Hermann Hesse
preklad: Hana Ferkova

PODIVUHODNÉ POSOLSTVO Z INEJ HVIEZDY
kompletná kniha, e-book

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

KÚZELNÍKOVO DETSTVO

Znovu a znovu duša moja chváta ku tvojim studniam, povesí dávnoveká, z nich milo znie mi tvoja pieseň zlatá, ako sa smeješ, sníš, prúd sĺz ti tvárou steká. A z tvojich hlbočín ma čosi upomína, pošepky slovo zaklínacie vraví, zmámený spím sťa po pohári vína a ty ma voláš, voláš do diaľavy.

Nevychovávali ma len rodičia a učitelia, ale aj vyššie skryté a tajuplné moci, medzi nimi aj boh Pan, ktorý stál v sklenenej skrini môjho starého otca v podobe malého tancujúceho bôžika. Toto božstvo, ale aj iné, sa ma ujali už v detských rokoch, a skôr než som vedel čítať i písať, ma tak zaplavili pradávnymi orientálnymi predstavami a myšlienkami, že som neskôr každé stretnutie s indickými a čínskymi mudrcmi pokladal za opätovné stretnutie a za návrat domov. Jednako som Európan, dokonca som sa narodil v činorodom znamení Strelca, a celý život som vášnivo vyznával západoeurópske cnosti: prchkosť, zmyselnosť a neukojiteľnú zvedavosť. Našťastie som sa, tak ako iné deti, už pred prvými školskými rokmi naučil, čo je pre život veľmi potrebné a cenné, naučili ma to jablone, dážď a slnko, rieka a lesy, včely a chrobáky, naučil ma to boh Pan, naučili ma to tancujúce božstvá zo zbierky starého otca. Vyznal som sa vo svete, nebojácne som prichádzal do styku so zvieratami, zhováral sa s hviezdami, rozumel som ovocnej záhrade, vode, rybám a vedel som spievať hŕbu piesní. Vedel som aj čarovať, čo som potom, žiaľ, zakrátko zabudol, iba v staršom veku som sa to znovu naučil a voľne som narábal touto podivuhodnou múdrosťou detstva.

Potom prišli školské vedomosti – učil som sa hravo a rád. Škola sa našťastie nezaoberala tými dôležitými činnosťami, bez ktorých sa v živote nemožno zaobísť, ale najmä hrami a milými zábavkami, ktoré ma rozveseľovali, a vedomosťami, z ktorých ma mnohé verne sprevádzali po celý život; ešte aj dnes viem veľa pekných žartovných latinských slov, veršov a porekadiel, poznám počet obyvateľov mnohých miest a všetkých svetadielov, pravda, nie dnešných, ale z osemdesiatych rokov.

Po trinásty rok som sa ani raz vážne nezamýšľal, čím raz budem a čomu sa mám vyučiť. Tak ako všetci chlapci, aj ja som niektoré povolania zbožňoval a závidel som poľovníkom, pltníkom, furmanom, povrazolezcom a polárnym cestovateľom. Najväčšmi som však túžil stať sa kúzelníkom. K tomu smerovalo moje najväčšie, najvrúcnejšie úsilie, bola to akási nespokojnosť s tým, čo sa nazýva »skutočnosť«, lebo sa mi chvíľami javila ako pochabé sprisahanie dospelých; dosť zavčasu som si zvykol skutočnosť raz bojazlivo, raz posmešne odmietať a túžobne som si želal zakliať ju, premeniť, zväčšiť. V detstve mali moje čarodejnícke želania vonkajšie, detské ciele: želal som si, aby v zime zreli jablká a aby sa moja peňaženka zázračne naplnila zlatom a striebrom, sníval som o tom, že svojich nepriateľov ochromím kúzelníckou mocou, potom ich veľkodušne zahanbím a vyhlásia ma za víťaza a kráľa; chcel som nájsť zakopané poklady, prebudiť mŕtvych a mať moc urobiť sa (...)

(......)