Hermann Hesse
preklad: Hana Ferkova

PODIVUHODNÉ POSOLSTVO Z INEJ HVIEZDY
kompletná kniha, e-book

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

ŤAŽKÁ CESTA

Pri vchode do rokliny, pri tmavej skalnej bráne som okúňavo zastal a obzrel som sa.

Slnko svietilo na zelený blažený svet, nad lúkami sa vo vánku trblietala zakvitnutá tráva. Tam bolo dobre, tam bolo teplo, milo a pokojne, tam si duša hovela v hlbokom uspokojení ako huňatý čmeliak na slnku v tuhej vôni. A možno som blázon, že som to všetko opustil a chcem sa štverať do hôr.

Vodca sa mi jemne dotkol pleca. Odtrhol som oči od milovanej krajiny, ako keď nasilu opúšťame príjemný kúpeľ. Teraz bola roklina v tieni, bez slnka, z úžľabiny sa driapal čierny potôčik. Na brehoch mal chumáčiky bledej trávy a na dne poobmývané kamene všetkých farieb, mŕtve a bledé ako kosti bytostí, ktoré kedysi žili.

»Oddýchneme si,« povedal som vodcovi.

Trpezlivo sa usmial a sadli sme si. Bolo chladno a z kamennej brány ticho a pochmúrne prúdil vzduch studený ako kameň.

Hrozné, hrozné – vybrať sa na túto cestu! Hrozné – prebíjať sa touto neradostnou kamennou bránou, kráčať cez tento studený potok, driapať sa hore touto úzkou tmavou roklinou!

»Cesta vyzerá hrozne,« riekol som váhavo.

Ako zhasínajúce svetielko blikala vo mne prudká, neuveriteľná, nerozumná nádej, že by sme sa azda mohli vrátiť, že vodca sa dá prehovoriť, že si to všetko môžeme ušetriť. Veru tak, a prečo vlastne nie? Nebolo vari tam, odkiaľ prichádzame, tisíckrát krajšie? Neplynul tam bohatší, lepší, láskavejší život? A či som nebol človekom, detskou bytosťou s krátkym životom, ktorá má právo na trochu šťastia, na kúsok miesta pod slnkom, na oko žiariace belasosťou a kvetmi?

Nepôjdem, zostanem tu. Nemal som vôľu hrať hrdinu a martýra. Keby som ostal v doline a na slnku, bol by som celý život spokojný.

»Mrzneš,« povedal vodca, »lepšie bude, ak pôjdeme.«

Vstal, na chvíľu sa vzpriamil v celej svojej výške a s úsmevom sa na mňa pozrel. V tom úsmeve nebol výsmech ani súcit, tvrdosť ani ohľaduplnosť. Nebolo v ňom nič iba porozumenie, nič iba poznanie. Ten úsmev hovoril: „Poznám ťa. Poznám tvoj strach a vôbec som nezabudol na tvoje včerajšie a predvčerajšie chvastúnstvo. Dôverne poznám zúfalé a zbabelé zajačie úmysly, viem, po čom ti duša piští, viem, že neprestajne poškuľuješ po milom slniečku, viem o ňom, skôr než ho spomenieš.”

Vodca sa pozrel na mňa s takýmto úsmevom a urobil prvý krok do tmavej skalistej doliny; a ja som ho nenávidel a mal som ho rád, tak ako odsúdenec nenávidí a miluje sekeru nad svojou šijou. Najväčšmi som však nenávidel a pohŕdal jeho vedomosťami, jeho vodcovstvom a rozvahou, nedostatkom milých slabôstok; a nenávidel som všetko v sebe samom, čo mu dávalo za pravdu, čo s ním súhlasilo, čo sa mu podobalo a chcelo ho nasledovať.

Už prešiel niekoľko krokov po kameňoch v čiernom potoku a práve zamýšľal zmiznúť mi za prvou skalou.

»Stoj!« zvolal som zhrozene, a hneď som si pomyslel: Keby sa mi to stalo v sne, tak by ho môj strach rozzúril a ja by som sa zobudil. »Stoj!« volal som, »ja nemôžem, nie som ešte pripravený.«

Vodca zastal, pozrel sa (...)

(......)