Hermann Hesse
preklad: Hana Ferkova

PODIVUHODNÉ POSOLSTVO Z INEJ HVIEZDY
kompletná kniha, e-book

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

FALDUM

VRCH

Všetko sa pominie a všetko nové ostarie. Dávno bolo po jarmoku a nejeden človek, ktorý si vtedy želal byť boháčom, už dávno znovu schudobnel. Dievčina s dlhými zlatočervenými vlasmi mala teraz muža a deti, ktoré už samy chodievali v neskoré leto do mesta na jarmok. Dievčina-tanečníčka s vrtkými nohami sa v meste stala pani majstrovou, stále ešte vedela vynikajúco tancovať, lepšie ako mnohí mladí, a hoci si jej muž vtedy zaželal veľa peňazí, zdalo sa, že ich, obaja veselí ľudkovia, do konca života pomíňajú. Tretia, dievčina s krásnymi rukami, myslievala na neznámeho muža pri zrkadlovom šiatri najčastejšie. Táto dievčina sa totiž nevydala, nezbohatla, no jemné ruky jej ostali. Nemohla už robiť sedliacku robotu; strážievala v rodnej dedine deti a rozprávala im rozprávky a príbehy; a práve od nej sa všetky dozvedeli o zázračnom jarmoku, o tom, ako chudobní zbohatli a ako sa z faldumského kraja stal vrch. Keď o tom rozprávala, láskavá a dobrotivá, s úsmevom hľadela pred seba a na svoje útle ruky princeznej. Každý si právom mohol myslieť, že vtedy pri zrkadlách si nik nevytiahol skvostnejší a šťastnejší lós ako ona, hoci ostala chudobná, nevydala sa a svoje utešené príbehy musela rozprávať cudzím deťom.

Kto bol vtedy mladý, teraz bol starý, a kto bol vtedy starý, už zomrel. Nezmenený, bez veku, bol iba vrch, a keď sneh na jeho končiari pomedzi oblaky oslepoval zrak, akoby sa usmieval a radoval, že už nie je človekom a nemusí rátať podľa ľudského času. Vysoko nad mestom a krajom sa ligotali jeho bralá, jeho mohutný tieň deň čo deň putoval krajinou, jeho potoky a bystriny oznamovali dolu príchod a odchod ročných období; vrch sa stal záštitou a otcom všetkých. Rástol na ňom les, rozprestierali sa lúky s vlniacou sa trávou a kvetmi, pramenila v ňom voda, kópii sa na ňom sneh a ľad a kamene; na kameňoch rástol farbistý mach a pri potokoch kvitli nezábudky. V jeho útrobách boli jaskyne, voda v nich rok čo rok s nemeniacou sa melódiou kvapkala z kameňa ako strieborná niť, v jeho roklinách boli tajné siene, kde s tisícročnou trpezlivosťou rástli krištále. Na končiar vrchu nikdy nevstúpil človek. Niektorí ľudia sa nazdávali, že celkom hore je malé okrúhle jazierko, v ktorom sa nikdy nezrkadlí nič iné iba slnko, mesiac, oblaky a hviezdy. Človek či zviera vraj nikdy nenazreli do tejto čaše, ktorú vrch nastavil oblohe, lebo ani orly nelietavajú tak vysoko.

Veselo si žili faldumskí ľudia v meste i početných dolinách, krstili deti, venovali sa remeslám a kupčeniu, jeden druhého odprevádzali do hrobu. A to, čo z otcov prechádzalo na vnukov a naďalej v nich žilo, boli vedomosti a sny o vrchu. Pastieri a lovci kamzíkov, kosci sena na strmých svahoch a bylinkári, dobytkári a obchodní cestujúci rozmnožovali poklad a skladatelia piesní a rozprávači ho podávali ďalej; vedeli o nekonečných tmavých jaskyniach, o neslnečných vodopádoch v skrytých roklinách, o rozštiepených ľadovcoch, učili sa poznávať cesty lavín a predvídať počasie, vedeli, (...)

(......)