Hermann Hesse
preklad: Hana Ferkova

PODIVUHODNÉ POSOLSTVO Z INEJ HVIEZDY
kompletná kniha, e-book

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

STOPAMI SNA

Bol raz človek, ktorý sa venoval málo váženému povolaniu spisovateľa zábavnej literatúry, patril však medzi nemnohých autorov, ktorí brali svoje povolanie vážne a ktorému niekoľko nadšencov vzdávalo úctu ako za dávnych čias, keď ešte existovala poézia a poeti, a aká sa zvyčajne prejavovala skutočným básnikom. Tento autor písal rozmanité milé vecičky, romány, poviedky, ba aj básne a veľmi sa usiloval robiť si prácu dobre. Zriedka sa mu však darilo uspokojiť svoju ctižiadosť, hoci sa pokladal za skromného človeka. Robil chybu, keď sa pre namyslenosť neporovnával a nemeral so svojimi kolegami a súčasníkmi, inými zábavnými spisovateľmi, ale s básnikmi dávnych čias, čiže s tými, ktorí sa osvedčili o generácie predtým, takže si potom opätovne musel s bolesťou uvedomiť, že aj jeho najlepšie a najvydarenejšie dielka ďaleko zaostávajú za najposlednejšou vetou alebo veršom každého naozajstného básnika. Bol preto čoraz nespokojnejší, práca ho prestala tešiť, a ak zavše napísal nejakú drobnosť, robil to len preto, aby dal voľný priechod svojej nespokojnosti a vnútornej suchopárnosti v podobe trpkej kritiky svojich čias a seba samého, no ani potom sa, pravdaže, necítil lepšie. Dakedy sa znovu pokúšal zájsť do začarovaných záhrad čistej poézie a peknými výtvormi vzdával hold kráse, starostlivo staval pamätníky prírode, ženám, priateľstvu. V básňach naozaj bola istá hudba, dali sa prirovnať k pravej poézii pravých básnikov, ktorých pripomínali, tak ako letmá zaľúbenosť či dojatie nejakého obchodníka a svetáka mu príležitostne môže pripomenúť jeho stratenú dušu.

Jedného dňa, bolo to v čase medzi zimou a jarou, sedel tento spisovateľ, ktorý si tak vrúcne želal byť básnikom (a zopár ľudí ho už aj za básnika pokladalo), pri písacom stole. Vstal, ako mal vo zvyku, neskoro, keď sa už chýlilo k poludniu, lebo polovičku noci strávil čítaním. Sedel teda pri stole a civel na miesto na papieri, kde včera prestal písať. Popísal múdre veci, vyjadrené svižnou kultivovanou rečou, boli tam pekné nápady, umelecké opisy, na riadkoch a stranách zažiarila nejedna krásna raketa a svetelná strela, autor vzbudil nejeden nežný pocit, jednako ho však sklamalo, čo čítal, vytriezvené sedel nad tým, čo včera večer s istou radosťou a nadšením začal tvoriť, čo včera večer celú hodinu vyzeralo ako poézia a cez noc sa zmenilo na literatúru, na trápne popísaný papier, ktorého vlastne škoda.

Takto žalostne v poludňajšej chvíli znovu pocítil a premyslel, čo už pocítil a premyslel veľakrát – neobyčajnú tragikomickosť svojho postavenia, pochabosť, s akou si tajne nárokuje na pravú poéziu (hoci pravá poézia predsa v dnešnej skutočnosti neexistuje a nemôže existovať), na detinskosť a hlúpu márnosť svojho úsilia, myslel na poéziu, ktorú chcel tvoriť pomocou svojho vysokého vzdelania, pomocou lásky k starej poézii, pomocou jemného citu pre slová pravých básnikov, čo sa vyrovná pravej poézii alebo, ako sa mu zdalo, sa jej na nerozoznanie podobá (hoci dobre vedel, že (...)

(......)