sa priznal, že ešte nemá ani jedno, ani druhé. Malý Jurij bol na prázdninách u starých rodičov. Víno tieklo; prišla druhá fľaša.

Monk si sprvu ani neuvedomil, že za Turkinovou uhladenou fasádou sa skrýva prekypujúci hnev, nie na Američanov, ale na systém, ktorý mu len-len že nezabil syna.

Už skoro vypili aj druhú fľašu vína, keď sa Turkin zničoho nič spýtal: “Ste spokojný, že pracujete pre CIA?”

Že by verbovka? - začudoval sa Monk. Vari sa len ten idiot nepokúša naverbovať mňa? “Celkom aj áno,” odvetil nezáväzne. “Naši ľudia vás nikdy nenechajú v štichu, keď človek potrebuje pomoc. To patrí k našim zásadám.”

“Musí byť dobre pracovať pre ľudí, čo žijú tak slobodne,” povedal Turkin. Monk sľúbil, že verbovka nebude, ale vyrukoval s ňou sám major z KGB - na seba samého.

Monk sa pozrel ponad stôl. “Pozrite, kamarát, systém, pre ktorý pracujete, sa zmení. A čoskoro. Mohli by sme pomôcť, aby sa menil rýchlejšie. Keď Jurij vyrastie, bude žiť ako slobodný človek.”

Kým priniesli kávu, Turkin bol naverbovaný; ostane “na mieste” v srdci KGB, ale bude pracovať pre CIA.

Monk mal šťastie, že šéf pobočky bol na dovolenke. Keby bol býval v Madride, Monk by bol musel Turkina odovzdať iným. Takto mu samému pripadla úloha zašifrovať prísne tajný telegram do Langley, v ktorom sa opisovalo naverbovanie Turkina.

Samozrejme, sprvu sa dostal k slovu skepticizmus, ale v októbri Turkin doručil CIA prvú zásielku. Monk ju osobne dopravil do Langley. Ukázalo sa, že to je bomba. Turkin prezradil celú operáciu KGB v Španielsku. Američania museli chrániť svoj prameň, a preto budú Španielom iba po troške prezrádzať, čo vedia, a postarajú sa, aby každé zatknutie Španiela pracujúceho pre Moskvu vyzeralo ako šťastná náhoda alebo výsledok dobrej detektívnej práce zo strany Španielov. Po každom prípade sa KGB dozvie - cez Turkina - že agent sám spravil hlúpu chybu, ktorá viedla k jeho odhaleniu.

Moskva nič netušila. Za tri roky v Madride sa Turkin vypracoval až na zástupcu rezidenta, takže mal prístup prakticky ku všetkému. V roku 1987 ho preložili nazad do Moskvy. Potom od roku 1988 do 1990 bol hlavou celého Direktorátu K v obrovskom aparáte KGB vo Východnom Nemecku. Za celý ten čas, hoci poslal stovky spravodajských zásielok cez mŕtve schránky, nástojil na tom, že ho musí riadiť iba jediný človek, Jason Monk. Bol to nezvyčajný postup. Väčšina špiónov má niekoľkých riadiacich dôstojníkov, ale Turkin nedal ináč a Langley sa muselo podrobiť.

Keď sa Monk v onom októbri 1984 vrátil do Langley, zavolal si ho Carey Jordan do kancelárie.

“Videl som ten materiál,” povedal nový NRO. “Dobrý. Váš človek hrá na rovinu. Gratulujem.”

Monk prikývol, že oceňuje pochvalu.

“Je tu len jedna vec,” pokračoval Jordan. “Budeme ho musieť preložiť do odboru SVE.”

Na čele CIA je vždy riaditeľ. Pod ním sú dva hlavné direktoráty, spravodajský a operačný. Námestník riaditeľa pre spravodajstvo, čiže NRS, má za úlohu analyzovať obrovskú masu surových informácií, ktorá prichádza do centrály. Samotné zbieranie informácií vykonáva operatíva na čele s NRO. A po štyridsať rokov studenej vojny, od roku 1950 do 1990, kľúčovým operačným odborom bol Sovietsky a východoeurópsky, známy ako Odbor SVE.

Dôstojníci v iných odboroch sa často hnevali, že aj keď naverbovali cenného sovietskeho agenta, vždy ho nakoniec preložili pod riadenie Odboru SVE. Bolo to logické vzhFadom na to, že jedného dňa agenta pravdepodobne preložia nazad do ZSSR.

Pretože Sovietsky zväz bol hlavným nepriateľom, o miesta v Odbore SVE bol veľký záujem. Aj keď Monk vyštudoval ruštinu, musel si odkrútiť jedno vyslanie v Africkom odbore, a ešte aj potom ho pridelili iba do západnej Európy.

“Chcete ísť s ním?”

Monkovi poskočilo srdce. “Áno, prosím. Veľmi rád.”

“V poriadku. Vy ste ho naverbovali, vy ho budete riadiť.”

Do týždňa preložili Monka do Odboru SVE a dostal za úlohu riadiť majora KGB Nikolaja Iľjiča Turkina. Do Madridu sa už nastálo nevrátil, ale chodieval na návštevy a stretával sa s Turkinom tajne na výletných miestach v horách, kde sa, keď prišiel k moci Gorbačov a počas perestrojky a glasnosti sa uvoľňovali pravidlá, zhovárali o tisícoch tém. Monk bol tomu rád, lebo na Turkina nehľadel len ako na agenta, ale aj ako na priateľa.

CIA sa už roku 1984 pomaly menila na obrovskú a škrípajúcu byrokraciu, ktorá sa väčšmi venovala papierovaniu ako zhromažďovaniu spravodajských informácií. Monk nenávidel papierovanie, lebo bol presvedčený, že to, čo je napísané, sa dá ukradnúť alebo odkopírovať. Supertajným srdcom všetkého papierovania v odbore SVE boli spisy 301, ktoré uvádzali podrobnosti o každom sovietskom agentovi pracujúcom pre Strýka Sama. V tú jeseň Monk “zabudol” zaniesť do spisov 301 podrobnosti o majorovi Turkinovi, krycie meno Lysander.

 

JOCK MACDONALD, šéf pobočky britskej tajnej spravodajskej služby v Moskve, sa v noci 17. júla vôbec nedostal domov. Krátko po polnoci zavolal žene, že nepríde, a potom sa vrátil k spisu v čiernych doskách.

Čítal pasáže, týkajúce sa znovunastolenia štátu pod vládou jednej strany a reaktivácie siete pracovných táborov pre disidentov a iné nežiaduce živly.

Zoznámil sa s odsekmi opisujúcimi konečné riešenie problému židovskej komunity a zaobchádzanie s inými menšinami.

Študoval stránky venované paktu o neútočení s Poľskom a znovudobytiu Bieloruska, pobaltských štátov a južných republík - Ukrajiny, Gruzínska, Arménska a Moldovy.

Vrýval si do pamäti odstavce týkajúce sa opätovného sfunkčnenia jadrového arzenálu.

Zamýšľal sa nad stránkami, opisujúcimi osud ruskej pravoslávnej cirkvi a všetkých ostatných náboženských vierovyznaní.

Podľa manifestu malo obyvateľstvo znovudobytých území pracovať ako nevoľníci, dorábajúci potraviny pre ruských pánov. O celoštátnu disciplínu by sa starali Čierne gardy, posilnené do počtu dvestotisíc mužov. Tie budú mať na starosti aj osobitné zaobchádzanie s antisociálmi - liberálmi, novinármi, kňazmi, homosexuálmi a Židmi.

Dokument odhalil aj odpoveď na jednu záhadu, ktorá nedala pokoja Macdonaldovi a iným: odkiaľ berie Únia vlasteneckých síl neobmedzené prostriedky na svoju kampaň.

Po páde komunizmu v roku 1991 bolo ruské zločinecké podsvetie nesmierne širokou sieťou gangov, ktoré viedli zúrivé vojny o teritórium. Od roku 1995 začala prevládať politika zjednocovania. A roku 1999 bolo celé Rusko, od západných hraníc až po Ural, lénom štyroch veľkých zločineckých konzorcií, medzi ktorými boli hlavní Dolgorukovci, s centrálou v Moskve. Ak spis ležiaci pred Macdonaldom neklamal, práve oni financovali ÚVS s tým, že v budúcnosti dostanú svoju odmenu - všetky ostatné gangy sa zlikvidujú a oni budú suverénmi.

Bolo päť hodín ráno, keď Jock Macdonald po piatom prečítaní zavrel Čierny manifest. Zamkol ho do trezoru, odišiel z veľvyslanectva, zamkol za sebou vlastným kľúčom a pešo sa začal prepletať prebúdzajúcim sa centrom.

Cesta ho priviedla na námestie Lubianka. Dlhé desaťročia tu stávala socha Feliksa Dzeržinského - Železného Feliksa - zakladateľa Leninovej pôvodnej mašinérie teroru. Vzadu na námestí stál veľký sivo-okrový blok známy jednoducho ako Moskovské centrum, veliteľstvo KGB. Za starou budovou KGB leží neslávne známe väzenie Lubianka, kde odzneli nespočítateľné priznania a vykonali sa nespočítateľné popravy. Za väzením sú dve ulice, Veľká Lubianka a Malá Lubianka. Pustil sa tou druhou. Na Malej Lubianke stojí kostol svätého Ľudovíta, kam chodia početní príslušníci diplomatického zboru a niektorí z tých zopár ruských katolíkov.

Dvesto metrov za Macdonaldom, kam nedovidel, pretože výhľad mu zacláňala budova KGB, spalo pod širokým vchodom hračkárstva niekoľko bezdomovcov. Pod bránu vošli dvaja statní chlapi v džínsoch a čiernych kožených bundách a začali obracať spiace telá. Jeden zo spáčov mal starý vojenský kabát a zopár medailí na chlopni.

“Voláš sa Zajcev?” brechol jeden z chlapov, trasúc tuláka, aby sa prebral.

Starec prikývol. Ten druhý vytiahol z vrecka na košeli mobilný telefón, vyťukal nejaké čísla a začal rozprávať. Ani nie o päť minút pristálo pri chodníku auto. Dvaja chlapi vzali postavu medzi seba a hodili ju dozadu do auta.

Auto rýchlo obehlo námestie a prehučalo Malou Lubiankou, pričom nechalo za sebou na chodníku postavu britského diplomata.

Macdonald sa dostal do kostola s pomocou ospanlivého kostolníka, zašiel na koniec uličky a kľakol si pred oltárom. Pozrel na postavu ukrižovaného Krista a začal sa modliť: “Bože milostivý, prosím ťa, daj, aby to bol falzifikát. Lebo ak nie je, príde na nás veľké a čierne zlo.”

 

EŠTE KÝM PRIŠIEL do práce ktokoľvek z bežného personálu, Jock Macdonald už zase sedel za písacím stolom. Hoci celú noc nezažmúril oka, nikto by to na ňom nezbadal; umyl sa a oholil v kúpeľni na úrade a vzal si čistú košeľu, ktorú mal odloženú v stole.

Šéfovu kanceláriu síce denne kontrolovali, či v nej nie je odpočúvacie zariadenie, ale naozaj tajné porady sa vždy konali v “šumáku”. Toto čudné zariadenie je komora zavesená na betónových trámoch, takže ju zo všetkých strán obklopuje vzduchom vyplnený priestor. Šumák pravidelne kontrolujú znútra i zvonka a platí za absolútne neodpočúvateľný.

Macdonaldovho zástupcu, Brucea Fieldsa, prezývaného Gracie, telefonicky zobudili a odkázali mu, aby bol o deviatej v robote. Hugo Gray dostal podobný odkaz. O ôsmej Macdonald požiadal bezpečnostný personál, aby pripravili šumák na poradu o deväť hodín pätnásť.

“Včera,” vysvetľoval svojim dvom kolegom krátko po tomto termíne, “sa mi dostal do rúk istý dokument. Ak je to falzifikát, zbytočne márnime čas. Ale ak je pravý, mohol by byť veľmi dôležitý. Hugo, vysvetli Graciemu okolnosti, dobre?”

Gray referoval, čo mu povedala Celia Stonová.

“Keby sme žili v dokonalom svete,” povedal Macdonald, “chcel by som vedieť, ako sa ten starý dostal k tomu spisu, a prečo si vybral práve toto auto. Vedel, že to je auto veľvyslanectva? A ak áno, prečo naše? Zatiaľ však len toľko - nemáme na ambasáde umelca?”

“Umelca?” opýtal sa Fields.

“Niekoho, kto vie kresliť.”

“Myslím, že ktorási manželka vedie výtvarný kurz,” povedal Fields.

“Prever to. Ak vie kresliť, daj ju dokopy s Celiou Stonovou. A Gracie, máš niekoho na polícii?”

Fields prikývol. Počas dlhej služby v Moskve si vypestoval široké spektrum kontaktov. “Inšpektor Novikov. Oddelenie vyšetrovania vrážd. Sem-tam sa osvedčil.”

“Skús ho,” povedal Macdonald. “Dokumenty hodené do auta nespomínaj. Jednoducho povedz, že nejaký starý chlap nám tu otravuje personál, domáha sa osobného rozhovoru s veľvyslancom. Ukáž mu obrázok, ak ten obrázok budeme mať.”

Celia Stonová v sprievode Huga Graya strávila obedňajšiu prestávku s manželkou zástupcu vedúceho politického oddelenia, ktorá si vzala uhoľ a ceruzu a pod Celiiným vedením vytvorila portrét tuláka. Strieborný značkovač zvýraznil tri oceľové zuby. Keď bol portrét hotový, Celia prikývla a povedala: “To je on.”

 

WASHINGTON, apríl 1985

Keby do Washingtonu zostúpil archanjel Gabriel a spýtal sa na sovietskom veľvyslanectve rezidenta KGB, ktorého zo všetkých dôstojníkov CIA by chcel získať ako zradcu a špióna pre Rusko, odpovedal by, že najradšej šéfa kontrašpionážnej skupiny pri Odbore SVE na operačnom direktoráte.

Všetky spravodajské agentúry majú kontrašpionážne oddelenie, ktoré pracuje vo vnútri ich aparátu. Úlohou ľudí z kontrašpionáže - ktorí zato nebývajú medzi kolegami vždy veľmi obľúbení - je kontrolovať všetkých ostatných. Ich práca pozostáva z troch hlavných funkcií. Vypočúvajú prebehlíkov a usilujú sa zistiť, či sú nefalšovaní, alebo či ich poslal nepriateľ. Kontrolujú ľudí z druhej strany, ktorí sa dali naverbovať ako špióni, ale v skutočnosti by mohli byť dvojitými agentmi. A nakoniec musí kontrašpionáž zaručiť, že nepriateľ neprenikol na našu vlastnú stranu, že nechováme hada na hrudi.

Aby kontrašpionáž mohla plniť tieto úlohy, musí mať absolútny prístup všade. Môže si dať predložiť všetky spisy o všetkých prebehlíkoch a ich výsluchoch, na dlhé roky dozadu. Môže prezerať spisy všetkých aktívnych agentov, ktorí pracujú pre agentúru na nepriateľskom území. A kontrašpionáž si môže vyžiadať spis každého dôstojníka na vlastnej strane.

Pretože panuje prísne škatuľkovanie a informácie sa poskytujú iba tomu, kto ich musí mať, spravodajský pracovník, ktorý pôsobí ako riadiaci dôstojník v jednej či dvoch operáciách, môže vyzradiť svojich agentov, ale normálne nemá ani tušenie, na čom pracujú jeho kolegovia. Iba kontrašpionáž má úplný obraz. Ľudia z kontrašpionáže musia byť najvernejší z verných.

V júli roku 1983 vymenovali Aldricha Hazena Amesa za šéfa kontrašpionážnej skupiny pri Odbore SVE. 16. apríla 1985, hnaný nedostatkom peňazí, zašiel na sovietske veľvyslanectvo vo Washingtone a ponúkol sa, že bude robiť špióna pre Rusko. Za päťdesiattisíc dolárov.

Neskôr si analytici lámali hlavu, ako mohla taká hrubo neschopná alkoholická nula získať takú dôveryhodnú pozíciu. Tá otázka sa dá zodpovedať dvoma slovami: Ken Mulgrew.

Za dvadsať rokov, čo bol v CIA, kým sa stal zradcom, Ames absolvoval dva výjazdy. Šéf jeho pobočky v Turecku tvrdil, že iba zbytočne kazí vzduch. V Mexiku bol v jednom kuse opitý, urážal kolegov i cudzincov, raz ostal ležať na zemi a domov ho museli dopraviť mexickí policajti, porušil každú platnú operačnú procedúru, akú si len možno predstaviť, a nenaverboval nikoho.

Amesove hodnotenia boli katastrofálne; pri jednom širokospektrálnom vyhodnotení výkonnosti skončil spomedzi dvesto dôstojníkov na 198. mieste. Ale potom sa jeho priateľom a ochrancom stal Ken Mulgrew. To on vyžehlil tie strašné hodnotenia a obstaral mu povýšenie. Ako Amesov nadriadený odbíjal námietky a ako personalista presunul Amesa do kontrašpionážnej skupiny.

V podstate boli kamarátmi z mokrej štvrte, dvaja ťažkí pijani, plní alkoholickej sebaľútosti, ktorí sa navzájom ubezpečovali, že agentúra s nimi zaobchádza nesmierne nespravodlivo. Ten chybný úsudok mal čoskoro stáť veľa životov.

 

LEONID ZAJCEV cítil strašnú bolesť. Plukovník Grišin bolesť vyznával. Zajac sa prehrešil a plukovníkove rozkazy zneli, že kým zomrie, musí plne pochopiť, čo to je bolesť.

Výsluch trval celý deň a násilie nebolo potrebné, lebo Zajcev povedal všetko, na čo sa ho pýtali. Musel celú históriu opakovať znova a znova, kým Grišinovi nebolo jasné, že nijaký detail nevynechal. V podstate ani nebolo veľmi čo rozprávať.

Iba keď vysvetľoval, prečo to urobil, zastrel plukovníkovu tvár neveriaci výraz. “Pivo? Angličania ti dali pivo?”

Na poludnie už mal Grišin istotu, že vie všetko. Tá mladá Angličanka najskôr spis zahodí, vravel si, ale istý si byť nemohol. Poslal vozidlo, aby číhalo pri veľvyslanectve a čakalo na malé červené auto. Nato dal posledné príkazy strážam a odišiel z areálu.

Boli štyria. Dvaja držali Zajaca, aby nespadol, a druhí dvaja si ho pomaly vzali do roboty a usilovne umiestňovali údery. Päste v mosadzných zabijakoch mu drvili obličky, mliaždili pečeň a roztrhli slezinu. Dvakrát zamdlel, ale vedro studenej vody ho prebralo a bolesť sa vrátila. Ku koncu mu praskli dve rebrá v kostnatej hrudi a zapichli sa mu hlboko do pľúc. Zorné pole sa mu zúžilo na tunel a nevidel sivé betónové bloky v izbe, ale slnečný deň s piesčitou cestou a sosnami. Hovoriaceho nevidel, ale hlas mu hovoril: “Na, kamoš. Daj si pivo.... Daj si pivo.” Potom svetlá zoslabli a nakoniec zhasli navždy.

 

WASHINGTON, jún 1985

Takmer na deň presne dva mesiace po tom, čo Aldrich Ames dostal svoju prvú platbu päťdesiatisíc dolárov v hotovosti, za jediné popoludnie zničil takmer celý Sovietsky a východoeurópsky odbor CIA.

U Chadwicka, čo bol bar a reštaurácia pri rieke pod výpadovkou, do ktorej ústila ulica K, sa stretol so svojím kontaktom z KGB a odovzdal mu dve igelitky plné tajných dokumentov. Ani len platbu nežiadal. No keď prišla, bola obrovská - prvá z mnohých, ktoré z neho spravia milionára.

V tých igelitkách boli podrobné údaje o štrnástich agentoch, takmer celá zostava operatívcov, ktorých mal Odbor SVE v ZSSR.

Dôstojník CIA neskôr vyrátal, že v lete 1985 sa zosypalo štyridsaťpäť operácií proti KGB, prakticky celý program CIA. Ani jediný špičkový agent, ktorého meno bolo v spisoch 301, už na jar 1986 nefungoval.

 

18. JÚLA o pol siedmej večer dostal Jock Macdonald do kancelárie odkaz - Celii Stonovej sa vlámali do bytu a celý jej ho prehádzali. Keď prišla domov, vyrušila dvoch maskovaných chlapov, a tí ju ovalili nohou zo stoličky. Bola v nemocnici, ale mimo nebezpečenstva.

Na druhé ráno Macdonald navštívil Celiu Stonovú v nemocnici a potom zašiel k nej do bytu. Našiel v ňom ruských detektívov, ktorí bez všetkého odpovedali britskému diplomatovi na otázky. Dvaja milicionári na stanovišti pri vjazde na nádvorie nevpustili nijaké ruské auto, takže zlodeji museli prísť pešo. Dvere neboli vypáčené, tak ich museli otvoriť pakľúčom, pokiaľ nemali kľúč, čo bolo nepravdepodobné. Hľadali asi valuty. Je to ozaj poľutovaniahodné. Macdonald prikývol.

Osobne si myslel, že vlamači mohli byť z Čiernej gardy, ale najskôr to bola práca na objednávku, ktorú vykonalo miestne podsvetie. Moskovskí vlamači sa sotvakedy dotkli diplomatických rezidencií - narobilo to priveľký cirkus. Autá voľne stojace na ulici boli bežnými terčami, ale strážené obydlia nie. Prehliadka bola dôkladná a profesionálna, ale nič sa nestratilo, ani len šperky v spálni. Profesionálna robota, a hľadali jedinú vec, lenže ju nenašli.

Keď sa Macdonald vrátil na veľvyslanectvo, zišlo mu čosi na um, a tak zavolal k prokurátorovi a požiadal, či by inšpektor, ktorý vyšetruje prípad, nebol taký láskavý a nezastavil sa uňho. Inšpektor Černov prišiel o tretej popoludní.

“Možno by som vám vedel pomôcť,” povedal Macdonald.

Detektív zdvihol jedno obočie. “Bol by som vám veľmi povďačný,” odvetil.

“Naša mladá dáma, slečna Stonová, sa dnes ráno cítila oveľa lepšie. Do tej miery, že mohla podať opis jedného z útočníkov.”

“Pri prvej výpovedi naznačila, že nevidela ani jedného,” povedal Černov.

“Dnes ráno sa jej to už rozležalo v hlave. No a manželka jedného z našich ľudí je tak trocha výtvarníčka. S pomocou slečny Stonovej namaľovala obraz.”

Načiahol sa ponad stôl a podal portrét nakreslený uhľom a ceruzkou.

Inšpektorova tvár sa rozžiarila. “To je nesmierne užitočné,” povedal. “Dám ho kolovať na oddelení vlámačiek. Človek v tomto veku iste má záznam v registri.”

“Som rád, že som vám mohol pomôcť,” povedal Macdonald. Podali si ruky a detektív odišiel.

Ako Celiu Stonovú, tak autorku kresby poučili o novej verzii histórie. Ani jedna nechápala, prečo, ale súhlasili s tým, že ju potvrdia, keby ich inšpektor Černov niekedy chcel vypočuť. V skutočnosti však k tomu vôbec nedošlo.

A ani jeho špecialisti na vlámačky, rozmiestnení po celej Moskve, tvár nespoznali. Ale napriek tomu vyvesili kresbu na steny operačných miestností.

 

MOSKVA, júl 1985

Po dare šťasteny, ktorý prišiel od Aldricha Amesa, KGB spravila čosi celkom mimoriadne.

Vo “veľkej hre” platí neporušiteľný zákon, že ak agentúra zrazu získa nesmierne cenného agenta v samom strede nepriateľa, musí ho chrániť. Takže ak agent odhalí celý zástup zradcov, agentúra ich zneškodňuje veľmi pomaly a v každom jednotlivom prípade vytvorí zdanlivo odlišný dôvod pre zatknutie. Keby postupovala ináč, tak by si mohla rovno predplatiť celostránkový inzerát v New York Times: “Práve sme získali kapitálneho špióna vo vašej organizácii, a pozrite sa, čo nám prihral.”

Keďže Ames bol ešte vždy hlboko v strede CIA a mohol ešte dlhé roky vykonávať dobré služby, KGB by sa najradšej bola pridŕžala pravidiel a likvidovala štrnásť prezradených renegátov pomaly a opatrne. Lenže Michail Gorbačov, ktorý bol od marca generálnym tajomníkom Komunistickej strany, im v tomto smere spravil totálny škrt cez rozpočet, hoci protestovali takmer so slzami v očiach.

Prísne tajná zvláštna komisia, ktorá triedila žatvu od Aldricha Amesa, si uvedomila, že niektoré osoby sa dajú na základe opisov ihneď identifikovať, kým iné bude treba najprv starostlivo preverovať. Tých, čo sú vyslaní v zahraničí, bude treba opatrne privábiť domov. To môže trvať celé mesiace.

Jeden z tých štrnástich bol dlhoročným britským agentom. Američania nepoznali jeho meno, ale keďže Londýn poskytoval Langley jeho “produkt”, CIA o ňom čo-to vedela a kadečo iné si vedela domyslieť. Fakticky išlo o plukovníka KGB, ktorého naverbovali v Dánsku počiatkom sedemdesiatych rokov a dvanásť rokov bol britským kontaktom. Hoci už naňho padalo isté podozrenie, napriek všetkému sa vrátil z Londýna do Moskvy na poslednú návštevu. Amesova zrada iba potvrdila podozrenia Rusov. Ale plukovník Oleg Gordijevskij mal šťastie. Keď zistil, že je pod nepretržitým dohľadom a hrozí mu bezprostredné zatknutie, vyslal vopred dohodnutý núdzový signál. Britská SIS ho zobrala priamo z ulice, kde džogoval, a prepašovala ho do Fínska. Neskôr ho CIA vypočúvala v konšpiratívnom dome. Výsluch viedol Aldrich Ames.

Aj ďalší z tých štrnástich mal šťastie - alebo rozum. Sergej Bochan bol dôstojníkom sovietskej vojenskej rozviedky v Aténach. Z ničoho nič ho povolali nazad do Moskvy s odôvodnením, že jeho syn má problémy so skúškami na vojenskej akadémii. Náhodou vedel, že chlapec má výborný prospech. Skontaktoval sa s pobočkou CIA v Aténach, a tá ho expresné dostala von z krajiny.

Útek Gordijevského a Bochana vyvolal v tom júli v Moskve nepríjemné prekvapenie. KGB, ktorá vedela, že z informácií dodaných Amesom sa dá identifikovať ďalších dvanásť zradcov, ustanovila Deratizačnú komisiu, ktorá mala zatknutých zradcov vyslúchať. Hlavou tohto útvaru bol štyridsaťročný plukovník Anatolij Grišin.

 

STARÝ GENNADIJ zbieral v tých lesoch huby už roky. Na dôchodku si prilepšoval k penzii bezplatnou úrodou z lesov; huby nosil čerstvé do najlepších moskovských reštaurácií, alebo ich sušil a predával do tých niekoľkých zostávajúcich obchodov s lahôdkami. Pri hubách je najdôležitejšie byť zavčas rána v lese. Rastú v noci a na úsvite sa k nim dostanú hraboše a veverice - alebo, čo je ešte horšie, iní hubári. Rusi majú huby veľmi radi.

Ráno 24. júla 1999 Gennadij zobral bicykel a psa a vybral sa do lesa hneď pri Minskej ceste. Kým sa rosa pominie, bude už mať plný košík.

Košík mal plný iba do polovice, keď pes zamieril do krovia. Dunčo bol vycvičený ňuchať huby, takže zrejme našiel čosi dobré.

Ako sa Gennadij blížil k tomu miestu, zacítil sladkastý, odporný pach. Mŕtveho tam niekto hodil, alebo sa do krovia dovliekol a zomrel. Bol to vychudnutý starec, celý jedna sinka, a oči aj ústa mal otvorené. Na troch oceľových zuboch sa ligotala rosa. Mŕtvola bola do pása nahá, ale neďaleko ležal na kope starý kabát. Gennadij prezrel vrecká, ale nebolo v nich nič, čo by prezrádzalo totožnosť mŕtveho.

Gennadij patril ku generácii, ktorá ešte pamätala na občiansku povinnosť, a chvíľu váhal, ale huby sú huby a chlapovi aj tak pomôcť nemohol.

Zbieral ďalej, kým nemal košík plný a zaviezol sa nazad do dediny. Rozložil korisť, aby vyschla, a potom sa pobral na miestny výbor. “Našiel som mŕtvolu,” oznámil.

“Vaše meno a miesto nálezu,” povedal službukonajúci.

Gennadij uviedol jedno i druhé.

Dobitú, neidentifikovanú mŕtvolu doviezli neskôr toho dopoludnia do márnice Druhého lekárskeho inštitútu v Moskve. Tam ju uložili do chladiaceho boxu.

 

WASHINGTON, september 1985

Kedysi v osemdesiatom štvrtom, ešte kým sa stal zradcom, podal si Aldrich Ames žiadosť na miesto šéfa sovietskeho oddelenia vo veľkej pobočke CIA v Ríme. V septembri 1985 sa dozvedel, že to miesto dostane. To ho postavilo pred dilemu. Rímsky post by znamenal, že pôjde preč z Langley a stratí prístup k spisom 301. Na druhej strane Rím platil za príjemný post a vynikajúce vyslanie.

Poradil sa s Rusmi, a tí ho nabádali, aby preloženie bral. Ak nič iné, čakali ich dlhé mesiace zatýkania a vyšetrovačiek. Prvá Amesova zásielka im poskytla takú bohatú úrodu, že jej dôkladná analýza potrvá možno aj roky.

Medzičasom im Ames totiž prihral oveľa viac - informačný materiál, vrátane životopisov a fotografií prakticky o každom významnejšom operačnom dôstojníkovi z Langley. KGB teraz bude môcť tých dôstojníkov identifikovať, kedykoľvek a kdekoľvek sa objavia. Okrem toho Rusi usúdili, že v Ríme bude mať Ames prístup ku všetkým akciám CIA v priestore Stredozemného mora, čo bola pre Moskvu oblasť prvoradého záujmu.

A tak v septembri 1985 odišiel Ames do jazykovej školy učiť sa po taliansky. Na nový post v Ríme mal nastúpiť v júli 1986. V Langley si ešte neuvedomovali plný dosah pohromy, ktorá mala postihnúť agentúru. Dvaja či traja z najlepších agentov v Sovietskom zväze zdanlivo stratili kontakt, čo bolo síce znepokojujúce, ale nijaká katastrofa.

Medzi osobnými spismi, ktoré Ames dodal KGB, bol aj spis istého mladého človeka, ktorého práve nedávno preložili na Odbor SVE a o ktorom Ames hovoril - pretože chýr o ňom sa šíril úradom ako lesný požiar - ako o budúcej hviezde. Volal sa Jason Monk.

 

V PRIEBEHU nasledujúceho pol roka sa operačný úsek Odboru SVE doslova rozpadol. Ruských agentov, ktorí pracovali pre CIA na postoch v zahraničí, jedného po druhom potichu odvolávali pod najrozličnejšími vierohodnými zámienkami - vaša matka ochorela; zvolávajú výbor, ktorý rozhoduje o povýšeniach. Jeden po druhom naleteli na úskok a vrátili sa do ZSSR. Hneď pri príchode ich zatkli a dopravili na novú základňu plukovníka Grišina - celé krídlo, oddelené od zvyšku pochmúrnych kazemát väzenia Lefortovo. Langley sa o zatknutiach vôbec nedozvedelo - chlapi jednoducho zmizli.

Pokiaľ ide o tých, čo boli na postoch v ZSSR, jednoducho prestali dávať o sebe bežné “známky života”. V ZSSR bolo vylúčené navštíviť niekoho v úrade. Všetky telefóny sa odpočúvali, všetkých diplomatov sledovali. Kontakty sa spravidla realizovali prostredníctvom mŕtvych schránok. Mŕtva schránka je jednoducho nejaká skrýša - odkvapová rúra, trativod, bútľavý strom. Agent môže uložiť do schránky mikrofilm a potom informovať o tom svojich zamestnávateľov tým, že kriedou spraví značku na stenu či kandeláber. Auto z veľvyslanectva, ktoré ide okolo, zbadá kriedovú značku a pôjde ďalej. Iný dôstojník neskôr zásielku vyzdvihne a možno nechá namiesto nej peniaze. Alebo ďalšie inštrukcie. Potom zase on urobí niekde značku kriedou a agent bude vedieť, že jeho zásielka sa dostala na miesto.

Ak je špión niekde ďaleko od hlavného mesta, kam sa diplomati nedostanú, pravidlo znie, že musí v pravidelných intervaloch dávať o sebe známky života. Obľúbenými známkami života sú inzeráty v hlavných novinách. Objaví sa nevinný oznam: “Boris má na predaj milé šteňa labradora. Volajte tel. č...”. Všetko záleží na formulácii. Labrador môže znamenať “Všetko je v poriadku,” kým kokeršpaniel “Mám problémy”. “Milý” možno oznamuje “Budúci týždeň budem v Moskve”.

Princípom však je, že známky života sa musia objavovať. Keď ustanú, môže to znamenať ťažkosti. A na jeseň a v zime rokov 1985/86 ustali všetky. Gordijevskij vyslal svoj zúfalý signál “Som vo vrcholnom nebezpečenstve,” a Briti ho stiahli. Major Bochan v Aténach zavoňal, že čosi nie je v poriadku a utekal o život do Spojených štátov. Ostatní dvanásti sa jednoducho vyparili.

Každý riadiaci dôstojník v Langley i v cudzine vedel o svojom stratenom kontakte a hlásil to na ústredie. Lenže Carey Jordan mal celkový prehľad. Vedel, že čosi nie je s kostolným riadom a nariadil kontrolu spisov 301, kde boli zaznačené všetky podrobnosti o chýbajúcich agentoch. Výsledok bol príšerný -k spisom malo prístup stodeväťdesiatosem osôb. Ak ste v najhlbšom Sovietskom zväze a riskujete život, tak naozaj nepotrebujete, aby sa vo vašom spise hrabalo stodeväťdesiatosem celkom cudzích osôb.