Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.
Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub 
, PDF 
a MOBI.
Přejít na nový web Literární doupě
PROFESOR KUZMIN, súdny lekár na Druhom lekárskom inštitúte, sa tretej pitve v ten deň veľmi nepotešil, “Číslo jeden osem päť,” povedal jeho asistent. “Beloch, pohlavie mužské. Príčina smrti neznáma. Totožnosť neznáma.”
Ako každé veľkomesto, aj Moskva má svoju nočnú žatvu mŕtvol. Zväčša ide o prirodzené príčiny smrti. Potom nasledujú nehody -v domácnosti, pracovné a dopravné. Potom vraždy. Tie putovali na detektívne oddelenie polície a to ich postúpilo profesorovi Kuzminovi. Aj tieto pitvy boli obyčajne formality. Veľká väčšina boli “rodinné záležitosti”. Páchateľom bol rodinný príslušník a pitva iba potvrdila, čo polícia už vedela - Ivan zapichol ženu.
Príležitostne sa naskytla mŕtvola s neznámou totožnosťou. Taká bola aj mŕtvola 185. Profesor Kuzmin si natiahol gázovú masku, pohýbal prstami v gumových rukaviciach a stiahol plachtu.
Ale čo, pomyslel si, čudné. Ba až zaujímavé. Hlava vyzerala nedotknutá a nohy boli nepoškodené. Ale od hrudníka po genitálie sa hádam nenašiel jediný štvorcový centimeter, ktorý by sa nečernel krvnými podliatinami.
Profesor Kuzmin si pomyslel, že takéto účinky by sa mohli dostaviť, keby po človeku dupala črieda divých byvolov, lenže v Moskve veľa divých byvolov nie je. Pri mŕtvole 185 išlo jednoznačne o vraždu. Zobral skalpel a začal rezať, pričom svoj priebežný komentár nahrával na magnetofón. Neskôr mu páska poslúži pri písaní správy pre gorily z oddelenia vrážd. Začal dátumom: 2. august 1999.
LANGLEY, marec 1986
Carey Jordan stál pri obloku a hľadel na panorámu, ktorú mal tak rád. Na les medzi hlavnou budovou CIA a riekou Potomacom sa znášal prvý ľahučký zelený opar. Miloval Washington. Nepoznal mesto, ktoré by malo toľko lesov, stromov a parkov, a jar mal zo všetkých ročných období najradšej.
Aspoň v minulosti. Jar roku 1986 bola ako zlý sen. Sergej Bochan, dôstojník sovietskeho vojenského spravodajstva, ktorého mala CIA v Aténach, počas výsluchov jasne dával najavo, že je presvedčený, že ho zradili. Keďže Bochan bol medzi prvými, ktorí sa dostali do ťažkostí, CIA bola skeptická. Teraz už neboli takí neveriaci. Od jeho času päť ľudí po celom svete tajomne odvolali uprostred vyslania a vyparili sa do vzduchu.
Dovedna teda šiesti. Siedmi, ak rátame aj toho Gordijevského, čo majú Briti. Ďalší šiesti agenti Odboru SVE pôsobiaci v ZSSR tiež zmizli. Neostal pôsobiť už ani jediný z dôležitých prameňov, predstavujúcich roky ťažkej práce a masívne investície dolárov daňových poplatníkov. S jedinou výnimkou.
Za ním sedel Harry Gaunt, šéf Odboru SVE, pohrúžený do myšlienok. Gaunt bol rovnako starý ako NRO, Carey Jordan. Spolu postupovali hodnosť po hodnosti a dôverovali si navzájom ako bratia.
V tom bol práve problém; v Odbore SVE si všetci navzájom dôverovali. Museli. Boli najvnútornejšie jadro, najexkluzívnejší klub, bojové ostrie skrytej vojny. V Sovietskom a východoeurópskom odbore nemohol byť zradca. Nesmel byť.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Nálada sa rozjasnila. Posledný úspešný pracovník čakal, kým ho vpustia.
“Sadnite si, Jason,” povedal NRO. “Práve sme sa s Harrym chystali vás pochváliť. Ten váš Lysander v Madride prišiel s hotovou zlatou žilou. Chlapi v analýze majú Vianoce.”
“Hlási sa pravidelne, ale vyslanie sa mu čoskoro končí. Zakrátko sa vracia do Moskvy.”
“Neodvolávajú ho predčasne?”
“Nie, pán námestník. Mali by ho?”
“Niet na to dôvodu, Jason.”
“Mohol by som niečo povedať, a otvorene?”
“Von s tým.”
“Po odbore sa rozpráva, že posledného pol roka prišli na nás ťažké časy.”
“Fakt?” ohlásil sa Gaunt. “Veď viete, čo ľudia narozprávajú.”
Monk sa nadýchol a zaťal do živého. “Hovorí sa, že strácame agentov. A počul som aj číslo - až desať.”
“Poznáte pravidlo, že každý smie vedieť len to, čo bezprostredne potrebuje.”
“Áno, pán námestník. Ale aj keby to číslo bolo plus mínus desať, také informácie sú sústredené iba na jedinom mieste. V spisoch 301.”
“Tak ako to, že Lysander ešte behá na slobode?” spýtal sa NRO trpezlivo. “Nezabúdajte, že aj on je v tristojednotkách.”
“Nie, nie je.”
Pozorovateľ by bol počul aj búrsky oriešok, keby spadol na hrubý koberec.
“Jednoducho som sa nedostal k tomu, aby som zaniesol jeho detaily do Centrálneho registra. Bola to nedbanlivosť. Prosím o prepáčenie.”
“A kde sú pôvodné správy? Vaše vlastné správy s podrobnosťami o verbovke a stretnutiach?” spýtal sa nakoniec Gaunt.
“V mojom trezore. Nikdy sa odtiaľ nedostali.”
“A všetky prebiehajúce operačné procedúry?”
“V mojej hlave.”
Nasledovala ďalšia, ešte dlhšia prestávka. “Ďakujem, Jason,” povedal napokon NRO. “Budeme v styku.”
O dva týždne sa na vrcholku Operačného direktorátu konala dôležitá strategická kampaň. Carey Jordan a dvaja analytici preriedili stodeväťdesiatosem osôb, ktoré mali prístup k spisom 301, na štyridsaťjeden. Aldrich Ames bol aj na menšom zozname.
Jordan a Gaunt argumentovali, že tých štyridsaťjeden ľudí sa musí podrobiť prísnym previerkam, bez ohľadu na to, aké by to bolo trápne. To znamenalo skúšky na detektore lži a kontrolu osobných financií. Netušili, že Aldrich Ames, ktorý bol pred rokom bez haliera a zúfalý po komplikovanom rozvode a novom manželstve, sa teraz topí v peniazoch, ktoré napospol uložil od apríla 1985. Na čele opozičnej skupiny bol Ken Mulgrew. Upozornil, že kontrola osobných financií by bola útokom na ľudské práva.
Jastraby prehrali. Občianske práva si odniesli palmu víťazstva. Kontrolu tých jedenaštyridsiatich vetovali.
INŠPEKTOR PAVEL VOĽSKIJ si vzdychol, keď mu na písací stôl padol ďalší spis. Pred rokom, keď ho preložili na oddelenie vyšetrovania vrážd, netušil, že dostane neidentifikované mŕtvoly. Hľadel na príval spisov, ktorý sa mu tiahol pred očami, a ľutoval, že neostal pri organizovanom zločine.
Aspoň že pri väčšine neznámych bol jasný motív. Obyčajne lúpež. Ak išlo o poriadneho občana s peňaženkou, ktorú stálo za to ukradnúť, rodina sa obrátila na oddelenie nezvestných osôb, a to mu týždeň čo týždeň posielalo galériu rodinných fotografií, takže sa často našla zhoda s niektorou mŕtvolou.
Spis zo 4. augusta bol inakší. Lúpež ako motív sotva prichádzala do úvahy. Zoznam osobného majetku bol žalostný. Obeť mala na sebe (zdola nahor): topánky, umelá hmota; ponožky, lacné, so zažratou špinou; spodky, detto; nohavice, tenké, čierne, zamastené; opasok, umelá hmota, obnosený. Nijaká košeľa, kravata ani sako. Iba kabát, ktorý našli neďaleko, vojenský, z päťdesiatych rokov, veľmi ošúchaný. Obsah vreciek nijaký.
Chudák starý poprdák, pomyslel si Voľskij. Stavím sa, že ťa neodkrágľovali kvôli účtu vo švajčiarskej banke. Prešiel k pitevnej správe.
Keď sa prepracoval cez lekársky žargón, našiel niekoľko vecí, ktoré mu nešli do hlavy. Skontroloval úradnú pečiatku márnice na Druhom lekárskom a zdvihol telefón. “Profesor Kuzmin?” spýtal sa.
“Pri telefóne. Kto je tam?”
“Inšpektor Voľskij, oddelenie vrážd. Mám pred sebou vašu správu. Spomínate výrazné krvné podliatiny na hornej časti oboch ramien. Môžete mi povedať, čo ich spôsobilo?”
“Ako patológ nie. Ale medzi nami, inšpektor, tie sinky sú od ľudských prstov. Dvaja silní chlapi ho držali, a niekto ho pritom opakovane bil tvrdými tupými predmetmi.”
“Príčinou smrti bolo... udusenie?”
Kuzmin si vzdychol. “Dve rebrá sa mu zabodli do pľúc. Pľúcna krv nato zaplavila tracheu a to spôsobilo udusenie.”
“Chcete povedať, že sa zadusil vlastnou krvou v hrdle?”
“Presne to sa vám usilujem vysvetliť,” povedal profesor. “A teraz dovidenia, pán inšpektor.”
Voľskij sa vrátil k správe. Takže starkého domlátili. Všetko kričalo “mafia”. Lenže gangstri sú obyčajne mladší.
Voľskij si všimol ešte jedno. Pod “zvláštne znamenie” patológ napísal: “V ústach dva predné rezáky a jeden očný zub, všetko z nehrdzavejúcej ocele.”
Posledná poznámka mu čosi pripomenula, ale koniec koncov bola obedňajšia prestávka a on mal dohovorené stretnutie s kolegom, tiež z vrážd. Voľskij vstal, zamkol za sebou ošumelú kanceláriu a odišiel.
BUENOS AIRES, jún 1987
Prvý, kto pojal podozrenie, že Valerij Kruglov zo sovietskeho veľvyslanectva nebude celkom v poriadku, bol bystrý mladý agent v argentínskej pobočke CIA. Šéf pobočky konzultoval s Langley.
Latinskoamerický odbor mal už o Kruglovovi založený spis. Vedeli, že je ruským expertom na Latinskú Ameriku, narodil sa roku 1944, syn diplomata. Otcove vplyvné známosti mu pomohli dostať sa na prestížny Inštitút medzinárodných vzťahov, kde sa naučil po španielsky a po anglicky. Mal za sebou dve vyslania do Južnej Ameriky, Kolumbiu a Mexiko, a potom sa stal prvým tajomníkom v Buenos Aires.
CIA bola presvedčená, že nie je príslušníkom KGB, ale normálnym diplomatom - pomerne liberálny, možno prozápadný Rus. Príčinou vzrušenia v lete 1987 bol rozhovor s argentínskym úradníkom, ktorý postúpili Odboru SVE a v ktorom Kruglov prezradil, že sa čoskoro vracia do Moskvy, už nikdy sa nedostane von a jeho životná úroveň sa poriadne zníži.
Harry Gaunt navrhol, aby Kruglovovi ukázali novú tvár. Keďže Jason Monk vedel po španielsky aj po rusky, Gaunt navrhol jeho. Jordan súhlasil.
Buenos Aires bolo nenútené hlavné mesto a pre amerického “obchodníka” nebol problém stretnúť sa s Kruglovom na ktorejsi recepcii. Monk sa postaral, aby si padli do nôty, a navrhol, aby sa stretli na večeru.
Rusovi, ktorý bol ako prvý tajomník pomerne nezávislý od veľvyslanca i od KGB, sa zapáčila myšlienka ísť na večeru s niekým, kto nebol súčasťou diplomatického kolobehu. Pri večeri si Monk pomohol výpožičkami zo skutočného životopisu svojej voľakedajšej gymnaziálnej učiteľky francúzštiny pani Bradyovej. Povedal, že jeho matka bola tlmočníčkou v Červenej armáde a po páde Berlína sa zaľúbila do mladého amerického dôstojníka. Proti všetkým pravidlám potichu ušli a na Západe sa zosobášili. A tak sa Monk naučil rozprávať rovnako plynné po anglicky i po rusky. A potom prešli na ruštinu. Kruglovovi sa uľavilo. Po španielsky rozprával výborne, ale jeho angličtina bola dosť problematická.
Do dvoch týždňov vyšiel na svetlo Kruglovov naozajstný problém. Mal síce štyridsaťtri rokov, bol rozvedený a mal dve pubertálne deti, ale ešte stále býval u rodičov. Keby tak mal takých dvadsaťtisíc dolárov, mohol by si kúpiť vlastný malý bytík v Moskve.
“Legenda”, ktorú Monk zvolil, stavala na protiklade osvietených proti vojnovým štváčom. Vedel, že Kruglov je v podstate gorbačovovec a Gorbi, ako Monk naznačoval, sa naozaj usiluje, aby medzi ich dvoma národmi zavládol mier a porozumenie. Problém však bol v tom, že na oboch stranách boli ešte vždy zakopaní prívrženci studenej vojny, dokonca aj priamo v srdci sovietskeho Ministerstva zahraničných vecí. Veci by nesmierne pomohlo, keby Kruglov mohol informovať svojho nového priateľa o tom, čo sa deje vo vnútri moskovského ministerstva zahraničia. Vtedy už muselo byť Kruglovovi jasné, s kým sa rozpráva, ale nedal najavo nijaké prekvapenie.
Monk bol už v tom čase vášnivým morským rybárom a teraz mal taký pocit, ako keď človek priťahuje tuniaka, ktorý sa už zmieril s nevyhnutnosťou. Kruglov dostal svoje peniaze a spojovacie pomôcky. Odkazy mal posielať neviditeľným atramentom na neškodnom liste na živú schránku vo východnom Berlíne. Tvrdý materiál - dokumenty - mal odfotografovať a doručiť do moskovskej pobočky CIA prostredníctvom jednej z dvoch mŕtvych schránok.
Keď sa lúčili, po rusky sa objali.
“Nezabúdaj, Valerij,” hovoril Monk. “Dobrí víťazia. Zakrátko sa tento nezmysel pominie, a my budeme medzi tými, čo ho pomáhali zlikvidovať... Ak by si ma niekedy potreboval, stačí zavolať, a prídem.”
Kruglov odletel domov do Moskvy a Monk sa vrátil do Langley.
INŠPEKTOR VOĽSKIJ už meškal na obedňajšie stretnutie, a tak rýchlo kráčal chodbami veľkej sivej budovy na ulici Petrovka, kde je veliteľstvo moskovskej milície. Svojho priateľa inšpektora Novikova našiel v operačnej miestnosti, kde sa rozprával s kolegami. “Prepáč, že meškám,” povedal.
“To nič. Poďme.”
Pri ich platoch neprichádzalo do úvahy, aby sa vybrali do reštaurácie, ale milícia mala lacnú kantínu, kde sa celkom slušne varilo. Obrátili sa k dverám miestnosti. Hneď vedľa nich bola nástenka. Voľskij na ňu letmo pozrel a zastal ako skamenený.
“Hybaj,” povedal jeho kolega. “Obsadia nám všetky stoly.”
“Počúvaj,” ozval sa Voľskij, keď už sedeli za stolom a každý mal pred sebou tanier gulášu a polliter piva. “Tá nástenka u vás. Je na nej kresba - starý chlap s čudnými zubmi. Čo s ním je?”
“Aha, ten,” povedal Novikov. “Náš tajomný muž. Nejaká ženská z anglickej ambasády mala vraj vlámačku. Dvaja chlapi. Ovalili ju, až stratila vedomie, ale jedného z nich si všimla. A niekto ho nakreslil.”
“Nejaké stopy?”
“Nič. Vyšetruje to Černov z vlámačiek. Nemá šajnu, kto to je a kde je. Každý raz, čo sem prídem, je v tom guláši menej mäsa.”
“Neviem, kto to je, ale zato viem, kde je,” povedal Voľskij.
Novikov zastal s krígľom na polceste k ústam.
“V boxe v márnici. Neidentifikovaná mŕtvola. Našli ho asi pred týždňom v lesoch. Domlátený na smrť. Dokumenty nijaké.”
“No, mal by si s tým ísť za Černovom. Bude mať z teba radosť.”
Keď inšpektor Novikov prežúval zvyšok guláša, bol to veľmi zamyslený muž.
KÝM SA DETEKTÍVNI inšpektori Novikov a Voľskij oddávali svojmu informatívnemu obedu v kantíne na veliteľstve moskovskej milície, duma mala zasadanie.
Trvalo istý čas, kým ruský parlament zvolali z letných prázdnin, lebo územie štátu je také rozľahlé, že mnohí delegáti museli precestovať tisíce kilometrov, aby sa mohli zúčastniť na ústavnej rozprave. Napriek tomu sa predpokladalo, že pôjde o mimoriadne závažnú diskusiu. Hlavnou otázkou bola zmena ústavy.
Po nečakanej smrti prezidenta Čerkasova sa podľa ústavy mal na trojmesačné medzivládie ujať prezidentskej funkcie premiér. Ministerský predseda Ivan Markov sa síce ujal zastupujúceho prezidentstva, ale oznámili mu, že nakoľko sa v Rusku majú konať prezidentské voľby v júni roku 2000, stanovenie skoršieho dátumu na október 1999 by spôsobilo vážne narušenie poriadku, ba možno aj chaos. Pred dumou preto ležala predloha jednorazového ústavného zákona, ktorým by sa zastupovanie prezidenta predĺžilo o ďalšie tri mesiace a prezidentské voľby roku 2000 by sa vykonali o tri mesiace skôr.
Únia vlasteneckých síl na príkaz Igora Komarova nástojila na tom, že prezidentské voľby treba vypísať na október, tri mesiace po Čerkasovovej smrti a v súlade s ústavou. Taktika strany bola zrejmá. ÚVS bola v prieskumoch verejnej mienky tak ďaleko pred ostatnými politickými subjektmi, že hľadela na celú situáciu len ako na urýchlenie svojho nástupu k moci o deväť mesiacov.
Postkomunisti a Demokratická aliancia, ktorí v prieskumoch zaostávali, potrebovali čo najviac času, aby si vylepšili pozície.
Diskusia, čiže vzájomné prekrikovanie, zúrila až do západu slnka, keď vyčerpaný a zachrípnutý predseda nakoniec rozhodol, že už si vypočuli dosť hlasov na to, aby mohli hlasovať. Ľavé krídlo a centristi hlasovali spolu, aby porazili pravicu, a predlohu schválili. Voľby preložili na 16. januára 2000.
LANGLEY, november 1986
Carey Jordan a Jason Monk diskutovali o téme, ktorú Jordan nadhodil už pred časom.
“Jason,” povedal NRO, “mám fakt problém s tými vašimi spismi. Keby sa vám niečo stalo, nemali by sme potuchy, čo robiť s Lysandrom. Musíte ho zaknihovať k ostatným.”
“Ale to znamená riskovať jeho život,” apeloval Monk. “Dôverujeme si navzájom. Nechajte to tak.”
Jordan dobre poznal to čudné puto, aké sa niekedy vyvinie medzi agentom a riadiacim pracovníkom. Bol to vzťah, ktorý agentúra oficiálne neuznávala, a to z dvoch dôvodov. Dôstojníka môžu preložiť inam, alebo môže odísť do dôchodku či zomrieť. A po druhé, keby sa niečo stalo agentovi, mohlo sa stať, že zamestnanca agentúry by to tak deprimovalo, že by prestal byť užitočný.
Na druhej strane Monk bol naozaj jedinečným človekom. Keby Jordan vedel, čo nevedel, zistil by, že Monk veľmi dbá na to, aby jeho kontakt v Moskve (Turkin už odišiel z Madridu a vrátil sa domov, odkiaľ posielal úžasný materiál) dostával od neho nielen bežné zoznamy úloh, ale aj dlhé osobné listy.
Jordan nakoniec pristal na kompromis. Spisy obsahujúce všetky detaily o Lysandrovi - všetko okrem jeho mena - sa preložia do osobného trezoru NRO. Ak sa niekto bude chcieť k nim dostať, bude musieť samému námestníkovi vysvetliť, prečo. Monk pristal na takú dohodu a spisy sa premiestnili.
“DOBRÝ večer, britské veľvyslanectvo,” ohlásil sa telefonista.
“Chcel som Boľšoj teatr, dennú pokladnicu,” povedal hlas po rusky.
“Ľutujem, zlé číslo,” povedal telefonista a zavesil.
Poslucháči pri monitoroch FAPSI, ruskej agentúry elektronického odpočúvania, počuli hovor a zaznamenali ho, ale nevenovali mu pozornosť. Omylov bolo trinásť do tucta.
Telefonista na veľvyslanectve pozrel do malého notesa a vykrútil číslo klapky. “Pán Fields?”
“Áno.”
“Tu ústredňa. Práve niekto volal a pýtal si Boľšoj teatr, dennú pokladnicu.”
“Dobre. Ďakujem.”
Gracie Fields zatelefonoval Jockovi Macdonaldovi. “Práve volal môj kamarát od moskovských šerlokov. Použil núdzové heslo. Musím mu zavolať nazad.”
“Povedz mi potom, čo a ako,” povedal šéf pobočky.
O desať minút Fields odišiel z veľvyslanectva a zaviezol sa do hotela Kosmos, ktorý mal vedľa haly rad telefónnych búdok. Hodinu potom, čo sa ozval telefón na veľvyslanectve, Fields vytiahol z vrecka notes, pozrel doňho a vykrútil číslo. “Boris?”
Inšpektor Novikov sa volal Jevgenij, ale keď počul “Boris”, vedel, že na drôte je Fields. “Áno. Tá kresba, čo ste mi dali. Voľačo sa objavilo. Myslím, že by sme sa mali stretnúť.”
“Dobre. Pozývam vás na večeru do Rossije.”
Ani jednému z nich by na um neprišlo chodiť do obrovskej Rossije. Heslo označovalo podnik, ktorý sa volal Karuzeľ. Bolo tam chladno a dosť tma na diskrétne stretnutia.
O hodinu sedeli inšpektor Novikov a Gracie Fields v šere Karuzeľu a popíjali chladné pivo.
Fields získaval Novikova ako mladého policajta a naznačil mu, že malý mesačný príspevok v tvrdej mene by mohol človeku s pevným platom spríjemniť život. Novikov sa stal prameňom -síce nízko postaveným, ale príležitostne užitočným. V priebehu toho týždňa mu mal detektív z oddelenia vyšetrovania vrážd vynahradiť všetku námahu. “Máme mŕtvolu,” povedal Fieldsovi. “Som si prakticky istý, že to je ten človek na kresbe, ktorú ste mi dali. Vek, oceľové zuby, veď viete.”
Porozprával udalosti tak, ako sa ich dozvedel od svojho kolegu Voľského z úseku neznámych osôb.
“Potrebujem fotografiu tváre tej mŕtvoly,” povedal Fields.
“To bude ťažké.”
“Tak sa trocha potrápte, Boris. Vymyslite si voľačo. Veď teraz je to už vražda. A to vy máte v referáte, nie? Vyšetrujete vraždy?”
“Mal by som,” priznal Novikov zachmúrene. Objasnenosť mafiánskych vrážd bola tri percentá.
“Ak sa to podarí, bude prémia,” povedal Fields.
“No dobre,” odvetil Novikov. “Skúsim.”
Nakoniec sa ani nemusel namáhať. Spis so záhadným mŕtvym prišiel na oddelenie vrážd sám od seba.
V NASLEDUJÚCE RÁNO, 5. augusta, objavil sa na britskom veľvyslanectve inšpektor Černov a zaviedli ho do kancelárie k Jockovi Macdonaldovi.
“Myslíme, že sme našli toho človeka, čo sa vlámal k vašej kolegyni,” povedal Černov.
“Gratulujem, pán inšpektor.”
“Bohužiaľ, je mŕtvy.”
“Ale čo! A fotografiu nemáte?”
“Mám.” Černov položil Macdonaldovi na písací stôl lesklú fotografiu. Bola dosť strašidelná, ale vykazovala značnú podobnosť s kresbou uhľom a ceruzou.
“Ak dovolíte, zavolám slečnu Stonovú, či bude vedieť identifikovať toho nešťastníka,” povedal Macdonald.
Celiu doviedol Fields, ktorý hneď v kancelárii aj zostal. Macdonald ju varoval, že to, čo uvidí, nebude veľmi pekné, ale bude jej vďačný za vyjadrenie. Čelia pozrela na fotografiu a zakryla si ústa rukou. “Je to on. Ten človek, čo -”
“Čo vybehol od vás z bytu,” dokončil za ňu Macdonald. “Samozrejme. Ako vidieť, aj zlodeji majú medzi sebou spory, pán inšpektor. Zrejme je to tak na celom svete.”
Celiu Stonovú odviedli.
“Dovoľte mi v mene britskej vlády konštatovať, pán inšpektor, že ste vykonali pozoruhodnú prácu. Môžete si byť istý, že veliaci generál moskovskej milície dostane veľmi priaznivý list,” povedal Macdonald žiariacemu Rusovi.
Keď Černov odišiel, Fields sa vrátil k Macdonaldovi.
Šéf pobočky si nalieval kávu. “Čo povieš?” spýtal sa.
“Môj prameň hovorí, že chlapa domlátili na smrť. Ležal asi týždeň v lese, kým ho našli.”
“A to bolo kedy?”
Fields pozrel do poznámok, ktoré spísal hneď po rozhovore v Karuzeli. “Dvadsiateho štvrtého júla.”
“Takže zabitý sedemnásteho alebo osemnásteho. O deň nato, ako hodil ten spis Celii do auta. Mládenci nemárnia zbytočne čas.”
“Akí mládenci?”
“No, stavím milión libier proti fľaši vypáchnutého piva, že to boli gangstri, ktorým velí tá beštia Grišin.”
“Komarovov šéf osobnej bezpečnosti?”
“Dá sa to aj tak nazvať,” povedal Macdonald. “Videl si niekedy jeho spis?”
“Nie.”
“Raz by si si ho mal pozrieť. Hlboko odporný.”
“Ak ho bili za trest, tak kto bol ten starý?”
Macdonald hľadel von z obloka ponad rieku na Kremeľ. “Pravdepodobne sám zlodej.”
“A ako sa taký starý tulák dostal k podobnému spisu?”
“Môžem iba predpokladať, že to bol nejaký obskúrny zamestnanec v takom či onakom postavení, ktorý mal pekelné šťastie. Vlastne, ako sa ukázalo, pekelnú smolu.”
MOSKVA, október 1987
Plukovník Anatolij Grišin bol frustrovaný. Posledné výsluchy agentov, ktorých vyzradil Ames, sa dávno skončili, z trasúcich sa chlapov vytlačili posledné kvapky informácií. Dvanásti z nich žili vo vzdychárňach pod väznicou Lefortovo a čakali, kedy ich podľa potreby privedú do Grišinovej osobitnej kancelárie.
Napriek Grišinovým argumentom dvaja z nich boli odsúdení iba na dlhoročné tresty v pracovnom tábore, a nie na smrť. To zato, že pre CIA pracovali iba krátko. Ostatní dostali rozsudky smrti. Všetkých desiatich popravili - vyviedli ich na štrkom vysypaný dvor za väzením, museli si kľaknúť a čakať na guľku do tyla. Grišin bol prítomný pri všetkých popravách.
Desiateho zradcu zlikvidovali 15. októbra 1987 a toho dňa formálne rozpustili Deratizačný výbor.
A vtedy vytvorili novú komisiu, Výbor Monach. Ten mal vystopovať amerického agenta, ktorý doposiaľ unikal Grišinovi a KGB.
Monach po rusky znamená mních. Po anglicky sa mních povie Monk.
“TU BORIS. Mám tú fotku, čo ste chceli. Vrátili spis na oddelenie vrážd, tak som potiahol jednu zo slušnejších zväčšenín.”
,Výborne, Boris. Mám vo vrecku obálku a v nej tisíc anglických libier. Ale potrebujem od vás ešte voľačo.”
Inšpektor Novikov sa v telefónnej búdke zhlboka nadýchol. Ani len nevedel vyrátať, koľko stomiliónov rubľov za to dostane. Na každý pád je to viac ako ročný plat. “Dobre.”
“Chcem, aby ste zašli za šéfom personálneho odboru na ústredí ÚVS a ukázali mu tú fotku.”
“Únia vlasteneckých síl? Čo tí s tým majú?”
“To mi len tak napadlo. Možno už chlapa niekedy videli.”
“A pod akou zámienkou?”
“Ste detektív z oddelenia vrážd. Sledujete stopu. Chlapa mohli vidieť, ako sa potĺka okolo ústredia ÚVS. Nevidel ho náhodou niektorý zo strážcov? Také voľačo.”
“Dobre. Ale ak to zle vypáli, vy ste na vine.”
“Prečo by to malo zle vypáliť? Ste policajt a plníte si svoju povinnosť.”
Jevgenij Novikov si ešte pošomral a zavesil. Títo angličani sú šialenci. Koniec koncov, starý somár sa akurát ktorémusi z nich vlámal do bytu. Ale tisíc libier stálo za to.
AK SI PAVEL VOĽSKIJ myslel, že má od súdneho patológa z márnice pokoj, tak sa mýlil. 7. augusta, v to isté dopoludnie, čo jeho priateľ Novikov mal tajný rozhovor s dôstojníkom britskej spravodajskej služby, zazvonil telefón.
“Tu Kuzmin,” povedal hlas.
“Dobrý deň, pán profesor. Čo by sté potrebovali?” spýtal sa Voľskij.
“Ja nič, skôr naopak. Možno niečo pre vás mám.”
“Tak ďakujem pekne. A čo také?”
“Minulý týždeň vytiahli z Moskvy mŕtvolu. Bola vo vode asi dva týždne. Práve som s ňou skončil.”
Dva týždne vo vode za horúceho leta. Profesor musí mať žalúdok ako miešačku na betón. “Vražda?” spýtal sa Voľskij.
“Naopak. Má na sebe iba spodky. Zrejme si šiel v tej horúčave zaplávať, prišlo mu zle, utopil sa.”
“Ale to je nešťastie. My sme vraždy,” namietal Voľskij.
“Počúvajte, mladý človek. Len počúvajte. Ten človek mal také napuchnuté prsty, že mi to skoro ušlo, ale v záhyboch mäsa mal vrezanú obrúčku. Celozlatú, nie pozlátenú. Dal som ju dolu - pravdu povediac, musel som mu odrezať prst. Vnútri je vyryté ,N. I. Akopov. Od Lidie‘.”
“Veľmi zaujímavé, pán profesor, ale ak to nie je vražda -”
“Máte niekedy do činenia s oddelením nezvestných osôb?”
“Samozrejme. Každých pár dní mi posielajú fotky, či niekoho nepoznám.”
“Tak vidíte, a človek, ktorý má hrubú obrúčku, má možno rodinu. A ak bol nezvestný, možno to nahlásili. Na oddelení nezvestných nikoho nepoznám, tak som zavolal vám.”
Voľskij sa rozžiaril. Od ľudí z nezvestného potreboval láskavosti v jednom kuse. Teraz im azda pomôže rozriešiť nejaký prípad a ešte si šplhne. Poďakoval sa profesorovi a zavesil.
Na linke sa ohlásil jeho kontakt na oddelení nezvestných osôb.
“Nemáte hlásenie o nezvestnom menom N. I. Akopov?”
“Že či! Nezvestný od sedemnásteho júla. Hlásenie podala pani Akopovová, najbližšia príbuzná.”
“Lidia Akopovová?”
“Ako vieš? Štyri razy sa tu bola pýtať, či niečo nevieme. Kde je?”
“V chladiacom boxe v márnici na Druhom lekárskom. Šiel si zaplávať a utopil sa. Minulý týždeň ho vytiahli z Moskvy.”
“Skvelé. Stará bude rada. Teda tomu, že sa záhada rozrieši. Vieš, kto to je... teda bol?”
“Nemám šajnu,” povedal Voľskij.
“Iba osobný tajomník Igora Komarova, nášho budúceho prezidenta. Ďakujem, Pavel, máš to u mňa.”
No aby nie, pomyslel si Voľskij, keď sa znova pustil do práce.
OMAN, november 1987
Carey Jordan musel ten mesiac odstúpiť. Nie kvôli strateným agentom. Kvôli Irán-kontre. Pred rokmi CIA tajne predávala zbrane do Iránu, aby mohla podporovať povstalcov v Nicarague. Rozkaz prišiel od prezidenta Reagana cez nebohého direktora CIA Billa Caseyho. Carey Jordan splnil požiadavky svojho prezidenta a jeho direktora. Teraz jeden z nich trpel stratou pamäti a druhý bol mŕtvy.
Novým námestníkom riaditeľa pre operácie bol penzionovaný veterán CIA Richard Stolz, ktorý bol už šesť rokov mimo hry. Preto bol absolútne čistý a nijako sa nemohol zapliesť do aféry Irán-kontra. A nič nevedel ani o tom, ako pred dvoma rokmi vygumovali Odbor SVE. Kým sa stačil rozhliadnuť, všetko vzali do rúk byrokrati. Z trezoru bývalého NRO zobrali dva spisy a preložili ich k zvyšku spisov 301. Boli v nich detaily agenta s krycím menom Lysander a nového agenta s menom Delphi.
Jason Monk o tom nemal ani tušenia. Bol na prázdninách v Omane. Sústavne prehľadával rybárske časopisy a sliedil po nových miestach, kde je dobrá rybačka. Tak sa dočítal o veľkých rojoch tuniaka žltochvostého, ktoré v novembri a decembri plávajú okolo Muscatu, hlavného mesta Omanu.
Na tretí deň zistil, že na otvorenom mori ho spálilo slnko, a tak sa rozhodol ostať na brehu a chodiť po nákupoch. Chodil vtedy s fantastickou blondínou z ministerstva zahraničia, tak sadol do taxíka a šiel do súku pozrieť, či tam v stánkoch s látkami a starožitnosťami niečo pre ňu nenájde.
Vybral striebornú kanvicu na kávu s dlhým sosákom. Obchodník mu ju zabalil a dal do igelitovej tašky.
Monk zablúdil v labyrinte uličiek, ale nakoniec sa dostal na malé, kameňmi dláždené nádvorie, ktoré malo iba úzky vchod na jednom konci a na druhom východ. Cez nádvorie išiel nejaký chlap. Vyzeral európsky. Za ním boli dvaja Arabi. Obaja siahli za opasok, vytiahli zahnutú dýku a rozbehli sa popri Monkovi za svojím cieľom.
Monk reagoval bez rozmýšľania. Plnou silou sa rozohnal nákupnou taškou a zasiahol jedného z útočníkov zboku do hlavy. Niekoľko kíl kovu letiaceho plnou rýchlosťou zrazilo chlapa na zem.
Druhý muž s nožom zastal a potom sa rozohnal na Monka. Monk videl, ako sa vysoko vo vzduchu blysla čepeľ, vrhol sa pod ruku, odblokoval ju a vrazil päsť do špinavého rúcha vo výške, kde mal byť plexus solaris. Chlap voľačo vydržal. Zastonal a nôž nepustil, ale rozhodol sa ujsť. Jeho druh sa zviechal na nohy a pobral sa za ním. Nôž nechal na zemi.
Európan sa obrátil a zbadal, čo sa robí, ale neprehovoril ani slovo. Očividne vedel, že by bol mŕtvy, nebyť zásahu plavovlasého chlapa desať metrov od neho. Monk videl štíhleho mladého človeka s olivovou pleťou a tmavými očami v bielej košeli a tmavom obleku. Chcel prehovoriť, keď tu mu neznámy poďakoval ľahkým kývnutím hlavy a stratil sa. Monk sa zohol a zdvihol dýku. Nebola to omanská kundža, ale jemenská gambia s oveľa jednoduchšou a rovnejšou rukoväťou. Monk bol presvedčený, že vie, odkiaľ útočníci prišli. Boli to príslušníci kmeňov z jemenského vnútrozemia. Čo robili tak ďaleko na omanskom pobreží, a prečo tak nenávideli mladého Európana?
Vedený šiestym zmyslom sa pobral na americké veľvyslanectvo, našiel človeka z CIA a predstavil sa. “Nemáte náhodou obrázky našich priateľov z novej sovietskej ambasády?” spýtal sa.
Bolo všeobecne známe, že od fiaska s občianskou vojnou v Jemene v januári 1986 sa ZSSR odtiaľ stiahol; promoskovská jemenská vláda ostala chudobnejšia a zatrpknutá. Odvtedy život Rusa v Jemene visel na vlásku.
“Ja nie,” povedal Monkov kolega, “ale stavím sa, že Briti majú.”
Z amerického veľvyslanectva bolo iba pár krokov dolu cestou k oveľa honosnejšiemu britskému. Monk a jeho kolega prešli cez obrovské dvere z vyrezávaného dreva, kývli vrátnikovi a cez nádvorie zamierili do hlavnej budovy. Najvyšší dôstojník SIS ich čakal. “Tak aký máme problémik, starký?” spýtal sa Monka.
“Problémik máme taký,” odpovedal Monk, “že som práve videl v súku chlapa, o ktorom si myslím, že by to mohol byť Rus.”
“Tak sa pozrieme na naše ksichty,” povedal Brit.
Vzal ich hore schodmi. SIS sídlila na najvyššom poschodí. Vybral z trezora album a začali v ňom listovať.
Bol tam celý novoprišlý sovietsky personál, ľudia odfotografovaní na letisku, na prechode cez ulicu, alebo na otvorenej terase kaviarne. Mladý muž s tmavými očami bol posledný.
“Je to on?” spýtal sa muž zo SIS.
“Áno. Nemáte podrobnosti?”
Brit prezerel štôs karát. “Tu to máme. Tretí sekretár, vek dvadsaťosem rokov. Meno Umar Gunajev. Zrejme Tatár.”
“Nie,” povedal Monk zamyslene. “Je to Čečenec. A moslim.”
“Myslíte, že je z KGB?” spýtal sa Brit.
“Určite. Na sto percent vnútrak.”
“A chcete, aby sme s ním niečo spravili?”
“Nie,” odpovedal Monk. “Len ma zaujímalo, kto to je.”
Keď sa vracali nazad, chlap z CIA sa spýtal Monka: “Prečo ste si mysleli, že to bol Rus?”
“Len taký pocit.”
Bol to iba drobný detail, ale chlap v súku mal golier bielej rozhalenky vyložený na saku, ako to robievajú Rusi a ako by to človek zo Západu neurobil ani za nič.
INŠPEKTOR NOVIKOV si dohodol návštevu na ústredí ÚVS na desiatu ráno 10. augusta. Bol trocha nervózny, lebo predpokladal, že sa s ním nebudú dlho baviť.
Pán Žilin, personálny šéf, sa vyznačoval tmavosivým oblekom s vestou a precíznymi manierami. “Mám veľmi málo času, inšpektor,” povedal. “Prosím, čo vás sem privádza.”
“Len maličkosť. Vyšetrujem smrť človeka, o ktorom predpokladáme, že bol zločincom. Vlamačom. Jedna z našich svedkýň má dojem, že ho videla neďaleko tejto budovy. Videli ste niekedy tohto človeka?”
Žilin vyvalil oči na fotografiu. “Bože dobrý. Zajcev.”
“Kto?”
“Zajcev, starý upratovač. Zamestnali sme ho asi pred rokom. Vojenský vyslúžilec. Zdal sa spoľahlivý. Chodil každý večer, od pondelka do soboty.”
“Ale v poslednom čase nie?”
“Nie. Jednoducho sa neukázal. Po dvoch dňoch som musel zamestnať náhradu.” Žilin išiel k registračke a vybral spis. “Tu to je. Prezenčky. Pätnásteho júla prišiel ako obyčajne a aj odišiel ako obyčajne, čosi pred úsvitom. Od tých čias sa neukázal. Tá vaša svedkyňa ho musela vidieť, keď ráno išiel odtiaľto.”
“Tým by sa všetko vysvetlilo,” povedal Novikov.
“Nie celkom,” odsekol Žilin. “Vraveli ste, že bol vlamač.”
“Dva dni potom, čo odtiaľto odišiel, sa podľa všetkého zúčastnil na vlámačke do jedného bytu. Majiteľka ho identifikovala. O týždeň ho našli mŕtveho.”
“Strašné,” povedal Žilin. “Táto vlna zločinu, to je hanba. Vy by ste s tým mali voľačo spraviť.”
Novikov pokrčil plecami. “Usilujeme sa. Ale ich je veľa a nás málo, a zhora nemáme veľa podpory.”
“To sa zmení, pán inšpektor. To sa zmení.” Žilinovi sa v očiach objavil mesianistický lesk. “O pol roka odo dneška bude naším prezidentom pán Komarov. Potom uvidíte, ako zatočí so zločinnosťou. Dúfam, že môžeme počítať s vaším hlasom.”
“To je bez debaty. Éé, nemáte súkromnú adresu toho upratovača?”
Žilin ju načarbal na útržok papiera a podal mu ju.
Dcéra bola uplakaná, ale odovzdaná osudu. Pozrela na fotografiu a prikývla. Potom vrhla pohľad na skladaciu posteľ pri stene obývačky. Aspoň bude o čosi viac miesta.
Novikov odišiel. Oznámi všetko Voľskému, ale tu zrejme nebude dosť peňazí na pohreb. Radšej nech sa oň postará mesto Moskva.
Aspoň bude Voľskij môcť uzavrieť spis. Pokiaľ ide o vraždy, Zajcevova smrť pribudne na kopu k ostatným deväťdesiatim siedmim percentám.
MOSKVA, jún 1988
Valerij Kruglov - agent Delphi - bol doma už desať mesiacov. S kontaktom naverbovaným v zahraničí je vždy riziko, že si to po návrate domov rozmyslí a neohlási sa. Aby človek pracoval proti tyranii znútra, na to treba chladnú odvahu, a tá niektorým ľuďom chýba.
Ale Kruglov držal slovo. Trikrát komunikoval s Monkom prostredníctvom mŕtvych schránok a zaslal zo sovietskeho Ministerstva zahraničných vecí politické dokumenty najvyššej úrovne. V rokoch 1987 a 1988 sa východoeurópske satelity blížili k otvorenej vzbure - Poľsko sa už do nej pustilo; Rumunsko, Maďarsko a Československo vreli - a bolo vrcholne dôležité vedieť, ako Moskva zamýšľa zvládnuť situáciu. A Kruglov to odhalil.
Lenže v máji agent Delphi naznačil, že potrebuje osobné stretnutie. Má niečo dôležité; chce sa rozprávať so svojím priateľom Jasonom.
Harry Gaunt, šéf Odboru SVE, bol krajne znepokojený. “Mohla by to byť pasca. No dobre, šifry naznačujú, že je spoľahlivý. Ale mohli ho odhaliť. Mohol im všetko vysypať. A vy viete priveľa.”
“Harry, dnes navštevujú Moskvu státisíce amerických turistov. To nie je ako za starých čias. KGB ich nemôže všetkých monitorovať. A budem mať perfektnú legendu. Som len neškodná americká nula s turistickým sprievodcom. Dajte na mňa.”
Akási nadácia pripravovala študijnú skupinu, ktorá mala navštíviť rozličné moskovské múzeá, pričom zlatým klincom mala byť návšteva slávneho Múzea orientálneho umenia. Monk sa prihlásil.
Životopis a dokumenty Dr. Philipa Petersa boli nielen dokonalé, ale dokonca pravé. Keď skupina v polovici júna pristála na moskovskom letisku, Kruglov už bol informovaný. Privítal ich obligátny sprievodca z Inturistu a ubytovali sa v príšernom hoteli Rossija, ktorý je asi taký veľký ako väznica v Alcatraze, ale menej pohodlný. Na tretí deň navštívili Múzeum orientálneho umenia.
Monk zbadal svojho človeka asi po dvadsiatich minútach. Poslušne sa vláčil za sprievodcom a Kruglov chodil za nimi. Nik ich nesledoval; kým Monk zamieril do bufetu, mal už v tomto smere istotu.
Každý pil kávu osve, ale Monk zachytil Kruglovov pohľad. Keby toho človeka bolo zatklo KGB a mučilo ho, kým by sa nepoddal, určite by v tých očiach voľačo bolo. Strach. Zúfalé odhodlanie. Kruglov mal okolo očí radostné vrásky. Alebo bol najdokonalejším dvojitým agentom vo svetových dejinách, alebo bol čistý. Monk vstal a zamieril na záchod. Kruglov šiel za ním. Počkali, kým odišiel chlap, čo si umýval ruky, potom sa objali.
“Ako sa máte, priateľ môj?” spýtal sa Monk.
“Dobre. Mám teraz vlastný byt. Môžu ma navštevovať deti a môžem ich aj prenocovať.”
“Nikto nemal nijaké podozrenie? Myslím, pokiaľ ide o peniaze.”
“Nie. Dnes berú všetci. Bol som priveľmi naivný.”
Rozprávali sa ešte zo desať minút a Kruglov mu odovzdal balík, ktorý doniesol. Pravé dokumenty, tvrdé kópie, priamo z kancelárie ministra zahraničných vecí Edvarda Ševardnadzeho.
Zase sa objali a po jednom odišli. Monk sa vrátil k svojej skupine a o dva dni odletel s nimi do Ameriky.
Dokumenty odhaľovali, že ZSSR kráti prakticky všetky programy pomoci tretiemu svetu, vrátane Kuby. Ekonómia sa prepadala a koniec bol na dohľad. Americké ministerstvo zahraničia bolo nadšené.
Keď sa Monk vrátil do Langley, dozvedel sa, že ho čaká ďalšie povýšenie. A okrem toho, že Nikolaj Turkin, agent Lysander, má ísť do východného Berlína ako veliteľ všetkých operácií Direktorátu K v rámci tamojšieho KGB. Bola to vynikajúca pozícia, pretože poskytovala prístup ku každému sovietskemu agentovi v Západnom Nemecku.
INŠPEKTOR NOVIKOV si povedal, že zvestuje svoje novinky kolegovi Voľskému po práci pri pive. Zase sa stretli v kantíne; pivo bolo lacné.
“Hádaj, kde som strávil predpoludnie.”
“V posteli s baletkou.”
“Až také dobré to zas nebolo. Ale bol som na centrále ÚVS. A mimochodom, pivo platíš ty. Rozriešil som ti prípad.”
“Ktorý?” spýtal sa Voľskij.
“Ten starý, čo ho našli v lese pri Minskej ceste. Bol to upratovač na ústredí ÚVS, kým sa nedal na vlámačky, aby si trocha privyrobil. Tu máš detaily.”
Voľskij preletel zrakom hárok papiera, ktorý mu Novikov podal. “V poslednom čase sa im na tom ÚVS lepí smola na päty,” povedal.
“Ako to?”
“Komarovov osobný tajomník si šiel minulý mesiac zaplávať a nevrátil sa. Minulý týždeň ho vytiahli z vody.”
Novikov sa zamyslel. Popravde by mal to pivo predsa len zaplatiť on. Koniec koncov, má od Angličana dostať tisíc libier šterlingov. A teraz mu môže dať aj čosi navyše. Na účet podniku.
LANGLEY, september 1988
Keď sa prvý raz nadhodila možnosť usporiadať konferenciu o teoretickej fyzike v centre počítačového priemyslu v Silicon Valley a ktosi navrhol, aby na ňu pozvali aj delegáciu zo ZSSR, nik nerátal s tým, že by to prijali. Ale koncom roku 1987 začali Gorbačovove reformy zaberať a na prekvapenie organizátorov seminára sa Moskva podvolila poslať osem účastníkov.
Mená sa museli predložiť úradu pre prisťahovalectvo a ten požiadal ministerstvo zahraničia, aby ich skontrolovalo. Keď zoznam došiel do Langley, postúpili ho Odboru SVE, a tak ho dostal Monk. Podrobil mená bežným kontrolám a výsledok bol nula. O nikom na tom zozname CIA ani len nepočula, nie to ešte, aby ho kontaktovala či verbovala.
Monk skúsil ešte posledný ťah. Bola to malá pravdepodobnosť, ale vedel, že FBI má podrobný zoznam sovietskych občanov, ktorí dostali v Spojených štátoch azyl. Tá malá pravdepodobnosť sa netýkala toho, či FBI pomôže, ale možnosti, či by Sovieti vôbec dovolili, aby ZSSR opustil vedec, ktorý má v USA príbuzných. Najskôr by to nikdy nepripustili. Príbuzní v Spojených štátoch boli závažným bezpečnostným rizikom.
Z ôsmich mien na zozname sa dve znova vynorili na listine FBI. Jedno bola číra zhoda okolností; rodina v Baltimore nemala absolútne nič spoločné s prichádzajúcim ruským vedcom.
Druhý prípad bol zvláštny. Jevgenija Rozina, teraz bytom v New Yorku, bola utečenkyňa, ktorá požiadala o azyl prostredníctvom veľvyslanectva Spojených štátov vo Viedni počas pobytu v utečeneckom tábore v Rakúsku a jej žiadosti vyhoveli. V Amerike porodila dieťa, ale chlapca zaregistrovala pod iným menom: Ivan Ivanovič Blinov. Monk vedel, že to znamená Ivan, syn Ivana. Bolo jasné, že chlapec je nemanželský.
Jedno z mien na zozname znelo Profesor doktor Ivan J. Blinov. Bolo to nezvyčajné meno, Monk sa s ním ešte nestretol. Sadol na vlak a odcestoval do New Yorku.
JEVGENIJA ROZINA bola asi štyridsaťročná - tmavá, vitálna a pekná. Keď prišla domov aj so synom, ktorého vyzdvihla zo školy, Monk čakal v hale jej činžiaku.
Smiech na tvári jej zamrzol, keď sa predstavil ako úradník prisťahovaleckej služby. Slová “prisťahovalecký úrad” stačia, aby sa každého prisťahovalca, aj takého, čo má papiere v absolútnom poriadku, zmocnil strach.
Zhovárali sa v obývačke jej malého, ale vrcholne čistého bytu. Jevgenija zaujala obranný postoj a mala sa na pozore, ale Monk mal svoj šarm a milý úsmev, a tak sa po chvíli začala správať uvoľnenejšie. “Viete, ako to je, pani Rozina. Spisy, spisy, stále spisy. Ak sú v poriadku, šéf je spokojný. Ak nie...”
“Ale veď ja mám papiere v poriadku,” povedala. “Pracujem ako ekonómka a prekladateľka. Platím dane.”
“To vieme, milostivá pani. Všetko je v poriadku. Ide len o to, že svojho syna, malého Ivana, ste zapísali pod iným menom. Prečo?”
“Dala som mu meno po otcovi.”
“Samozrejme. Pozrite, píšeme rok 1988. Ak majú syna dvaja ľudia, ktorí sa nezosobášili, to nie je pre nás problém. Lenže spisy sú spisy. Nemohli by ste mi dať meno jeho otca? Prosím vás.”
“Ivan Jevdokimovič Blinov,” povedala.
Presne. Meno na zozname.
“Mali ste ho veľmi rada, pravda?”
V očiach sa jej objavil neprítomný výraz. “Áno,” zašepkala.
“Prosím vás, porozprávajte mi o Ivanovi.”
Jason Monk mal viacero talentov, a medzi nimi aj zvláštnu schopnosť presvedčiť ľudí, aby sa s ním zhovárali. Vyše dvoch hodín mu rozprávala o otcovi svojho syna.
Blinov sa narodil roku 1938 v Leningrade ako syn univerzitného učiteľa fyziky, ktorý zomrel počas nemeckej blokády roku 1942. Po promócii na prestížnom Fyzikálno-technologickom inštitúte - čo bola vyhňa, z ktorej vyšli najpokročilejší konštruktéri atómových zbraní - ponúkli mladému Blinovovi prácu vo vedeckom mestečku, takom tajnom, že trvalo roky, kým sa o ňom Západ vôbec dopočul: Arzamas-16. Životné podmienky tam boli na sovietske pomery prepychové - byt, síce malý, ale vlastný, obchody lepšie ako hocikde inde v celom štáte, vyšší plat a neobmedzené výskumné možnosti. Nemal iba jedno - právo odísť.
Ešte pred tridsiatkou sa zoznámil a oženil s Vaľjou, knihovníčkou a učiteľkou angličtiny v Arzamase-16. Sprvu boli šťastní, ale pomaly začala manželstvo kaliť jedna chyba - nemohli mať dieťa, hoci ho zúfalo chceli.
Na jeseň roku 1977 bol Ivan Blinov na dovolenke v kúpeľoch v Kislovodsku na severnom Kaukaze, a tam so zoznámil s Jevgenijou Kozinou. Ako to často bývalo v pozlátenej klietke, jeho žena si musela vziať dovolenku v inom čase.
Žena, ako ju volali, bola živá, neúctivá, počúvala “hlasy” -Hlas Ameriky a BBC - a čítala odvážne liberálne časopisy. Ivana Blinova priam očarila. Dohodli sa, že si budú písať.
V roku 1979 sa stretli zas, tentoraz na Jalte. Uvedomili si, že sú do seba zaľúbení, ale bola to beznádejná láska. Blinov cítil, že nemôže opustiť ženu. Nechcel jej urobiť hanbu rozvodom, keď žili v takej uzavretej spoločnosti.
Žena neodporovala, ale z iného dôvodu. Povedala mu čosi, čo dovtedy tajila. Keby sa vzali, kazilo by mu to kariéru. Bola Židovka. Už si podala žiadosť o vysťahovanie do Izraela. Bozkávali sa, milovali sa, a rozišli sa.
“Zvyšok poznáte,” povedala.
“A Ivan Ivanovič?”
“Šesť týždňov po Jalte som si uvedomila, že nosím jeho dieťa.”
“Povedali ste synovi, akého má otca?”
“Áno. Že to je veľký človek. Láskavý človek. Ale je ďaleko.”
“Napísali ste mu niekedy, povedali ste mu to?”
“A načo?” spýtala sa trpko. “Je ženatý. Žije v pozlátenej väznici. Čo som mohla robiť? Pripomínať mu to všetko? Nechať ho túžiť po tom, čo nemôže dosiahnuť?”
“Blinov by mal vedieť, že má syna,” povedal Monk. “Nech mu chlapec napíše. Postarám sa, aby otec dostal jeho list.”
Ešte kým šiel spať, malý sedemročný chlapec napísal v dojímavo nedokonalej ruštine list, ktorý sa začínal: “Milý otecko ...”
© Literární doupě
on-line knihovna, zdroj pro čtenářský deník, referáty, seminárky z češtiny, přípravu na maturitu a povinnou četbu;
knihy zdarma (free e-books) v epub a pdf, recenze, ukázky, citáty, životopisy, knihy pro Kindle a další čtečky