Hermann Hesse
preklad: Hana Ferkova

PODIVUHODNÉ POSOLSTVO Z INEJ HVIEZDY
kompletná kniha, e-book

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

MALIAR

Maliar menom Albert nemohol za mladi získať svojimi obrazmi úspech a uznanie, po akom túžil. Utiahol sa a povedal si, že si vystačí sám so sebou, a dlhé roky sa o to pokúšal. Čoraz väčšmi však videl, že si sám nemôže stačiť. Sedel a maľoval akýsi hrdinský obraz a pri práci mu znovu a znovu schádzala na um myšlienka: »Treba vlastne, aby si robil, čo robíš? Treba vôbec tieto obrazy maľovať? Nebolo by pre teba a pre každého práve tak dobre, keby si sa len prechádzal a popíjal víno? Znamená vari tvoje maľovanie aj pre teba niečo iné, ako že sa trochu rozptýliš, trochu zabudneš, trochu si skrátiš čas?«

Také myšlienky neosožili jeho práci a časom Albert takmer prestal maľovať. Prechádzal sa, popíjal víno, čítal knihy, cestoval. Lenže ani táto činnosť ho neuspokojovala.

Často premýšľal, s akou túžbou a nádejami kedysi začal maľovať. Cítil a želal si, aby medzi ním a svetom vzniklo mocné puto a prúdenie, aby sa medzi ním a svetom ustavične chvelo a tichou hudbou zaznievalo niečo mocné a vrúcne. Obrazmi hrdinov a heroickými krajinkami chcel vyjadriť a uspokojiť svoje vnútro, aby mu potom zvonka zažiarilo a živo a vďačne šlo v ústrety úsudkom ľudí, ktorí sa na jeho obrazy pozreli.

Nuž toto teda nenašiel. Bol to sen, no aj sen pozvoľna slabol a rozplýval sa. Ale teraz, keď Albert blúdil svetom, samotársky sa zdržiaval na odľahlých miestach, cestoval loďou alebo sa túlal horskými úžľabinami, sen sa mu čoraz častejšie vracal, iný ako kedysi, ale práve taký krásny, práve taký mocný, vábivý, práve taký túžobný, žiariaci mladou silou.

Ó, ako často po tom túžil – cítiť chvenie medzi sebou a všetkými vecami sveta. Cítiť, že jeho dych a dych vetra a mora je jedným dychom, aby ho so všetkým ostatným spájalo bratstvo a spriaznenosť, láska a blízkosť, zvuk a súzvuk.

Nežiadalo sa mu už maľovať obrazy, v ktorých by zobrazil seba a svoju túžbu, ktoré by mu prinášali porozumenie a lásku, ktoré by ho objasňovali, zdôvodňovali jeho tvorbu a preslávili ho. Nemyslel viac na hrdinov a hrdinské pochody, ktoré by ako nejasný obraz vyjadrovali a líčili jeho vlastné bytie. Túžil iba po pocite oného chvenia, oného mocného prúdu, onej skrytej vrúcnosti, v ktorej by sa sám stal ničím a zahynul, zomrel a nanovo sa zrodil. Už len nový sen o tom, už len nová posilnená túžba po tom robila život znesiteľným, vnášala doň niečo ako zmysel, rozjasňovala, vyslobodzovala.

Albertovi priatelia, ak ešte nejakých mal, nerozumeli jeho rojčeniu. Videli iba to, že tento človek sa čoraz väčšmi uzatvára, že tichšie a nezvyčajnejšie hovorí a usmieva sa, že sa dlho zdržiava inde a že sa nezúčastňuje na tom, čo je iným ľuďom milé a čo pokladajú za dôležité, že sa nemieša do politiky a neobchoduje, nechodieva na strelecké slávnosti a bály, nezapája sa do múdrych rozhovorov o umení ani do ničoho iného, v čom ostatní nachádzali záľubu. Stal sa čudákom a spola bláznom. Chodieval sivým chladným zimným povetrím a vdychoval jeho farby a vône, bežal za malým dieťaťom, ktoré si (...)

(......)