Hermann Hesse
preklad: Hana Ferkova

PODIVUHODNÉ POSOLSTVO Z INEJ HVIEZDY
kompletná kniha, e-book

Nové Literární doupě!

Literární doupě bylo modernizováno a přechází pod novou doménu literdo.com!.

Nový web LD vám přínáší ještě více knih s možností výhodného stahování většího množství e-knih podle vlastního výběru (tedy nejen jednotlivých knih nebo balíčků podle autorů) ve formátech ePub , PDF  a MOBI.

 Přejít na nový web Literární doupě

 

SLED SNOV

Ak sa mi vidí, že už kopu neužitočného, pomaly sa vlečúceho času trávim v modrom salóne, do ktorého severným oknom nazerá falošné jazero s nepravými fjordmi a kde ma nedrží a nepriťahuje nič, iba prítomnosť krásnej podozrivej dámy, ktorú som pokladal za hriešnicu. Mojou nesplnenou túžbou bolo dôkladne raz vidieť jej tvár, nezreteľnú medzi tmavými rozviatymi vlasmi. V tej tvári sa nedalo zachytiť o nič, bola v nej iba sladká bledosť. Možno mala dáma tmavohnedé oči, tušil som to, lenže potom by oči nepristali k tvári, ktorú som pohľadom túžil rozpoznať v neurčitej bledosti. Vedel som, že jej podoba tkvie hlboko v neprístupných vrstvách mojich spomienok.

Konečne sa niečo stalo. Vstúpili obaja mladí muži. Veľmi spôsobne pozdravili dámu a predstavili mi ich. Opice, pomyslel som si a zlostil som sa sám na seba, lebo jeden z nich mal červenohnedé sako šviháckeho strihu, ktoré mu výborne sedelo, a to ma zahanbovalo a vyvolávalo vo mne závisť. Odporný pocit závisti voči ľuďom, ktorí sa bezchybne, nenútene správajú a usmievajú sa. »Ovládaj sa!« zahriakol som sa ticho. Obaja mladí ľudia súčasne čiahli po mojej vystretej pravici – načo som im ju podával!

– a posmešne sa zatvárili.

Uvedomil som si, že niečo na mne nie je v poriadku, a cítil som, ako ma oblieva nepríjemný studený pot. Pozrel som sa na seba a zbledol som – stál som tu bez topánok, iba v ponožkách. Znovu tie nudné, žalostné, biedne zábrany a prekážky! Iným sa nikdy neprihodilo, že nahí či polonahí stáli v salóne pred zástupom Bezúhonných a Neúprosných. Smutne som sa usiloval aspoň si ľavú nohu zakryť pravou, pritom mi pohľad padol na oblok a videl som, ako sa strmé jazerné brehy, modré a divé, zlovestne a falošne vyhrážajú, akoby boli démonmi. Skormútene, ako človek odkázaný na pomoc, som pozrel na cudzincov. Nenávidel som ich, no ešte väčšmi som nenávidel seba – bol som nanič, nič sa mi nedarilo. A prečo som cítil zodpovednosť za to hlúpe jazero? Nuž veď hej, ale keď som zodpovednosť cítil, tak som ju aj mal. Úpenlivo som sa pozrel Červenohnedému do tváre – pestované líca sa mu zdravo ligotali – ale dobre som vedel, že sa mu zbytočne podkladám, lebo ním nič nepohne.

Práve zbadal moje nohy v hrubých tmavozelených ponožkách – ach, musel som byť rád, že nie sú deravé – a mrzko sa usmial. Štuchol kamaráta a ukazoval na moje nohy. Aj ten druhý sa posmešne zaškeril.

»Pozrite sa na jazero!« ukazoval som na oblok.

Červenohnedý pokrčil plecami, ani mu na um nezišlo, aby sa obrátil k oknu, a povedal druhému niečo, čomu som celkom nerozumel, mierilo to však na mňa, lebo bola reč o bláznoch v ponožkách, ktorí by sa v takom salóne vôbec nemali trpieť. Pritom salón bol pre mňa čímsi ako kedysi v chlapčenských rokoch, čímsi s troškou pekného a troškou falošného nádychu svetáctva a noblesy.

S plačom na krajíčku som sa zohol k nohám, či by som mohol niečo napraviť, a zbadal som, že asi som vykĺzol z veľkých papúč, lebo za mnou na zemi ležala náramne veľká mäkká (...)

(......)