Hermann Hesse
preklad: Hana Ferkova

PODIVUHODNÉ POSOLSTVO Z INEJ HVIEZDY
kompletná kniha, e-book

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

PIKTOROVE PREMENY

Sotva Piktor vkročil do raja, zastal pred akýmsi stromom, ktorý bol súčasne mužom i ženou. Piktor ho úctivo pozdravil a spýtal sa: »Si ty strom života? « Keď sa mu však namiesto stromu chystal odpovedať had, odvrátil sa a šiel ďalej. Všade mal oči a všetko sa mu veľmi páčilo. Zreteľne cítil, že je vo vlasti a pri prameni života.

A znovu uzrel strom, a ten bol zároveň Slnkom i Mesiacom.

Vraví Piktor: »Si ty strom života? «

Slnko prikývlo a zasmialo sa, Mesiac prikývol a usmial sa.

Hľadeli naňho zázračné kvety, samá farba a svetlo, s mnohorakými očami a tvárami. Zopár ich prikyvovalo a smialo sa, niektoré prikyvovali a usmievali sa, iné neprikyvovali a neusmievali sa: mlčali omámené, do seba pohrúžené, akoby vlastnou vôňou opojené.

Jeden kvet spieval fialovú pieseň, jeden spieval tuhobelasú uspávanku. Jeden kvet mal veľké modré oči, iný mu pripomínal prvú lásku. Jeden voňal záhradou jeho detstva, jeho sladká vôňa znela ako matkin hlas. Iný kvet sa naňho usmial a vystieral k nemu dlhé červené zahnuté jazyky. Oblizol ho, chutil surovo a divo, živicou a medom, ale aj bozkom ženy.

Piktor stál uprostred všetkých tých kvetov plných túžby a stiesňujúcej radosti. Srdce akoby bolo zvonom, mocne búšilo, búšilo veľmi, túžobne vyžarovalo svoje želanie do nepoznaného tušeného sveta.

Piktor uzrel v tráve vtáka, uvidel ho zblízka, farbami sa blýskal, vari všetky farby ten vták kdesi získal.

Spýtal sa krásneho pestrého vtáka: »Ó, vták, kde nájdem šťastie?« »Šťastie,« odvetil krásny vták a usmial sa zlatým zobákom, »šťastie, ó, priateľ, je všade v šírom svete, na horách i dolách, v krištáľoch i kvete. Tam všade rastie šťastie.«

Pri týchto slovách si vták radostne našuchoril perie, pohol hrdielcom, potriasol chvostom, zažmurkal očkom, ešte raz sa usmial, a ľaľaže: vtáča sa zmenilo na pekný kvet, períe-listy, pazúriky-korienky. Jarabými farbami sa ligotal a pri tanci rastlinou sa stal.

Piktor len vyjavené hľadel.

A hneď nato vtáčí kvietok zaševelil listami a tyčinkami, poznove mal sýte okvetie, už nemal nijaké korienky, zľahka sa pohol, pomaly sa vzniesol a stal sa žiarivým motýľom, ktorý hojdavo poletoval bez tiaže, veď ho už nič neviaže, ba aj tvár – ligot, žiar.

Piktor vyvalil oči. Tu však nový motýľ, veselý pestrý vtákokvetomotýľ s jasnou farbistou tvárou, zakrúžil okolo udiveného Piktora, zatrblietal sa na slnci, nežne ako vločka sa zniesol k zemi, zosadol tesne k Piktorovým nohám, jemnučko dýchol, máličko sa mu zachveli jagavé krídla, zrazu sa zmenil na farbistý krištáľ a z hrán vytrysklo červené svetlo. Zo zelenej trávy a byliniek jasavo, ako keď vyzváňajú zvony, zázračne zažiaril drahokam. No akoby ho volala jeho vlasť, útroby zeme, zmenšoval sa a mizol.

Piktora schvátila nepremožiteľná túžba, čiahol za miznúcim kameňom a vzal si ho. Nadšene hľadel do jeho magického svetla, akoby mu do srdca vlievalo tušenie všetkého blaženstva.

Na konári odumretého stromu sa nenazdajky skrútil had a zasipel mu do (...)

(......)