Hermann Hesse
preklad: Hana Ferkova

PODIVUHODNÉ POSOLSTVO Z INEJ HVIEZDY
kompletná kniha, e-book

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

TIEŇOHRA

Široké priečelie zámku zo svetlého kameňa hľadelo veľkými oknami na Rýn a močiare a na jasnú, vzdušnú krajinu plnú vody, tŕstia a vŕb. Modravé lesnaté vrchy vytvárali v nedozernej diaľave nežne lomený oblúk, za ktorým sa náhlili oblaky a pri teplom južnom vetre bolo vidieť, ako sa v diaľke belejú a ligocú zámky a sedliacke dvory. Priečelie sa ako mladé žieňa márnivo a spokojne zrkadlilo v ticho prúdiacej rieke, ozdobné kríky ovísali jasnozelenými konármi až do vody a v prúde popri múroch sa hojdali na bielo pomaľované výletné gondoly. V tejto slnečnej časti zámku nik nebýval. Odkedy sa pominula barónka, boli izby prázdne – okrem najmenšej. Býval v nej, predtým aj potom, básnik Floribert. Majiteľka uvrhla do hanby svojho muža i zámok, a z jej veselého početného dvoranstva nezostalo nič, iba biele výletné člny a tichý veršovník.

Zámocký pán býval, odkedy ho stihlo nešťastie, v zadnej časti budovy. Obrovská, osamelo stojaca veža z rímskych čias tu zatemňovala malý dvor, múry boli pochmúrne a vlhké, obloky úzke a nízke a tesne na tônistý dvor vyúsťoval tmavý park s hustým porastom starých javorov, starých topoľov a starých bukov.

Básnik žil v ničím nerušenej samote na svojej slnečnej strane. Jedával v kuchyni a baróna často nevidel celé dni.

»Žijeme v tomto zámku ako tiene,« povedal priateľovi z mladosti, ktorý ho raz navštívil a ktorý v nehostinných priestoroch mŕtveho domu vydržal len deň. Za oných čias písaval Floribert pre barónkinu spoločnosť bájky a galantné rýmovačky; po rozpustení veselej domácnosti tu bez opýtania zostal naďalej, lebo jeho prostá myseľ sa väčšmi obávala svetského hurhaja a boja o chlieb ako osamelosti smutného zámku. Už dlho nepísal nijaké básne. Keď večer pri západnom vetre ponad rieku a žltý šachor pozoroval v diaľke modravé hory a letiace oblaky a keď v starom parku počúval, ako sa kolíšu vysoké stromy, vymýšľal pritom dlhé básne bez slov, ktoré sa nedali napísať. Jedna z tých básní sa volala Boží dych a hovorila o teplom južnom vetre, druhá Útecha duše a bolo to rozjímanie o farbistých jarných lúkách. Floribert nevedel tieto básnické výtvory prednášať alebo spievať, lebo v nich neboli slová, ale niekedy ich, najmä večer, sníval a cítil. Čas trávieval zväčša v dedine, kde sa hrával s malými plavovlasými deťmi, alebo rozosmieval mladé panie a panny, keď pred nimi strhával klobúk ako pred šľachtičnami. Najšťastnejší bol, keď stretol pani Agnesu, peknú pani Agnesu, vychýrenú pani Agnesu s útlou dievčenskou tváričkou. Vždy ju pozdravil hlbokým úklonom a pekná žena prikývla, zasmiala sa, pozrela mu do rozpačitých očí a so smiechom šla ďalej ako slnečný lúč.

Pani Angesa bývala v jedinom dome, ktorý hraničil s pustnúcim zámockým parkom a prv slúžil ako barónov čeľadník. Jej otec bol horár a dom dostal darom za akési mimoriadne služby od otca terajšieho pána. Agnesa sa vydala mladučká a teraz sa ako mladá vdova vrátila domov; po otcovej smrti bývala v osamelom dome sama so slúžkou a slepou (...)

(......)