Hermann Hesse
preklad: Hana Ferkova

PODIVUHODNÉ POSOLSTVO Z INEJ HVIEZDY
kompletná kniha, e-book

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

IRIS

V jari svojho detstva behával Anzelm po zelenej záhrade. Jeden kvet medzi matkinými kvetmi, kosatec, mu bol mimoriadne drahý. Prikladal si líca na jeho vysoké jasnozelené listy, ohmatával a hladkal ich kopijovité konce, privoniaval k veľkému zázračnému kvetu a dlho naň hľadel. Z bledobelasého kvetného lôžka sa dvíhali dlhé rady žltých piestikov, pomedzi ne sa do kalicha a do vzdialeného modrého tajomného kvetu rozbiehala jasná cestička. Miloval ten kvet a dlho naň hľadieval a jeho jemné žlté články sa mu javili hneď ako zlatý plot na kráľovskej záhrade, hneď ako dva rady krásnych zasnených stromov, ktorými nehýbe vietor a pomedzi ktoré vedie dnu jasná tajuplná cesta, popretkávaná sviežimi, ako sklo jemnými žilkami. Klenba sa mocne vzpínala, na spiatočnej ceste sa chodník pomedzi zlaté stromy strácal v nepredstaviteľnej hĺbke, ponad ktorú sa týčila fialová klenba a vrhala čarovné riedke tiene na ticho čakajúci zázrak. Anzelm vedel, že tu má kvet ústa, že za skvostnou rastlinnou žlťou v modrej hlbine býva jeho srdce a jeho myšlienky a že touto pôvabnou, jasnou, sklovito žilkovanou cestou vchádza a vychádza jeho dych a jeho sny.

Vedľa veľkého kvetu boli menšie, ktoré sa ešte nerozvili, stáli na pevných šťavnatých stonkách v malom kalichu z hnedastozelenej kože; mladý fialkastý kvet, zababušený do jasnej zelene, sa ticho a mocne predieral von; hore jemne vykúkal nežne a pevne zavinutý mladý, tuhofialový konček. Aj na týchto mocne zvinutých mladých lupeňoch bolo vidieť storako žilkovanú kresbu.

Ráno, keď sa sem vracal z domu, zo spánku, zo snov a z ďalekých svetov, záhrada ho vždy znovu a nie márne očakávala, a kde včera zo zelenej čaše uprene hľadel nahusto zvinutý kvetný vrcholček, teraz tu visel mladý list, riedky a modrý ako povetrie, ako jazýček a ako pera, hmatkajúc hľadal svoj tvar a svoju klenbu, o ktorej dlho sníval, a celkom naspodku, kde ešte ticho bojoval so svojím okvetím, sa už dala tušiť jemná žltá rastlinka, svetlá žilkovaná cesta a ďaleká voňavá hlboko uložená duša. Možno už napoludnie, možno večer sa otvoril, ponad zlatý rozprávkový les preklenul belasý stan z hodvábu a z čarovnej priepasti ticho vydýchol svoje prvé sny, myšlienky a svoj prvý spev.

Svitol deň, keď sa v tráve belaseli samé zvončeky. Svitol deň, keď záhradou zrazu zaznel nový zvuk, zaviala nová vôňa a nad červenkastým, slnkom prehriatym lístím mäkko a zlatisto visela prvá čajová ruža. Svitol deň, keď už nekvitli nijaké kosatce. Odišli, dolu do vonných tajomstiev viac neviedol nijaký chodník so zlatým plotom, cudzo tu stáli meravé listy, nevľúdne a ostré; ale v kríkoch dozrievali červené maliny a nad astrami si voľne a ihravo poletovali nevídané červenohnedé motýle s perleťovými chrbátikmi a bzučiace roje so sklovitými krídelkami.

Anzelm sa zhováral s motýľmi a s oblými kamienkami, priatelil sa s chrobákom a jašteričkou, vtáčence mu rozprávali vtáčie príbehy, papradie mu tajne ukázalo pod strieškou obrovských listov naznášané semeno, zelené (...)

(......)