Hermann Hesse
preklad: Hana Ferkova

PODIVUHODNÉ POSOLSTVO Z INEJ HVIEZDY
kompletná kniha, e-book

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

ROZPRÁVKA O PRÚTENEJ STOLIČKE

Istý muž osamelo sedel vo svojej manzarde. Veľmi túžil stať sa maliarom, bol by však musel prekonať veľa ťažkostí – v prvom rade – pokojne si býval v manzarde, bol už postarší a zvykol si dlhé hodiny sedávať pred malým zrkadlom: pokúšal sa nakresliť autoportrét. Zaplnil si kresbami celý zošit a s niektorými bol veľmi spokojný.

»Na to, že nemám nijaké vzdelanie,« vravel si, »sa táto kresba dosť podarila. A aká zaujímavá vráska tu vedľa nosa! Vidno, že mám čosi z mysliteľa alebo čosi podobné. Treba už iba trochu zdvihnúť kútiky úst a docielim svojský, priam zádumčivý výraz.«

Keď však potom výkresy po čase znovu prezeral, zväčša sa mu vôbec nepáčili. Bolo to nepríjemné, usúdil však, že robí pokroky a že si kladie čoraz väčšie nároky.

Tento mladý muž nenažíval s vecami, ktoré mal vo svojej manzarde, v želateľnom vrúcnom vzťahu, no ani v zlom. Nerobil im ani viac, ani menej príkoria ako väčšina ľudí, sotva sa na ne pozrel a zle ich poznal.

Keď sa mu ďalší portrét znovu celkom nevydaril, čítaval zavše knihy a dozvedel sa, ako sa to podarilo iným, ktorí začínali podobne ako on – ako skromní a celkom neznámi mladí ľudia – potom sa však veľmi preslávili. Rád tie knihy čítaval a čítaval v nich vlastne svoju budúcnosť.

Jedného dňa si znovu takto akosi bez vôle, skormútene sedel doma a čítal o istom veľmi slávnom holandskom maliarovi. Čítal, že maliara posadla naozajstná náruživosť, ba posadnutosť stať sa dobrým maliarom a že tej túžbe načisto podľahol. Mladý muž zistil, že sa tomu maliarovi v kadečom podobá. Keď čítal ďalej, objavil to i to, čo sa už s ním natoľko nezrovnávalo. Popri inom čítal, ako Holanďan za zlého počasia, keď sa nedalo maľovať vonku, zanovito a vášnivo maľoval všetko, aj tú najmenšiu vec, čo mu padla do očí. Tak raz namaľoval pár starých drevákov a inokedy starú krivú stoličku, hrubú neotesanú kuchynskú sedliacku stoličku z obyčajného dreva s pomerne zodratou sedačkou vypletenou slamou. Túto stoličku, o ktorú by sa nik iný istotne ani neobzrel, namaľoval maliar s toľkou láskou a oddanosťou, s toľkou vášňou a oduševnením, že sa obraz stal jedným z najkrajších majstrových diel. Spisovateľ vedel o namaľovanej stoličke povedať veľa pekných, priam dojímavých slov.

Mladý muž prestal čítať a zamyslel sa. To bolo niečo, o čo sa mohol pokúsiť. Rozhodol sa, že hneď – lebo to bol muž mimoriadne rýchlych rozhodnutí – že hneď napodobní príklad veľkého majstra a vyskúša túto cestu k šťastiu.

Poobzeral sa v svojej podkrovnej izbietke okolo seba a zistil, že sa na veci, medzi ktorými býva, vlastne sotva poriadne pozrel. Nenašiel krivú stoličku so slamenou sedačkou, neboli tu ani dreváky. Na chvíľu ho to skormútilo a rozladilo a aj teraz, ako už často predtým, keď čítal o živote veľkých mužov, stratil náladu. Zistil, že všetky tie maličkosti a náznaky a zázračné náhody, ktoré v živote iných hrali takú krásnu úlohu, (...)

(......)