Hermann Hesse
preklad: Hana Ferkova

PODIVUHODNÉ POSOLSTVO Z INEJ HVIEZDY
kompletná kniha, e-book

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

PODIVUHODNE POSOLSTVO Z INEJ HVIEZDY

V jednej z južných provincií našej krásnej hviezdy sa stalo hrozné nešťastie. Zemetrasenie sprevádzané strašnými povíchricami a záplavami poškodilo tri veľké dediny, záhrady, polia, lesy a všetko, čo bolo zasadené a zasiate. Mnoho ľudí a zvierat zahynulo, a čo bolo najsmutnejšie, chýbalo potrebné množstvo kvetov na obloženie mŕtvych a na náležité skrášlenie miesta ich posledného odpočinku.

O všetko ostatné sa ľudia, prirodzene, zaraz postarali. Poslovia sa ihneď po hrôzostrašnej udalosti náhlili do susedných končín s prosbou o pomoc a zo všetkých veží v provincii predspeváci spievali onen dojímavý a srdcelomný verš, ktorý odpradávna poznáme ako pozdrav bohyni milosrdenstva a ktorému nik nemohol vzdorovať. Zo všetkých miest a dedín prišli povozy so súcitnými ľuďmi ochotnými pomôcť a nešťastníkov, ktorí stratili strechu nad hlavou, zahrnuli priateľské pozvania a prosby, aby sa ubytovali tu i tam, u príbuzných, u priateľov, u cudzích. Na pomoc sa zo všetkých strán naznášalo jedlo a šaty, vozy a kone, náčinie, kamene, drevo a veľa iných vecí, a kým starcov, ženy a deti pohostinsky odvádzali dobročinné ruky, kým poranených starostlivo umývali a obväzovali a pod troskami hľadali mŕtvych, ostatní sa už pričiňovali o to, aby odpratali zrútené strechy, brvnami podopreli nepevné múry a aby všetko pripravili na rýchlu novú výstavbu. A hoci po nešťastí ešte visel vo vzduchu dych hrôzy a mŕtvi nabádali k smútku a úctivému mlčaniu, jednako bolo na všetkých tvárach a vo všetkých hlasoch cítiť radostnú ochotu a láskavú slávnostnosť. Lebo všetky srdcia hrialo vedomie spoločného, usilovne konaného činu a obodrujúce presvedčenie, že robia niečo mimoriadne potrebné, krásne a chvályhodné. Spočiatku všetci pracovali stiesnene a mlčky, čoskoro však tu i tam zaznel radostný hlas, ktosi ticho zanôtil pieseň nabádajúcu k spoločnej práci a, pravdaže, vo všetkom, čo sa spievalo, na prvom mieste boli obidve úslovia: »Blažený, kto sa náhli pomôcť nešťastníkovi; či jeho srdce nevpíja dobrodenie ako vyprahnutá záhrada prvý dážď a neodpovedá kvetmi vďačnosti?« A iné úslovie: »Požehnanie božie na spoločnom diele.«

Teraz tu však, žiaľ, veľmi chýbali práve kvety. Mŕtvych, ktorých našli najskôr, ľudia už prizdobili kvetmi a ratolesťami zo zničených záhrad. Potom začali kvety zhľadávať v susedných mestách. Na nešťastie práve v tých troch zničených obciach boli najväčšie a najkrajšie záhrady s kvetmi tohto ročného obdobia. Rok čo rok sem chodievali ľudia pozrieť sa na narcisy a krokusy, lebo nikde inde ich nebolo toľko a v takých vyšľachtených, čarokrásne sfarbených druhoch. A teraz to všetko vzalo skazu. Ľudia bezradne stáli a nevedeli, ako splniť, čo im kázala obyčaj, podľa ktorej sa mal každý mŕtvy človek a každé uhynuté zviera slávnostne prizdobiť kvetmi príslušného ročného obdobia a jeho pohreb sa mal konať tým bohatšie a okázalejšie, čím nečakanejšie a smutnejšie prišiel človek či zviera o život.

Najstaršieho človeka (...)

(......)